Austrálske filmy v slovenských kinách skoro vôbec nevidieť, no keď dorazia, ide väčšinou o poriadny zážitok. Jedným takým je aj nádherný debut režisérky Shannon Murphy s názvom Kým sa skončí leto.
Ako úplne prví mohli diváci vidieť film na piešťanskom Cinematiku začiatkom septembra, ostatní museli pár týždňov počkať, kým sa film dostal oficiálne do kín. Tí, čo naň však nestihli zájsť (ako aj ja) pripravilo bratislavské kino Lumiére fungujúce opäť kvôli lockdownu aspoň v online priestore, v rámci projektu Kino doma, samostatnú projekciu. A nemohlo spraviť lepšie.
Niekedy je totiž lepšie si poplakať sám v izbe pred notebookom, než pred očami desiatok či možno stoviek ľudí. A niekedy jednoducho ani nemáte chuť sa po projekcii s nikým ani len baviť, nie to ešte viesť následne siahodlhé a vášnivé debaty so známymi či kamarátmi o tom čo sa komu páčilo či nepáčilo, čo by spravil inak a podobne. Niekedy jednoducho máte chuť iba byť sám so sebou a nechať daný film rozložiť sa pomaly v hlave. Kým sa skončí leto je ukážkovým príkladom. Je to totiž čistá ,,pocitovka“. Zanechá za sebou kvantum emócii, ktoré budete dlho po skončení titulkov spracovávať.
Zároveň ide o film, o ktorom je najlepšie vopred nič nevedieť. Vyhnete sa tak predsudkom z témy a budete milo prekvapený z jej variácie a nakoniec aj sily príbehu. Prečo píšem o predsudkoch? Lebo ide o často omieľaný motív mladého, konkrétne v tomto prípade šestnásťročného dievčaťa, Milly (Eliza Scanlen), ktoré zomiera na rakovinu a do toho sa zamiluje. Áno, znie to ako najväčšie klišé a klasický ,,doják“, človek si hneď predstaví citové vydieranie a potoky sĺz hlavných hrdinov na konci. Shannon Murphy však pravdepodobne videla dostatok drám s podobnou témou, aby vedela, čomu sa vyhnúť a čo a ako ozvláštniť, pozmeniť.
Napriek tomu že koncept ako taký, je pomerne ľahko predvídateľný, v zmysle, že divák asi tuší ako to celé dopadne, teda minimálne čo sa s hlavnou postavou stane na konci, štruktúra filmu, teda spôsob rozdelenia – na titulkami označené sekvencie/kapitoly, sú mimoriadne nepredvídateľné a skvele sa pohrávajú s očakávaniami. Ozvláštňujúcim prvkom je tiež absencia pátosu a prílišného sentimentu. Nesledujeme teda našťastie celý film ubíjajúce chemoterapie a trápenie sa hlavnej postavy, skôr na pomerne netradičných scénkach vidíme jej radosť a chuť žiť. V pravidelných intervaloch však začne či už pre Millu, ale aj pre diváka blikať kontrolka, že niečo nie je v poriadku. Jej túžbou a zároveň poslednou misiou je tak na poslednú chvíľu, kým sa skončí leto, dať všetko do poriadku.
Prvá rovina filmu je zameraná na vzťah chorej Milly s problémovým Mosesom (Toby Wallace), drogovo závislým vyhnancom z ulice, ktorý sa do jej života dostane náhodou a nečakane, no rýchlo v ňom narobí viac neporiadku, než by sa patrilo. Má na ňu zrazu obrovský a nie najlepší vplyv, čo sa pochopiteľne vôbec nepáči jej rodičom. Keď však uvidia, že je Milla prvý krát skutočne zamilovaná, sú ochotní Mosesa tolerovať, nakoľko by jej zniesli aj modré z neba, len aby sa cítila aspoň na chvíľu šťastná. Nakoľko je Moses čudák na križovatke a nemá ani šajnu, kam odbočiť, no nech to je kdekoľvek, skončí vždy v slepej uličke, ich vzťah nie je žiadnou ukážkovou romancou a nejde vôbec o klasický príbeh krásnej a dokonalej lásky. Práve naopak, je sebadeštruktívna a nezdravá, no aj tak svojim spôsobom čistá a krásna.
Druhá rovina filmu je zase venovaná rodičom Milly. Obaja sú už dosť zničení z toho, že strácajú pred očami jedinú dcéra, čo sa výrazne podpisuje aj na ich vzájomnom vzťahu. Koniec koncov nie sú úplne ukážkoví rodičia a isté problémy riešia po svojom, čo prináša ďalšie problémy a dostáva všetkých do začarovaného kruhu, z ktorého niet úniku. To nám tvorcovia dôsledne vybranými, miestami aj komickými či bizarnými scénami ukazujú a zároveň tým príjemne ozvláštňujú a niekedy aj odľahčujú príbeh. Táto rodičovská línia je zároveň v konečnom dôsledku veľmi podobná tej, ktorú bolo možné vidieť aj v dráme Útek do divočiny (2007) v réžii Seana Penna a má rovnakú, ak nie ešte väčšiu silu.
Všetko dotvárajú absolútne excelentné herecké výkony (iba dvadsaťtriročný Toby Wallace dokonca získal zaslúžene Cenu Marcella Mastroianniho na festivale v Benátkach), práve vďaka nim sa divák ihneď dokáže stotožniť s danými postavami, a tiež skvelý soundtrack plný rôznorodej hudby, tvoriacej často taktiež ozvláštňujúci a sympatický zvukovo-obrazový kontrapunkt. Shannon Murphy tak nakrútila skutočne neobyčajne ľudský, citlivý, nesmierne dojímavý, zároveň surový, tvrdý a nekompromisný debut bez príkras a zbytočne presladených scén, o tom, ako môže vyzerať boj s chorobou a čo robí vo vnútri jednej rodiny, s množstvom nezabudnuteľných scén.
Martin Adam Pavlík
Distribútor/Zdroj foto: ASFK
