Choreograf Igor Holováč: Som pyšný na tanečníkov Baletu SND

„Tancovanie je náš život a nahradiť ho pozeraním televízie a sledovaním seriálov či toho, koľko pribudlo vo svete mŕtvych, je nemožné,“ hovorí pre náš portál choreograf a baletný majster Baletu SND Igor Holováč, ktorý počas obdobia korona krízy vytvoril niekoľko nových diel.

Zrejme aj pre Vás je táto situácia, ktorej ste čelili počas korona kríze, úplne nová, šokujúca. Určite ste sa s ňou tak, ako všetci divadelníci nikdy nestretli. Slovenské národné divadlo bolo zatvorené tri mesiace, a to je úplne šokujúce. Očakávali ste, že to bude kratšia doba? Keď ste už videli, že je to na dlhšiu dobu, ako ste reagovali?
Máte pravdu, s niečím takým som sa naozaj nikdy nestretol. A želám si, aby som sa už nikdy nestretol. Na deň, keď generálny riaditeľ SND Peter Kováč vydal príkaz o zrušení všetkých predstavení a zatvorení divadla, určite nikdy nezabudnem. Bol to 9.marec, pondelok. Už predtým sme všetci registrovali, že počet nakazených vo svete veľmi rýchlo stúpa. Drvivá väčšina z nás vnímala situáciu ako veľmi vážnu. V ten deň ráno sa riaditeľ Baletu SND pán Jozef Dolinský neoficiálne vyjadril, že vzhľadom na možnosť nákazy bude divadlo pravdepodobne zavreté. Najprv sme si mysleli, že je to na dobu zhruba dvoch týždňov. Myslím, že málokto vtedy predpokladal, že to nakoniec bude niekoľko mesiacov. Pravdu povediac, už v ten deň na raňajšej porade som sa plánoval spýtať, či by sme v rámci ochrany zdravia nemohli aspoň čiastočne upraviť systém našej práce tak, aby sme sa napríklad vyhli veľkým zborovým skúškam, či prípadne prijali aj niektoré ďalšie opatrenia. Nakoniec som sa k tomu ani nedostal, pretože krátko na to zasadol krízový štáb divadla a všetky prevádzky boli nariadením generálneho riaditeľa zavreté. Asi to nie je tajomstvom, napokon, táto informácia bola aj medializovaná, že jedna zamestnankyňa Činohry SND bola testovaná pozitívne na Covid-19. Myslím, že aj to mohlo zavážiť pri rozhodovaní o včasnom zatvorení divadla. Našťastie, odvtedy už medzi našimi zamestnancami nebol zaznamenaný žiadny ďalší prípad.

Igor Holováč: One Soul /Jedna duša. Sakura Shojima a Sumire Shojima

Sledovali ste teda ten vývoj a už ste vedeli, že to asi nebude na dva týždne…
Globálne sa situácia súvisiaca s pandémiou zo dňa na deň zhoršovala a vzhľadom na takýto vývoj nám všetkým muselo byť jasné, že možnosť skorého návratu do práce je veľmi malá. Z pochopiteľných dôvodov panovala všade veľmi zvláštna atmosféra, na ktorú sa nezabúda. Myslím si, že o tejto pandémii budeme ešte naozaj dlho rozprávať, a že zostane navždy zaznamenaná v histórii ľudstva. A v tejto chvíli ešte neskončila. Myslím, že stále je tu riziko, že pandémia nanovo prepukne. Napokon, počet nakazených opäť rastie. Patrím k tým, ktorí dôverujú lekárskej vede a výskumu. Verím, že kým nemáme vakcínu a účinné lieky, nemáme istotu. Musíme byť opatrní, pretože toto ochorenie nás môže kedykoľvek znova ohroziť.

Takže ste sa presunuli do online priestoru, ale vôbec ste neboli nečinní, naopak, Balet SND mal mnoho aktivít. Nehovorím len o online videách, rozcvičkách, ale aj o nových choreografiách, ktoré ste postavili pre rôzne projekty. Čo všetko ste stihli počas tohto obdobia?
Mnohí tanečníci nášho súboru boli v tom čase naozaj mimoriadne aktívni, čo vidím ako nesmierne pozitívny fakt. Tiež som sa rozhodol nestáť nečinne bokom. Chcel som prostredníctvom internetu zostať v kontakte s tanečníkmi a byť v rámci možností aspoň trocha užitočný. Pripravil som si jednotlivé kombinácie aj hudbu a s pomocou niekoľkých mojich kolegov sme natočili videá s klasickým baletným tréningom určeným pre špecifické domáce podmienky. Práve kvôli spomínaným podmienkam tréningy nemohli byť úplne kompletné. Najmä skokové a rotačné kombinácie vyžadujú priestor a bezpečnú podlahu, takže tieto boli zastúpené v tréningoch iba minimálne. Nemenej dôležitým dôvodom takéhoto kroku bola ohľaduplnosť voči susedom. Väčšina z nás nebýva v rodinnom dome a skákať niekomu nad hlavou by nemuselo byť prijaté s veľkým pochopením (úsmev). Mojím zámerom bolo ponúknuť tanečníkom nielen tréningové kombinácie, ale aj samotnú klavírnu hudbu, ktorú mohli opakovane, vďaka videozáznamu použiť, ak napríklad chceli pracovať s vlastnými kombináciami. Všetky videá sme natáčali v uzatvorenom priestore a s maximálnym dodržaním hygienických podmienok. Tanečníci z nášho baletného súboru Tatum Shoptaugh, Lilit Hogtanian a Adrian Szelle boli tí, ktorí jednotlivé tréningy skvele prezentovali. Pri nakrúcaní jedného z videí sme mali k dispozícii aj live hudbu. Veľmi ochotne prišiel a na klavíri hral náš skvelý korepetítor Jaroslav Konečný. Nesmierne si prácu všetkých spomenutých vážim a rád by som sa im aj touto cestou ešte raz úprimne poďakoval.
Krátko na to som dostal ponuku vytvoriť dve choreografie pre projekt s názvom Ďakujeme Slovensko, ktorý bol pripravovaný v koprodukcii SND a RTVS. Vznikli tak duetá na hudbu P. I. Čajkovského (Sentimentálny valčík – Nikdy nehovor zbohom) a Michala Vileca (Klavírne trio, časť Vivace – Jedna duša). Valčík tancovala opäť Tatum Shoptaugh spolu s Mergimom Veselajom a Vivace interpretovali naše dvojičky Sakura Shojima a Sumire Shojima. Hygienické opatrenia boli vtedy stále prísne a pri výbere interpretov som prihliadal aj na to, aby k sebe mali veľmi blízko i v súkromí. Na skúškach som vždy používal rúško a dodržiaval som odstup od tanečníkov. Neustále nám dezinfikovali všetky priestory, šatne aj baletnú sálu.

Igor Holováč: Never Say Goodbye / Nikdy nehovor zbohom. Tatum Shoptaugh a Mergim Veselaj

Tieto duetá však neboli Vašimi jedinými choreografiami, ktoré ste počas korona obdobia postavili, boli aj ďalšie…
Zhruba v tom istom čase som začal intenzívnejšie spolupracovať aj na príprave ďalšieho videoprojektu s názvom Carmen. Tentoraz šlo výlučne o projekt z dielne SND. Podieľajú sa na ňom všetky naše tri súbory. Spolupráca s dramaturgičkou Činohry Miriam Kičiňovou, dramaturgom Opery Marekom Mokošom a dramaturgičkou Baletu Evou Gajdošovou bola mimoriadne zaujímavá a príjemná. Vzniknutý film bude mať po dokončení postprodukčných úprav premiéru na sociálnych sieťach a ak sa všetko podarí, je aj zámer v auguste ho prezentovať na veľkoplošných obrazovkách na námestí pred Novou budovou SND.

V Carmen celkovo vystupuje štrnásť tanečníkov. Dovolím si vymenovať všetky časti a tanečníkov, ktorí v nich účinkujú. V árii Habanera, ktorú zaspievala Monika Fabiánová, tancuje Oľga Chelpanova a Konstantin Korotkov. V árii Josého Flowers uvidíte jednu z našich Carmen Táňu Pauhofovú a spolu s ňou sa predstaví Damani Williams. Tanec Toreadorov interpetujú: Viola Mariner, Kristián Achberger, Jean Michele Reuter, Matheus Rocon a Enrico Vanroose. A napokon Cigánsky tanec: Lilit Hogtanian, Daniela Danihelová, Zsóka Tallósiová, Ana Carolina Pitta de Carvalho, Adrian Szelle a Viacheslav Kruť.

Zsóka Tallósiová. Carmen, choreografia: Igor Holováč. Foto: Peter Brenkus

Choreografie som staval tak, aby sa v nich vystriedalo čo najviac tanečníkov. Jedným z dôvodov boli opäť hygienické požiadavky. Chcel som, aby každý tanec tancovala iná samostatná skupina ľudí a čiastočne som tak eliminoval ich vzájomný kontakt. Bolo to počas štvrtej etapy, kedy už síce boli opatrenia uvoľnené, ale ešte vždy sme museli a chceli byť opatrní a striktne sme dodržiavali všetky opatrenia. Pri tvorbe choreografií sme všetci boli viazaný na prácu v interiéri a ten bol považovaný za kritickejší. Takže okrem iného som ja mal opäť vždy na tvári rúško.

Olga Chelpanova a Konstantin Korotkov s choreografom Igorom Holováčom počas skúšky na sále. Foto: Peter Brenkus

Čiže na základe tých kritérií ste vyberali aj tanečníkov a tak aj vznikli tie duetá, ktoré boli prezentované na open air programe SND – Divadlo pred divadlom… Rovnako to bolo aj s hudbou a napokon z toho vznikli originálne diela! Boli tie tréningy náročné? Mali tanečníci chuť trénovať aj počas mesiacov, keď bolo SND zatvorené?
Začnem trocha zoširoka. Všetkých tanečníkov, ktorí tancovali v jednotlivých projektoch, som osobne kontaktoval a požiadal ich o spoluprácu. V troch prípadoch som dostal negatívne odpovede, ale dôvody boli vždy pochopiteľné a objektívne a ja som ich absolútne bez problémov rešpektoval. Každému som presne vysvetlil, o akú prácu a za akých podmienok ide. Všetci vedeli, čo budeme robiť, vedeli, že za to nie je extra honorár. Dôležitý pre každého z nás bol fakt, že sa môžeme aspoň nakrátko vrátiť “domov”. Do priestorov, ktoré tak dôverne poznáme a medzi ľudí, s ktorými sme bežne v neustálom kontakte. Tancovanie je náš život a nahradiť ho pozeraním televízie a sledovaním seriálov či toho, koľko pribudlo vo svete mŕtvych, je nemožné. Bol to pre mňa skvelý pocit, že 99 percent ľudí, ktorých som oslovil, s nadšením súhlasilo s mojou ponukou.
Všetky skúšky som zásadne prispôsoboval situácii a tanečníkom, ktorí, pochopiteľne, po dlhej pauze zďaleka neboli v ideálnej forme a kondícii. Ale ich chuť tancovať bola fascinujúca a nezabudnuteľná. Skúšky boli vždy krátke a fyzicky únosné a neustále som dával obrovský pozor, aby sa nikomu nič nestalo. Príliš rýchle dýchanie a červená tvár boli signálom na ukončenie skúšky (úsmev). Čiastočne som tomuto stavu prispôsobil aj náročnosť choreografií. Za iných okolností by som ich pravdepodobne staval inak – technicky náročnejšie, fyzicky ťažšie.

Olga Chelpanova a Konstantin Korotkov. Foto: Peter Brenkus

V rámci dodržania bezpečnostných opatrení bolo na našich skúškach asi najzvláštnejšie to, že som sa k tanečníkom pri nácviku partnerského tanca nemohol priblížiť. Za normálnych okolností sa snažím čo najpresnejšie aj s pomocou fyzického kontaktu ukázať a vysvetliť, čo chcem. Teraz som musel stáť vzdialený a všetko krkolomne vysvetľovať. Plus každých päť minút som musel vyjsť zo sály, dať si dole rúško a nadýchať sa. Bolo to vskutku zaujímavé (smiech).
Veľmi si vážim tanečníkov, ktorí do týchto nácvikov išli. Pre každého z nás, vrátane mňa, to bola čistá benefícia. V žiadnom prípade tanečníci neboli povinní pracovať na spomínaných projektoch. Svojím spôsobom to bola pre nás možnosť, ako sa poďakovať a vzdať česť všetkým, ktorí sa priamo podieľali na riešení krízovej situácie spôsobenej korona vírusom.

Už ste to v podstate naznačili, no mnohí si to asi neuvedomujú. Speváci doma dokážu bez problémov spievať a nacvičovať svoje party, rovnako tak hudobníci môžu doma cvičiť, herci tiež memorovať texty, takže najťažšie to majú tanečníci, pretože si môžu len udržiavať kondíciu. Je však nemysliteľné, aby mohli doma napríklad robiť skoky, pretože nemajú doma na to podmienky, nielen čo sa týka priestoru, ale aj špeciálnej podlahy. Čo takáto trojmesačná pauza pre tanečníka, jeho telo a kondíciu znamená?
Je to veľmi komplikované. Tanec je aj o obrovskom fyzickom vypätí a vyžaduje si špecifickú prípravu. Nebojím sa porovnať našu prácu s prácou špičkových vrcholových športovcov. Rovnako ako oni potrebujú mimoriadne prepracovaný tréning, kým podajú extrémny výkon na pretekoch, aj my potrebujeme špeciálnu prípravu pre predvedenie špičkového výkonu na javisku. Ide o súbor vysoko sofistikovaných „cvičení“ a systém, akým posilňujeme a pripravujeme pohybový aparát.
Som si istý, že počas korona krízy sa všetci tanečníci snažili doma pracovať. Udržať si formu a kondíciu v neštandardných domácich podmienkach je možné iba do istej miery. Stále je však veľmi veľa toho, čo sa doma jednoducho robiť nedá a čo je nepopierateľne dôležité pre vykonávanie tanečného povolania. Čiastočne pomôcť môže napríklad bicyklovanie, plávanie, beh, skákanie cez švihadlo. Zásadnou súčasťou budovania a neustáleho udržiavania kondície tanečníka sú ale napríklad skoky a skokové kombinácie. A tu sú možnosti v rámci našich bytov, ako som už spomínal, veľmi obmedzené.
Veľmi dôležitou súčasťou prípravy každého tanečníka je skúšanie konkrétneho repertoáru a skúšanie s tanečným partnerom. Mám na mysli rôzne rotácie a zdvihy, ktoré sú dôležité pre celkovú koordináciu, priestorovú orientáciu aj fyzickú silu oboch partnerov.
Keď pripravujeme repertoár počas sezóny, nie je to len o tom, že „oprášime“ kroky. Vždy to je aj kvôli fyzickej kondícii. Keď jeden deň bude tanečníčka tancovať úlohu Kitri v balete Don Quijote a o štyri dni neskôr bude Odeta Odília v Labuťom jazere, znova musí prejsť celou prípravou. Nielen kvôli technickým detailom jednotlivých tanečných častí, ktoré sú v každom z týchto predstavení iné, ale opäť aj kvôli fyzickej kondícii. Každá choreografia vyžaduje inú prácu s telom, iné zapájanie svalov, inú dynamiku pohybu, „inú“ fyzickú kondíciu.
Napriek všetkému, čo som spomínal, ma celkom milo prekvapilo, ako sa naši tanečníci po takmer troch mesiacoch pobytu doma, čo je naozaj mimoriadne dlhá pauza, pomerne rýchlo dostávajú späť do dobrej kondície. Predpokladal som, že na to budú potrebovať minimálne mesiac a pol až dva. Ale v priebehu skúšania som videl, že čas, ktorý by potrebovali na to, aby mohli opäť stáť na javisku a tancovať naše predstavenia, by mohol byť kratší. Na necelý mesiac sme sa vrátili do práce a mohli sme sa venovať tréningom a fyzickej príprave. Aj tu bolo zjavné, že tanečníci na sebe počas nútenej trojmesačnej prestávky neustále pracovali. To je nesmierne pozitívny fakt a patrí im za to obdiv. Znova však začínajú divadelné prázdniny, takže keď sa v auguste vrátia, budú mať na prípravu prvého predstavenia približne 4-5 týždňov. Dúfam, že tento čas bude pre nich dostatočný. Potrebujú sa dostať do takej kondície, aby bez problémov zvládli všetko, čo sa od nich vyžaduje. Musia zvládnuť obrovskú fyzickú aj psychickú záťaž. Nedostatočná fyzická kondícia spôsobuje extrémnu únavu a tá so sebou prináša nesústredenosť, ktorá následne môže viesť k nechceným zraneniam a úrazom.

Igor Holováč: choreografia Habanéra (G. Bizet, Carmen). Oľga Chelpanova a Konstantin Korotkov

Určite, napokon, hudobník aj keď si dá pár týždňov pauzu, rovnako ako spevák, opäť sa rýchlo dostane do formy, čo o tanečníkoch nemožno povedať…
Každý umelec v ktorejkoľvek umeleckej oblasti potrebuje dostatok času na prípravu, ak chce predviesť výkon na špičkovej úrovni. V prípade tanečného umenia sme navyše mimoriadne viazaní na takpovediac pracovné podmienky. Dostatočný priestor a bezpečná podlaha sú naozaj podstatné. A ak sa k tomu pridajú nadštandardné hygienické zásady, potom nastáva vskutku komplikovaná situácia. Hudobníci si napríklad môžu pri skúšaní zväčšiť odstup medzi stoličkami a prípadne používať rúška, ktoré isto ani pre nich nie sú ideálne. V našom prípade je to komplikovanejšie. Určite existuje veľa choreografií, kde je možné dodržiavať odstup, ale aj tak je to skôr výnimka ako pravidlo. Akékoľvek tancovanie s partnerom – to určite nepotrebuje vysvetlenie. A tancovať s rúškami… To je naozaj nemysliteľné, pretože tanečník by sa po pár minútach náročného pohybu „zadusil“. Keď som pripravoval spomínané choreografie, bol som pri práci veľmi fyzicky aktívny. Zvýšil sa mi tep, zrýchlila sa frekvencia dýchania a kvôli rúšku som sa po chvíli začal dusiť. Vždy som musel vyjsť zo sály, dať si dole rúško a nadýchať sa. Pri vyššej fyzickej námahe spojenej s tancovaním je teda nosenie rúška prakticky nemožné. Ďalšia možnosť je tancovať s rúškom, ale časovo veľmi obmedzene.

Pán Holováč, Vy nie ste práve typ, ktorý dokáže oddychovať, pretože niektorí koronakrízu brali aj ako skvelú možnosť odpočinku, no Vy ste to poňali skôr naopak. Napriek tomu, že divadlo bolo zatvorené, boli ste v ňom viac, ako doma?
Nie, nie… Ten prvý mesiac som bol doma aj ja. Pripravoval som videá pre online prezentáciu. Ale o tom už som sa zmienil. Až potom, keď prišli prvé fázy uvoľňovania, som začal stavať prvú choreografiu – Never say goodbye / Nikdy nehovor zbohom, pre Tatum Shoptaugh a Mergima Veselaja na Čajkovského Sentimentálny valčík. V tomto prípade je „povedať zbohom“ to najhoršie, čo sa vôbec môže stať. Je to mini príbeh, ktorý je svojím spôsobom odrazom doby. Keď som choreografiu tvoril, zomierali ľudia, takže prenesene a v náznaku je to cítiť aj v tomto duete. Zdôrazňujem, prenesene – opustiť, odísť, alebo zomrieť. Každý v tejto choreografii môže nájsť, čo chce. Neopúšťaj ma, alebo nezomieraj. Rád by som na tomto mieste spomenul a poďakoval sa aj úžasným hudobníkom, ktorí pre nás interpretovali Čajkovského. Violončelista Jan Pospíšil a klaviristka Klaudia Kosmeľová nám priniesli v ich prednese nádherné emócie. Rovnaká úprimná vďaka patrí aj všetkým ďalším umelcom z nášho orchestra, s ktorými sme mohli spolupracovať na projektoch SND / RTVS a open air Divadlo pred divadlom – klavírne trio a Carmen – violončelové sexteto.

Open aie program Divadlo pred divadlom: choreografia Igora Holováča: Never say goodbye / Nikdy nehovor zbohom, pre Tatum Shoptaugh a Mergima Veselaja. Foto: Peter Brenkus.

Ako prišlo k výberu hudby k choreografiám? Druhá, ktorú odvysielala RTVS, je úplne iná, dynamická, moderná. Čo vyjadruje?
Výber hudby som konzultoval s dramaturgom Opery SND Marekom Mokošom a s našou dramaturgičkou Evkou Gajdošovou. Marek mi posielal nejaké tipy, pričom bolo dopredu jasné, že hudba by mala spĺňať určité kritériá. Museli to byť komorné skladby určené pre minimálny počet hráčov. Čajkovského Sentimentálny valčík ma okamžite „oslovil“. Druhá skladba od slovenského skladateľa Michala Vileca je už môj výber. Chcel som pomalý a nesmierne lyrický Sentimentálny valčík skombinovať s rýchlejšou a dynamickejšou skladbou a tancom. Nápad prišiel takmer okamžite rovnako ako istota, že ideálne interpretky budú naše skvelé dvojičky Sakura Shojima a Sumire Shojima.
Aj v tomto prípade bola pre mňa inšpiráciou súčasná komplikovaná situácia. Musím priznať, že som bol fascinovaný a dojatý tou obrovskou mierou ľudskosti, ktorá bola všade okolo nás. Všetci sme navonok iní. Vzhľad, farba pleti, národnosť. Ale naše srdcia… Tie máme rovnaké. A to, že v ťažkých časoch sa zrazu našlo toľko ochoty pomôcť, toľko dobra… Toľko rovnakých sŕdc…
Najjasnejším znakom v tejto choreografii sú identické tváre dvojičiek Sakury a Sumire. Čokoľvek každá z nich robí, nakoniec vyústi do pohybovej harmónie a súladu. Dve rovnaké tváre = dve rovnaké srdcia.

Čím boli tieto tréningy, počas ktorých ste stavali s tanečníkmi nové choreografie, iné? Samozrejme, okrem toho, že ste ich tvorili v pomerne obmedzených a prísnych podmienkach…
Myslím, že sme túto prácu vnímali ako určitú formu poďakovania všetkým, ktorí sa priamo podieľali na riešení komplikovanej situácie. Netrúfam si ich teraz vymenovať. Bojím sa, aby som na niekoho nezabudol. Ale isto všetci vieme, koho mám na mysli. Nikto z nás nemohol nikoho zachraňovať, nie sme lekári. Ja osobne som nechodil nikomu nakupovať. V paneláku, kde bývam, nikto takúto pomoc nepotreboval. Priniesť ľuďom možno aspoň trocha lásky, tanca a krásnej hudby… To bolo to, čo sme mohli urobiť. Všetci tanečníci vedeli, že každý projekt, na ktorom sme sa podieľali, je benefičný. A ani jeden ani na okamih nezaváhal. A bolo to cítiť aj na skúškach. V princípe to bolo skúšanie ako každé iné, ale predsa bolo iné. Nezištnosť a snaha poďakovať boli jasne cítiť. Nechceli sme byť len zalezenými chrobákmi v čase, keď inde niekto bojuje a riskuje vlastné zdravie pri pomoci iným. Možno to znie v tejto chvíli pateticky, ale vtedy to tak bolo. Aj pri samotnom nakrúcaní projektov Ďakujeme Slovensko i Carmen všetko fungovalo perfektne a profesionálne. Bol som pyšný na našich tanečníkov, pretože prišli, boli pripravení a všetko zatancovali bravúrne a so cťou.

Igor Holováč: tanečná choreografia: ária Non ti scordar di me! (hudba: Ernesto De Curtis). Lilit Hogtanian a Konstantin Korotkov.

Objavila sa však okrem toho aj ďalšia nová choreografia. Na open air koncerte Divadlo pred divadlom sme videli okrem duetu Tatum a Mergima aj ďalší duet – Konstantina Korotkova a Lilit Hogtanian. To bolo prekvapujúce, pretože v programe malo byť pôvodne iné Vaše dielo. Kedy vznikla táto choreografia?
Open air gala sa konalo 30. júna. V súvislosti s krízou boli posledné 4 mesiace tejto divadelnej sezóny mimoriadne neštandardné. Napriek tomu, že sme sa mohli nakrátko vrátiť sa do práce, nebolo v našich silách zorganizovať všetko tak, ako sme pôvodne plánovali. Opäť s Evou Gajdošovou sme intenzívne hľadali riešenia. Do úvahy, samozrejme, prichádzali aj niektoré časti predstavení z nášho repertoáru. Nakoniec sme sa však rozhodli uviesť dva duety, ktoré spomínate. Ten druhý pre Lilit a Konstantina sme pripravili len krátko pred samotným open air. Obaja majú môj veľký obdiv. Trocha so strachom som telefonoval Konstantinovi aj Lilit s prosbou, či by boli ochotní predviesť na javisku nový duet po iba krátkom čase na skúšanie. Obaja absolútne odhodlane a optimisticky zareagovali s tým, že nemajú problém naučiť sa za pár dní nový duet a zatancovať ho pred divákmi.
Ária Non ti scordar di me! v interpretácii Miroslava Dvorského bola súčasťou gala, takže v podstate spoločné rozhodnutie tancovať na túto nádhernú pieseň prišlo takmer okamžite. Musím povedať, že je to veľký zážitok môcť pracovať s naozajstnými profesionálmi, ktorí nemajú problém skúšať kedykoľvek, keď je to potrebné.

Choreografia: ária Non ti scordar di me! (hudba: Ernesto De Curtis) vznikla len pár dní pred uvedením programu Divadlo pred divadlom. Lilit Hogtanian a Konstantin Korotkov

Napokon, bolo to veľmi dôležité aj pre váš súbor, že sa dôstojne dokáže rozlúčiť so storočnicou. Ak by na tomto open air koncerte Balet SND chýbal, bolo by to možno pochopiteľné, ale takto ste predviedli až dve choreografie a koncert získal na príťažlivosti. Navyše, ukázali ste, že aj počas koronakrízy ste pracovali a priniesli ste publiku niečo nové, pretože prezentovať sa starým repertoárom by bolo ospravedlniteľné, ale novými dielami ste divákom priniesli obrovský bonus…
Nebolo vôbec jednoduché vyriešiť všetky technické, bezpečnostné a hygienické záležitosti okolo zorganizovania takéhoto koncertu a to bol hlavný dôvod, prečo definitívne rozhodnutia prišli tesne pred koncertom. Naozaj radi by sme s prihliadnutím na priestorové možnosti scény uviedli niektoré čísla z nášho repertoáru, či prípadne tanec Toreadorov alebo Cigánsky tanec z Carmen. Ale organizačne to nebolo možné. Som si istý, že Tatum s Mergimom a Lilit s Konstantinom dôstojne zastúpili náš súbor na tomto koncerte. Ešte by som rád na tomto mieste poznamenal, že aspoň z môjho uhla pohľadu nešlo o rozlúčku so storočnicou. Chceli sme po štyroch mesiacoch nedobrovoľnej izolácie opäť aspoň krátko byť s našimi divákmi. A povedať im, že nám na nich nesmierne záleží, a že nám veľmi chýbajú.

Keď tak rátame všetky Vaše choreografie, ktoré ste počas koronakrízy vytvorili, je toho pomerne veľa, spolu to vychádza na približne 20 minút. Takže rozhodne ste sa nenudili, však?
Možno to bude znieť až morbídne, ale mal som takpovediac šťastie v nešťastí, že som počas korony obdobia mohol toľko pracovať. Počínajúc videoprojekciami s tréningami, následne prácou na spoločnom projekte SND a RTVS, potom prišla spolupráca všetkých našich troch súborov na filme Carmen a nakoniec koncert Divadlo pred divadlom. Bola to úžasná a fascinujúca skúsenosť a som za ňu nekonečne vďačný.

Choreografia Carmen, autor Igor Holováč. Ana Carolina Pitta de Carvalho a Adrian Szelle. Foto: Peter Brenkus

Takže namiesto prázdnin budete opäť pracovať?
Prednedávnom ma oslovil Ján Ďurovčík a ponúkol mi spoluprácu na spoločnom predstavení v Slovenskom divadle tanca. Chystáme Stravinského večer, kde diváci uvidia dielo Petruška v mojej choreografii a Vtáka Ohniváka Janka Ďurovčíka. Súčasťou našej spolupráce sú aj tréningy, ktoré nepravidelne robím pre tanečníkov SDT. Je to partia veľmi šikovných tanečníkov. Je skvelé, že tu existuje takéto tanečné divadlo. Som si istý, že nebudem jediný externý choreograf, ktorý s týmto súborom bude spolupracovať. Pán Ďurovčík umožňuje napríklad mladým choreografom z VŠMU, aby pracovali v tomto súbore a tak sa zdokonaľovali v tom, čo robia. A to je naozaj úžasné všeobecne, nielen z pohľadu konkrétnych choreografov.
Ďalším titulom, na ktorom sa podieľam, je baletné predstavenie pre sezónu 2021 /2022. Nerád by som zatiaľ hovoril niečo konkrétnejšie. Prezradím azda len toľko, že bude to balet, pre ktorý komponuje hudbu Ľubica Čekovská a scenár má na starosť Miriam Kičiňová.

Možno ešte záverom sa vráťme ku koncertu Divadlo pred divadlom, pretože predsa len, bol to veľký koncert, kde sa ukázalo, že ľudia majú záujem o umenie a počas korony im chýbal živý kontakt s divadlom. SND pripravilo pre divákov niekoľkohodinový program a doba priniesla aj to, že sa konal vonku. Počasie sa vydarilo, čo je prvý predpoklad, program bol tiež výborný, atmosféra tak isto. Nemyslíte si, že by z týchto koncertov mohla vzniknúť aj tradícia?
Ja osobne som si istý, že z takýchto open air produkcií musíme spraviť tradíciu. Bol to rozhodne skvelý umelecký počin. Priamy kontakt s divákmi bol absolútne fascinujúci. Pred hlavným vchodom do divadla máme skvelý priestor a bola by veľká škoda pre divákov aj pre nás nevyužiť ho.
V budúcnosti by pri takýchto produkciách určite veľkým bonusom boli napríklad veľkoplošné obrazovky, ktoré umožnia lepší pohľad aj divákom, ktorí sú ďalej od javiska. Ale to už tuším prekračujem svoje kompetencie (úsmev). Musím úprimne priznať, že spočiatku sme sa naozaj báli. Hovorili sme si, že bude dobre, aj keď zatlieskajú štyria ľudia, ktorí prídu. Ale boli sme naozaj milo prekvapení z toho veľkého počtu ľudí, ktorí prišli. Verím, že umenie a umelci sa počas korona krízy nestali nechceným príveskom našej spoločnosti. Nikto z nás pravdepodobne nezachránil ničí život. Ale umenie dokáže pohladiť, nasýtiť a možno aj zachrániť naše duše. Z množstva divákov sme mali nádherný pocit a ja som bol veľmi pyšný na našich tanečníkov. Na tých z open air a tiež na všetkých ďalších, ktorí počas tohto ťažkého obdobia všetkým priniesli radosť z ich tanečného umenia.

Zuzana Vachová

Zdroj titulnej fotografie: Martin Črep
Zdroj foto v texte: Peter Brenkus, Balet SND, Juraj Žilinčár
Zdroj videá: súkromný archív choreografa Igora Holováča


ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno