Ohlasy z tohtoročného festivalu Cannes neurobili novému filmu Indiana Jones a nástroj osudu (Indiana Jones and the Dial of Destiny) práve najlepšiu reklamu. Už predošlý štvrtý diel série sčasti staval na uťahovaní si zo starnúceho hlavného hrdinu, a to šiel do kín pred 15 rokmi. James Mangold tak po Stevenovi Spielbergovi a Georgeovi Lucasovi zdedil dobrodruha s famóznou a mimoriadne akčnou minulosťou, lenže s víziou veľmi nudnej a krátkej budúcnosti.
Nuž, tak pracuje príroda a starnutie. Režisér mal pred sebou neľahkú úlohu vyžmýkať z Indyho ešte trochu životného elánu, zakryť pri tom jeho namáhavé pokrivkávanie a hlavne neuraziť silnú fanúšikovskú základňu. Siahať na klasiku sa totiž málokedy vypláca.
Ale James Mangold nie je žiaden amatér, a tak nádej po oznámení piateho dielu rozhodne neumierala. Okrem iných skvelých snímok má režisér na konte veľmi úspešné blockbustre Longan či Le Mans ’66. Povesť mu rozhodne hrala do karát a s výsledným filmom je jasné, že v ťažkej skúške, úctivo uzavrieť legendárnu filmovú sériu o slávnom archeológovi, naozaj uspel.
Mangold sa inšpiroval azda všetkým, čo dobrodružný žáner o pátraní po dávnych civilizáciách a artefaktoch naprieč filmovým či dokonca videoherným svetom ponúka. V novom filme sa koncentruje atmosféra predošlých dielov, ale aj Tomb Raidera či hernej série Uncharted. V snímke sa nachádza všetko, čo by ste si od historicky odľahčenej akcie s dotykom fantasy mohli priať: naháňačky v uličkách púštnych miest, hrobky, tajné padajúce dvere, šialená jazda nočným vlakom, dobrodružstvo na mori aj vo vzduchu. Skrátka, Mangold nenechal nič na náhodu a posledný film so slávnym hrdinom spracoval veľkolepo a v štýle, aký aj po rokoch stále spoľahlivo funguje. Tvorcovia navyše zostávajú verní predošlým príbehovým aj dramaturgickým zvyklostiam. Filmu nechýba tradičná veľká akčná otváracia scéna ani početné narážky na predošlé diely. Dokonca aj neprítomnosť Mutta (Indyho syna) je uspokojivo vysvetlená.
Film je jednoznačne ukrátený o klasickú “spielbergovosť”, akúsi chlapčenskú hravosť, ktorá akcii a pevne uchopenému príbehu vždy dodávala istú rutinnú kvalitu a rozprávkovosť. Viem si dobre predstaviť, že niektorým skalným fanúšikom sa novinka nezavďačí, avšak tí, ktorým sa pôvodná trilógia nespája s nostalgiou, možno podobne ako ja ocenia ústup “klasickej” naivity (azda to nie je prisilný výraz). Inými slovami, ani sám Spielberg by dnes už nenakrútil rovnakého Indiana Jonesa ako kedysi, pretože doba a divácke nároky sa menia. Mangold teda s materiálom narába veľmi schopne a statočne v mantineloch súčasného akčného dobrodružného filmu. Jeho zápletka si drží známy balans medzi nadprirodzenom a vedou. Doteraz príbehy Indiana Jonesa vždy koketovali s čarami, no napokon boli vysvetlené aspoň ako-tak historicky, vedecky či ľudsky. Tieto vlastnosti zostali aj novej snímke.
Rovnako dobre by sa dal Indiana Jones a nástroj osudu porovnať aj s novodobými zástupcami žánru a aj v zmysle týchto kritérií ide o jeden z vydarenejších kúskov. Vlastne, ani v rámci série jednoznačne nejde o najslabší film. Obavy z fyzického výkonu Harrisona Forda sa nijako tragicky nepotvrdili. Ford zďaleka nevyzerá na 80 rokov a hoci kaskadéri tentoraz mali istotne viac práce, ako pri starších filmoch, Nástroj osudu je svižný, bohatý a veľkolepý film, takže skákajúci hlavný hrdina tu ani nie je tak potrebný. Hlavnému predstaviteľovi sekundujú herečka Phoebe Waller-Bridge a mladý Ethann Isidore, ktorí spolu tvoria sympatickú dvojicu zlodejov, nápadne pripomínajúcu samotného Indyho a Kraťasa z Chrámu skazy (Indiana Jones 2). Herečka do filmu vnáša určitý pôvab, narozdiel od predošlých častí, teraz však nemá na starosti naplniť romantický rozmer filmu, a to je príjemná zmena.
V niekom môže chradnúci hlavný hrdina vzbudiť smútok za dobrodružstvami minulosti, na druhej strane je úžasné, že aj po toľkých rokoch tu stále bola možnosť nakrútiť plnohodnotné pokračovanie legendárnej filmovej série aj s pôvodnými hercami. Takúto možnosť občas treba využiť, aj keď len vzácne z toho vznikne čosi hodnotné.
Kedysi mali snímky Indiana Jones presnú choreografiu akcie, premyslenú mizanscénu a kvalitu a rozvážnosť scenára bolo vidieť už na samotnom pohybe postáv. Každý krok, výstrel či úder päsťou mal svoj konkrétny dôsledok a práve táto rafinovanosť piatej časti chýba. Od súčasných akčných snímok už dnes ani nemáme podobné požiadavky a Mangoldovi nemožno priamo vyčítať, že nakrúca filmy moderným (jednoduchším) spôsobom. Aby vyvážil dobrý pocit z akcie minulých častí, naplnil svoj takmer trojhodinový film rozmanitým obsahom, vystriedal rôzne prostredia a konflikt vystaval okolo zaujímavého “MacGuffina” v podobe antického mechanizmu Antikythera, vo filme určeného na predpoveď rôznych prírodných a vesmírnych javov. Z pohľadu mladšieho diváka tak naozaj nie je nad čím smútiť, lebo nový Indiana Jones je skvelým a výdatným dobrodružstvom, hoci nie tak premysleným, ako tomu bývalo kedysi. Ani omladzovanie hercov a ďalšie odhalené digitálne efekty mi tento zážitok nijako zvlášť nepoškvrnili. Bez nich by sa posledný film o akčnom archeológovi nakrútiť jednoducho nepodarilo.
Jamesovi Mangoldovi sa navzdory rozporuplným očakávaniam podarilo so cťou uzavrieť jednu veľkú éru populárnej kinematografie a aj vďaka nemu je teraz dobrodružstvo rozšírené o ešte jednu radostnú, miestami nostalgickú etapu. Nikto nečakal Indyho nový napínavý príbeh a už len preto môžeme byť radi, že sa k nám jeden dostal a je skutočne zábavný.
Matúš Trišč
Zdroj foto: CinemArt SK
