Ďalší herecký koncert Stellana Skarsgårda v réžii Hansa Pettera Molanda je dôslednou psychologickou štúdiou človeka, ktorého dostihne minulosť. Na rozbore vyplavených spomienok by si schuti zgustol najmä otec psychoanalýzy Sigmund Freud.
Píše sa november roku 1999 a smútiaci vdovec, 67-ročný Trond (Stellan Skarsgård) žije v novoobjavenej samote. Na vidiek sa presťahuje po smrti manželky, ktorá zomrela pri dopravnej nehode. Ako hovorí, vinu necíti, hoci bol to práve on, ktorý bol v osudový okamih autonehody za volantom. Zdrvujúcu clivotu plánuje cielene „rozpúšťať“ v alkohole, kým ostatné rodiny naokolo bavia. Skrátka, úloha ako šitá na Skarsgårda. Smútok a vnútorný nepokoj dokáže zahrať každým jedným nepatrným gestom, pohľadom, minimalisticky, no už od prvých minút vieme, že vo vnútri to v hlavnom hrdinovi príbehu buble ako sopka pripravená každú chvíľu vybuchnúť. A kamera sleduje každé jeho gesto, každý jeho mimický záchvev v tvári, pohľad do zeme, z ktorého cítime ten smútok prameniaci z hlbín duše. A z minulosti…
Jeho noci plné osamelosti zrazu naberú iný charakter spomienok, keď spozná staršieho muža Larsa (Bjorn Floberg). Náhoda chcela, aby sa títo dvaja chlapi dali dokopy. Trond v ňom počas rozprávania spoznáva človeka, ktorý je úzko spojený s jeho minulosťou. S letom v roku 1948, keď mal 15 rokov. Zo zdanlivo šťastného leta, ktoré prežíval, sa zrazu vynárajú bolestivé spomienky. Nevinná hra detí, náhodný výstrel z pušky, smrť, ale aj obdobie dospievania. Vzor v otcovi a objavovanie vône ženy, ale aj ďalší tragický príbeh.
Snímka Poďme kradnúť kone ponúka niekoľko dejových línií, z ktorých jedna je dokonca iluzórna. Rozpovedať celú pointu tak dômyselne štruktúrovaného a dobre nakrúteného príbehu, ktorý režisér Moland natočil podľa bestselleru nórskeho autora Pera Pettersona, by bolo absolútne kontraproduktívne. Skôr je podstatné sústrediť sa na spôsob, akým tvorca pristúpil k dielu.
Atmosféra snímky vás doslova vtiahne do filmu vďaka vizuálnej sile „obrázkov“. Kým súčasnosť spravidla prezentujú pochmúrne, temné a sporo osvetlené zábery, pričom spravidla sú to detaily na zamyslenú tvár spomínajúceho Skarsgårda, preč z reality vás dostanú snivé, magické, nádherné zábery na severskú prírodu, ktoré sa viažu na detstvo a dospievanie hlavného hrdinu. Nie, nečakajte romantiku. Je to špecialitka škandinávskej kinematografie, v ktorej sa za krásou skrýva bolesť zvierajúca srdce. A divák, ktorý sleduje nedotknutú panenskú prírodu, zdravé pevné stromy, listy, ktoré azda v žiadnom inom filme nemali zelenšiu farbu či drevo, ktoré má v sebe takú silu, vie, že sa mu budú rozvíjať pre očami príbehy zanechávajúce tú typickú trpkú príchuť. Napriek všetkej tej nádhere.
Práve tieto vizuálne silné momenty dobre napomáhajú narácii, ktorá by sa mohla javiť ako komplikovaná. Zvlášť, keď ide o rozpovedanie niekoľkých príbehov, no najmä keď ide o pochopenie vnútra – dobre skrývaného vnútorného sveta mužských hrdinov snímky. Filmársky zážitok je ešte umocnený širokouhlým objektívom kameramana Rasmusa Videbæka, ktorý bol na Berlinale ocenený Strieborným medveďom za mimoriadny umelecký výkon. Určite aj adaptovaný scenár a réžia rozhodli o dobre fungujúcej komplexnosti tohto diela, no to, s akou intenzitou po celý čas cítite prítomnú ústrednú myšlienku neprekonanej tragédie z detstva, má „na svedomí“ práve kamera. Putuje s príbehom mimoriadne sugestívne a dokázala dostať do obrazu tie emócie, ktoré hrdinovia prešli mlčaním. Je to film o tom, ako sa s niektorými životnými udalosťami nedokážete vysporiadať ani po desiatkach rokov, aj keď si myslíte, že ste ich dávno prekonali. Žijú naďalej vo vás a klíčia si vlastným životom. Hoci sa takéto psychologické portréty „jednoduchšie“ spracovávajú knižne, film Poďme kradnúť kone je bravúrne spracovanou drámou, ktorá je priam hĺbkovou štúdiou dvoch hrdinov. Mužov, s ktorými sa životná tragédia ťahá od detstva, takmer polstoročie. Utopených v smútku, v bolesti. Nehovoria za nich slová, ale výrazy tváre či gestá, silná vizualita snímky a hudba.
Od Molanda sme už mali možnosť vidieť niekoľko filmov. Je to tvárny režisér, ktorý sa celkom odvážne a s istotou vie pohybovať v rôznych žánroch. Poďme kradnúť kone je však zatiaľ témou aj spracovaním jeho najsilnejším počinom. Je to typický festivalový film, ktorý neservíruje publiku prvoplánový, ľahký film. Je to ťažká dráma o tom, ako niekedy človek dospeje skôr, ako vôbec môže chápať situáciu. O tom, ako si zrazu nie ste istý, či ste žili správny život. O krehkosti toho, čo sa môže javiť ako šťastie. Len buďte pripravení, že keď budete vychádzať z kina, určite vás obkľúči clivota. A pocit z krásneho filmu zároveň…
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Film Europe
