Pablo Ferrández je vynikajúci violončelista, ktorý na seba strhol pozornosť od prvých taktov. Jednak vďaka úvodnému, dlhému sólovému partu, no bola to najmä presvedčivosť jeho výrazu, ktorým zaujal. A v druhej časti koncertu sme počuli Prokofieva a jeho Romea a Júliu. Ak by ste boli na mieste šéfdirigenta Slovenskej filharmónie, tiež by ste sa hnevali.
Slovenská filharmónia sa na prvých dvoch decembrových koncertoch vo štvrtok a piatok 8. a 9. decembra 2022 predstavila pod taktovkou šéfdirigenta Daniela Raiskina a so špičkovým sólistom – španielskym violončelistom Pablom Ferrándezom.
Pred piatkovým koncertom, na ktorom bola aj naša redakcia, sa šéfdirigent Raiskin opäť stretol s publikom – záujemcovia si mohli vo foyer Slovenskej filharmónie o 18:15 vypočuť jeho výklad k dielam. Ten bol temperamentný – v mnohom dokonca názorný, napríklad pri výklade španielskych rytmov. Naše publikum totiž nemá často možnosť vypočuť si v koncertných sálach hudbu španielskych autorov, ktorí do nej transformovali ľudovú tvorbu, tak ako je to aj v tvorbe Sevillčana Joaquina Turinu. Pútavé bolo rozprávanie o Schelomo, hebrejskej rapsódii pre violončelo a orchester Ernesta Blocha. Práve Šalamúnove slová tlmočí v skladbe violončelo, orchester je nositeľom myšlienok.
Daniel Raiskin je u obecenstva obľúbeným umelcom – svedčí o tom i to, ako pozorne ho ľudia v hľadisku na predkoncertnom stretnutí počúvali. Dramaturg Juraj Bubnáš ku koncu viedol rozhovor v uvoľnenom móde, preto sme sa dozvedeli, že po dlhom čase to budú konečne Vianoce, ktoré bude šéfdirigent Slovenskej filharmónie tráviť s rodinou a ďalšie koncerty bude v Bratislave dirigovať až v januári.
Koncert otvorila jedna z najslávnejších diel Joaquina Turinu Danzas fanatásticas. Skladbu skomponoval pre sólový klavír a neskôr vytvoril verziu pre orchester. Hoci sa nehráva tak často ako napríklad Debussyho Iberia, v ktorej poslucháč okamžite počuje symbiózu španielskych prvkov a skladateľovho jedinečného štýlu, aj Turina si nepochybne zasluhuje miesto na koncertných pódiách. Je pravda, že obaja skladatelia sú úplne odlišní, hoci aj pri Turinovi možno okamžite nájsť znaky impresionizmu, no kým Debussy bol skladateľ, ktorý zvnútornil svoje emócie, Turina sa hudobne vyjadroval priamo. Mimochodom, Danzas fanatásticas sú (pre mňa osobne) podstatne krajšie v klavírnej verzii, v orchestri často zanikajú mnohé dynamické nuansy, ktoré je klavír schopný obsiahnuť citlivejšie.
Pri komponovaní sa skladateľ inšpiroval románom Josého Mása La orgía a citáty z románu sú vytlačené na partitúre na začiatku každého tanca, rovnako aj v notách pre klavír. Prvá časť, Exaltación, jota z Aragónska predstavuje aragónsky tanec, no v úvode predstavuje krásnu impresionistickú plochu. Z precítenej hladiny pianissima sa Raiskinovi podarilo orchester vygradovať, nie však to, aby vynikla ústredná téma – často skrytá v orchestri. Členitosť jednotlivých úsekov, ktorá je v prvej časti – striedajúc tanečnosť a pomalú melódiu, nebola dôsledná, zvukovo bol orchester často v jednej hladine, bez vyspievania sólových partov, čo impresionizmu nie veľmi svedčí. Často zanikala farebnosť diela, navyše záverom sa objavili nepresné nástupy, nie však chybou šéfdirigenta – lesné rohy a flauty sa na zreteľný pokyn Raiskina v jednotnom rytme skrátka nezhodli.
Druhá časť Ensueño, baskické zortziko v 5/8 takte predstavuje ďalší tanečný rytmus a úvodom priniesla zvukovú ostrosť, ktorá je v tejto časti potrebná. Ako už má šéfdirigent Slovenskej filharmónie vo zvyku, aj v tejto časti zrýchlil, takže hudba tým nabrala väčší esprit a nebyť rytmickej lability v úvode, ktorá v päťdobom metre na pár taktov rozhodila celý orchester, už by sme aj ocenili kvality interpretácie. Raiskinovi sa darilo dosiahnuť vzletnosť a tanečnosť, efektne vynikali farby a krátke motívy, často skryté v sólach dychových nástrojov (vynikol najmä hoboj).
Tretia časť, Orgía, andalúzska farruca má najviac prvkov jeho rodného mesta – Sevilly. Vôňa kvetov sa v tejto časti snúbi s vôňou vína (ako to predpisuje partitúra a je to okamžite citeľné z hudby – najmä po introdukcii). Pokiaľ sa táto časť nehrá s potrebnou energiou, len profesionálne, ako sa to mnohým orchestrom stáva (hoc Turina začína byť populárny, nie vždy sa ho darí hrať aj s potrebným espritom), zvlášť tretia časť stráca svoj charakter. V prípade tretej časti poslucháč už prepáčil aj technické chyby, lebo energickosť, s akou hráči dokázali dielo interpretovať, ostré prízvuky a zmysel pre gradáciu zatienili nedostatky.
Naše orchestre sa s takouto hudbou nepotýkajú často – hudba musí mať šmrnc, vyváženosť v jednotlivých skupinách, zmysel pre farebnosť a vyniknutie atmosféry, ktorá je priamo prepojená s konkrétnymi zážitkami a emóciami kompozície. Bol to celkovo príjemný zážitok, no nie do detailu vypracovaný. Na absolútne zžitie s kompozíciou by orchester nepochybne ešte potreboval viac času.
V ďalšej skladbe sa predstavil sólista večera – španielsky violončelista Pablo Ferrández, ktorý hrá na vzácnom nástroji z dielne Antonia Stradivariho z roku 1696. Mladý španielsky hráč sa už debutovo predstavil v Českej filharmónii a v ďalších európskych mestách spoločne s legendárnou Anne-Sophie Mutter. V Slovenskej filharmónii debutovo uviedol hebrejskú rapsódiu pre violončelo a orchester Schelomo Ernesta Blocha.
V článku, ktorý bol publikovaný v Musica Hebraica v roku 1938 samotný Ernest Bloch napísal, že v dielach nazvaných „židovské“ nepristupoval k problému zvonku, využívaním melódií viac-menej autentických alebo „orientálnych“ prvkov (hoci orientálne prvky v skladbe zreteľne počujeme), rytmov alebo intervalov. „Počúval som iba vnútorný hlas, hlboký, tajný, naliehavý, horlivý, inštinkt oveľa viac než chladný a suchý rozum, hlas, ktorý akoby prichádzal z diaľky za mňa, ďaleko za mojich rodičov. Celé toto židovské dedičstvo ma hlboko dojalo; znovuzrodilo sa to v mojej hudbe. Do akej miery je to židovské, do akej miery je to len Ernest Bloch, o tom neviem nič. Iba budúcnosť rozhodne.“
Dnes sa mnohí muzikológovia zhodujú, že Blochova najlepšia hudba – to sú práve diela, ktoré sú označované ako židovské. Medzi najslávnejšie patrí práve Schelomo (hebrejsky Šalamún), ktoré mnohí označujú za dokonalé po hudobnej stránke – skladateľ totiž čerpal hudbu zo svojho vnútra, snažil sa vyjadriť hudbou židovskú dušu, neopieral sa o exaktné zdroje etnomuzikológov. Harmonický pôdorys skladby je pomerne jednoduchý (často dokonca využíva čisté kvarty a kvinty), no o to vrúcnejší je výraz. A práve preto sa mohol sólista Pablo Ferrández prejaviť s bohatou výrazovou škálou na violončele, ktoré sa stalo hlasom, rozprávačom. Orchester ako tok myšlienok znel často jednohlasne, no nástojčivú kantilénu – tú nadelil skladateľ práve violončelu. So začiatočným tónom vo vysokom, výraznom registri a rezignáciou v nízkom.
Ako uvádza autor textu v bulletine, Samuel Šomorjai a prízvukoval to i šéfdirigent Raiskin na predkoncertnom stretnutí, práve violončelo odstránilo jazykovú bariéru. Bloch totiž chcel zhudobniť vybrané verše zo starozákonnej Knihy Kazateľ, ktorej autorom je podľa tradície kráľ Šalamún, no mal pochybnosti pri voľbe jazyka. Francúzština, angličtina ako i nemčina sa mu zdali nevhodné, hebrejsky až tak neovládal, no náhoda chcela, že sa stretol s violončelistom Alexandrom Barjanským. Počas neho si Bloch uvedomil, že violončelo by mohlo byť riešením jazykového problému.
Pablo Ferrández je vynikajúci violončelista, ktorý na seba strhol pozornosť od prvých taktov. Jednak vďaka úvodnému, dlhému sólovému partu, no bola to najmä presvedčivosť jeho výrazu, ktorým zaujal. Voľná, rapsodická forma diela má jasný rozprávačský charakter – part violončela má zjavný deklamačný charakter a podlieha náladovosti, ktorú Ferrández s angažovanosťou vystihol. Raz to boli vrúcne, priam romantické melódie, inokedy búrlivé, dramatické party.
Slovenskí filharmonici mu boli dobrou oporou – nechali sólistu a jeho bravúru vyniknúť. Frázy violončela sú totiž rozsiahle a je od prvého momentu zjavné, že ide o rozprávanie – umelec tomu dokonale prispôsobil interpretáciu, ponechal frázam potrebnú voľnosť, no zároveň spevnosť. Nebolo vôbec zložité vytvoriť si v mysli príbeh pri tejto interpretácii. Bloch týmto dielom priam oživil Šalamúna – počujete jeho hlas v tichu, jeho múdrosť, no i dramatické momenty jeho života odohrávajúce sa v orchestri a napokon povestný výrok „márnosť nad márnosť, všetko je márnosť“. Dojímavo plačlivé, až clivé party violončela v lyrických úsekoch boli nepochybne najkrajšími momentmi koncertu. Spôsob, akým dokázal Raikin vyburcovať orchester do drámy – a sugestívnych plechových dychov a priam bodavej melódie v sláčikoch, bol interpretačne výborne zvládnutý. Je to ohromujúca, až osudová skladba, ktorá poslucháčovi nedá vydýchnuť – kontemplatívne momenty sa striedajú s farebnými, ohnivými, plnými drámy a osudovou temnotou.
Hneď po zmienenom, dramatickom úseku, príde opäť sólový part violončela, v ktorom vynikol mladý španielsky sólista – jeho dynamika bola uchvacujúca, mimoriadne precítená, celý jeho interpretovaný part mal presvedčivú emocionálnu silu. Striedanie výbuchov hnevu, smútku a krásy – toto dielo je priam nabité emóciami, nie je v ňom jediné prázdne miesto. Množstvo myšlienok zhmotnených v hudbe, často až neočakávane, vo voľnom slede spojených, pritom tvoriacich dokonalý celok – bol to nepochybne najsilnejší zážitok večera.
Po prestávke prišiel na rad výber baletných suít Romeo a Júlia Sergeja Prokofieva. V naštudovaní šéfdirigenta Daniela Raiskina znela hudba prvých dvoch – Suita č. 1, op. 64a a Suita č. 2, op. 64b.
To, čo sme však počuli hneď v prvej minúte v Suite č. 2 op. 64b v časti Kapuletovci a Montekovci, sa orchestru nedá odpustiť –ani prižmúrením všetkých očí, pretože jednak sa to nesmie profesionálnym telesám stávať a fatálna chyba, ktorá sa stala lesným rohom, mala za následok, že ovplyvnila celý ďalší interpretačný výkon. Orchestru sa spočiatku darilo vytvoriť veľký dynamický kontrast – nástup vo fortissime a následné pianissimo, čo svedčilo presne o slovách šéfdirigenta, že Slovenskí filharmonici dokážu hrať Prokofieva oduševnene. Následne však mali zaznieť lesné rohy, namiesto ktorých sme však počuli zvláštne pazvuky – nešlo ani o intonačnú chybu, ktorá by sa dala prepáčiť alebo o nečistotu tónu. Často podobné nedostatky technického charakteru dokážem prehliadnuť, ak výraz skladby, emócie a koncepcia umelcov mnohonásobne prevyšujú takéto chyby, ktoré sa môžu javiť v tomto kontexte ako menej podstatné. Tento zvuk sa ani vzdialene na tón nepodobal. Vyrušil poslucháčov, ostatných hráčov a negatívne ovplyvnil celý zážitok z diela. Nezachránilo to už ani následné fortissimo dychových nástrojov, ktoré sa rozpačito pridali s neistým nástupom. Pritom tento akord, dramatický, má vrcholiť – dominantné v ňom majú byť práve plechové dychové nástroje, po ktorých nastúpi tajomné pianissimo, a ozve sa známa téma. Vzápätí už nastali v interpretácii ďalšie problémy: s artikuláciou, nástupoch a rytmike. V téme neboli zreteľne vyhraté šestnástiny, strácali sa potrebné akcenty, aj keď Raiskinova koncepcia bola z dramatického pohľadu zaujímavá. Snažil sa o kontrasty, už štandardne – tempá zrýchlil, aby sa koncertné prevedenia priblížili súčasnej dobe a podoby diel sa zdramatizovali. Čo však bol markantný problém, boli sóla dychov, ktoré nezneli lahodne – často predpísané v piáne či mezzoforte, no počuli sme ich silene, vo forte. Zanikali ich lyrické charaktery – trebárs hneď prvé flautové v pomalom tempe v sprievode tamburíny, ktorá má označenie pianissimo, no znela na celú sálu. Flauta bola príliš ťažkopádna, orchester hral doslova „po taktoch“, krásne legáta sa vytratili, sprievod harfy následkom neprecíznej dynamiky zanikol a podobných problémov sa objavilo mnoho (napríklad aj s klarinetom). Celkovo sa však dychy v tejto suite, ktorá by mala byť doménou tohto orchestra, nevyznamenali. Neprispeli k tomu ani nepresné nástupy hosťujúceho saxofonistu (Ján Gašpárek), ktorý síce má dostatok skúseností v malých ansámbloch zameraných na klasickú hudbu aj jazz, no vo veľkom orchestri zjavne nie.
Nepochybne je to aj problém prvých hráčov – ťažko viniť z týchto problémov len Daniela Raiskina, pretože je to problém dlhodobý, tentoraz bol však vypuklejšieho charakteru. A nevinne si to odniesol Prokofiev. Ďalšia časť – Dievčatko Júlia, priniesla správne, svižné tempo, hoci k dokonalosti ešte chýbala ľahkosť v sláčikoch. V téme klarinetu chýbalo výraznejšie spomalenie, aby následne opätovne nastúpili sláčiky s roztomilou, hravosťou. Celá forma tejto časti je stavaná na spomaleniach – v sólových úsekoch a následne v návrate svižnej, hravej časti. Škoda, že kontrasty v dynamike a tempách neboli výraznejšie, mohla to byť zaručene muzikálnejšia interpretácia. Takto by sme mohli pokračovať ďalej – koncert samozrejme mal aj svoje pekné momenty, no v zásade, mnoho úplne zbytočných, banálnych chýb.
Naši Filharmonici sú dobrým telesom, no nevedia sa motivovať k špičkovému výkonu, keď sa im stane počuteľná chyba, hoc by aj nemala byť. Je veľkou škodou, že toto dielo sme nemohli počuť v lepšej interpretácii – zvlášť, keď znela aj viola d´amore, využívaná v starej hudbe, v podaní Martina Rumana. Takéto privilégium však na výber z baletných suít určite nestačí.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Ján Lukáš
