Slovenskými kinami sa práve rúti nový film poľského režiséra Tomasza Wińskeho v hlavných úlohách s Hanou Vagnerovou a Matyášom Řezníčkom, ktorý vzbudzuje kontroverzie svojou neskrývanou gurážou. No nenechajte sa zastrašiť. Hranice lásky sú viac než len erotickou drámou.
Tak už ju majú aj naši susedia Česi. Svoju vlastnú erotickú drámu a ja sa pri nej znova raz neviem ubrániť pocitu, že niekto vykonal útok na moju emocionálnu výbavu. A teším sa z toho. My diváci a diváčky si radi pri filmoch poplačeme, alebo sa pobavíme. Smútiť je zdravé a smiať sa tiež. Očista, ktorú pri tom nadobúdame je neraz tým, čo nás ťahá do kina. Lenže je tu ešte jedna kategória príbehov, ktoré vzbudzujú emócie, akým by sme sa najradšej vyhli, lebo tie dušu neblažia lež prebodávajú.
Ani sa netreba prehnane snažiť chápať hlavných hrdinov, alebo sa s nimi zdĺhavo dostávať do súzvučnej polohy. Otvorene a hodnoverne totiž demonštrujú situácie, akých sa obáva hádam každý z nás. Inými slovami, hovoria nám z duše. Áno, človek je tvor žiarlivý a v istom zmysle sebecký, keď si nárokuje vernosť iného človeka v jej nekonečnej forme. Takí ale sme a po stáročia sme boli a ťažko povedať, či sa monogamia tak nejak ukotvila v tradícii ako všeobecne vyhovujúca forma vzťahu, alebo sa zrodila z nevyhnutnosti. To už sú otázky pre iných. S istotou možno povedať iba to, že naproti vernosti odveko stála iná forma túžby, ktorá sa princípy monogamie snaží neustále vyvažovať, a tou je nevera.
Hranice lásky zručne pracujú s emóciou strachu, úzkosti, zraniteľnosti a najmä žiarlivosti, práve s tými pocitmi, proti ktorým sa chceme brániť čo najviac. Spočiatku sa mi chcelo autorov žalovať z malej zákernosti, že si tému otvorených vzťahov zvolili práve kvôli jej ničivej sile a diváckej bezbrannosti voči nej. No priznávam, že oprávnenosť tejto voľby a aktuálnosť témy sa tiež nedajú prehliadať. Môžu sa týkať nás všetkých. Aj keď z filmu to, pravda, nie je na prvý pohľad zrejmé.
Hana a Petr, ústredná dvojica, sú úspešnými tridsiatnikmi, pracujúcimi v modernej kancelárii a ich životný štýl napovedá, že len málo oblastí ich života možno označiť za neuspokojené. Prostredie a typ postáv podporuje viac teóriu, že každá sociálna vrstva má vlastné problémy a hoci žiadne z nich nemožno bagatelizovať, môžeme si aspoň povedať, že toto nie sú práve naše starosti a nemusíme sa nimi teraz trápiť. Rozruch, ktorý okolo seba Hranice lásky vyvolali však svedčí o opaku. Otázky dôvery sú blízke nám všetkým, bez ohľadu na zázemie, plat či zamestnanie. Aj keď je možné, že jeden im vie venovať viac času a energie, ako druhý. A napokon nevera sa určite nepraktizuje iba medzi smotánkou.
Oveľa podstatnejšie je to, ako prežívanie problémov vidno na samotných postavách. Tieto prejavy sú totiž skutočné a nefalšované. Pri sledovaní tých neistých pohľadov, dlhých záberov, z ktorých ako parazit lezie skľúčenosť aj trápnosť a mimoriadne ľudských dialógov vám bude zrazu jedno, kde postavy žijú a čo robia. Uvedomíte si, že téme a hrdinom naplno rozumiete a ťažoba ich problémov na vás zostupuje, akoby ste boli ich súčasťou. Veľa ráz mi Petr a Hana kradli vety z úst a už keď som sa prichytil, ako sám chcem odpovedať na ich slová, uvedomil som si nakoľko ma príbeh pohltil. Bol to nepríjemný pocit, ale pravdivý a to je hodnota, akou oplýva iba malá časť tunajšej súčasnej tvorby. Do istej miery za to môžu autori vďačiť látke, ktorá za nich určite odviedla kus práce pri budovaní napätia. No svojej úlohy sa zhostili veľmi dobre a cieľ – zatriasť divákovým vnútrom – dosiahli. Určite tomu dopomohol nápad nakrútiť značnú časť záberov na smartfón a vydávať ich za súkromný materiál, ktorý nikdy nemal byť videný tretím párom očí. No priznajme si, koľkým z nás by sa páčilo, keby sa nám cudzí dívali do tak intímnej parite, akou je mobil?
S ťažkou témou prichádzajú aj ťažké rozhodnutia a režisér Tomasz Wiński musel nepochybne stáť pred veľkou voľbou, ako vlastne s látkou naložiť a ako k nej pristúpiť. Napokon sa autor vybral viac neutrálnou cestou bez zaujatia jasného stanoviska, no nemyslím si, že sa tak stalo zo strachu pred rozhorčeným divákom. Skôr si uvedomil, že odpoveď ešte stále ani on sám nepozná. Niekomu by tiež mohla prekážať propagácia polyamorie a polygamných vzťahov ako niečoho, čo môže bez problémov fungovať. Iní by mohli namietať, že sa film ideovo nijak odvážnejšie a progresívnejšie neprejaví a radšej zostane v bezpečnej neurčitosti. Z môjho pohľadu je tu dobre viditeľný široký priestor, otvorený pre oba tábory, čomu zodpovedá aj vyvážený koniec príbehu, kedy som sa sám nevedel rozhodnúť na čej strane byť.
Scenár je poskladaný z logicky ústiacich, ale stále prekvapivých, občas až nezávislých scén, ktoré sú výpovedné samé o sebe. Takže aj ak by sa vám dej a koniec zdali predvídateľné, na časticovej úrovni film ponúka stále silne dramatické a originálne momenty, stvorené tak, aby vás nenechali pokojnými.
Vo výsledku sú Hranice lásky znepokojivým počinom, ktorý vami zamáva. Hoci v domácej tvorbe nemáme núdzu o silné drámy, stále pre mňa česká erotická a smutná lovestory vystupuje ako alternatíva ku všetkému, čo u nás vzniká. Iste, naše politické drámy majú v kinematografii svoje čestné miesto, koniec-koncov realita tento žáner živí a inšpiruje v jednom kuse, no neraz sa stane, že tvorcovia prinesú na plátna iba to, čo dobre poznáme z novín a zvyšok si po vzore západných trilerov domyslia. Výsledok je potom zjednodušený obraz o úzkom okruhu ľudí, ktorý divákom nič konkrétne nepripomína. Hranice lásky sú však drámou pre bežných ľudí, ktorí si už nejaký ten zložitejší vzťah prežili a teraz majú príležitosť zistiť, že nie sú jediní.
Matúš Trišč
Zdroj foto/video: Filmtopia
