Z Anglicka odišiel priamo do Hollywoodu a už ako debutant si odniesol Oscara za najlepšiu réžiu. Jeho dnes už kultová Americká krása dokonca získala sošku aj v kategórii najlepší film.


Hovorí sa, že šťastie je polovica úspechu a Sam Mendes ho mal už na začiatku kariéry požehnane. Keby však nemal talent, dnes po ňom už ani pes neštekne.
Dalo sa čakať, že ho čaká sľubná kariéra. Mendes má síce na konte len osem celovečerných filmov, no ani jeden nespadol čo i len k hranici priemeru. To je veľmi nevídané, keďže aj tým úplne najlepším sa občas podarí trafiť mimo terč a nikto im to nemôže mať za zlé. Túto jeho zatiaľ bezchybnú cestu mu naozaj jeho kolegovia môžu právom ticho závidieť.


Keď som sa dozvedel, že práve tento famózny remeselník ide nakrútiť (ďalší) vojnový film (už jeho Mariňák z roku 2005 bol fantastický) z obdobia prvej svetovej vojny, bol som maximálne nadšený. Ako malý chlapec som tak odrátaval dni, kedy už pôjdem do kina a aj napriek tomu, že som sa veľakrát popálil, mal som skutočne veľké očakávania. Našťastie, tento päťdesiatštyri ročný Brit vedel opäť presne čo robí a dostal ma presne tam, kde chcel. Jeho najnovšia snímka z prostredia zákopov, kde možno stretnúť len potkany a hnijúce telá, je majstrovským dielom, ktoré vyslovene treba vidieť v kine. Ideálne na tom najväčšom plátne aké existuje a s tým najlepším zvukom.


1917 je absolútne sugestívnou baladou o priateľstve, strachu, neistote, irónii osudu, prehrách, hrôzach či tichom zle. To najprv drieme niekde pod povrchom, no keď sa prebudí, nasleduje inferno. Mendes spolu s Rogerom Deakinsom za kamerou ukážkovo budujú dve hodiny napätia, z ktorého tuhne krv v žilách. Príbeh dvoch vojakov Blakea (Dean-Charles Chapman) a Schofielda (George MacKay), ktorí sa musia vydať na náročnú misiu, je strhujúcim a zároveň maximálne fascinujúcim dobrodružstvom. Mendesova novinka má vzbudiť dojem, že ide o film nakrútený na dva dlhé zábery, pričom si, samozrejme, tvorcovia pomohli niektorými skrytými strihmi. Aj napriek tomu je práca s kamerou úchvatná, mestami až neuveriteľná a divák s otvorenými ústami jednoducho nechápe, ako niektoré scény mohli byť nakrúcané.


Deakins bol tak zaslúžene už druhý krát v kariére (prvý krát vďaka práci na Blade Runnerovi 2049) ocenený Oscarom. Mendesovi síce tento rok túto prestížnu cenu uchmatol na poslednú chvíľu Džun-ho Pon s Parazitom, aj keď by si ju rovnako ako Deakins zaslúžil najviac zo všetkých, v konečnom dôsledku, nie žeby na tom nejak extra záležalo. Svojich 15 minút slávy si naplno užil ešte predtým na Zlatých glóbusoch aj cenách BAFTA a môže byť so sebou ako režisér maximálne spokojný.
Navyše spolu s Krysty Wilson-Cairnsovou napísali aj výborný a nápaditý scenár. Aj keď sa niekomu môže zdať, že je plný vaty a hluchých momentov (pravdou je, že obsah hrá popri forme druhé husle), všetko v tomto filme má svoje opodstatnenie. Ide o vskutku dômyselnú hru s divákom, ktorá navyše podporuje autenticitu filmu. Divák je okamžite vtiahnutý do deja a taktiež sa vie rýchlo stotožniť s postavami. Každé zranenie bolí diváka rovnako, pri každej vyhrotenej situácii mu rovnako búši srdce a v tých najdesivejších momentoch má chuť si zakryť oči.

To, čo je ale na 1917 najsympatickejšie a odlišuje ho od všetkých heroických vojnových akčných drám, je práve výrazná komorná rovina. Aj keď Mendesova snímka obsahuje veľa epických momentov, v konečnom dôsledku je komornou psychologickou drámou o nepredvídateľnosti a tvrdosti vojny. O tom, že nemá víťazov, iba porazených a že nejaká výložka, odznak, či slovo hrdina, stráca význam v momente, keď človek vidí zomierať kamarátov či tých vôbec najbližších. Aj preto tí, čo budú čakať veľkolepé boje, šialené prestrelky v každej druhej scéne, ohlušujúce rany z guľometu, odtrhnuté končatiny všade naokolo, ako napríklad v Spielbergovom ,,Ryanovi“, budú možno z kina odchádzať sklamaní. 1917 má náladou skôr bližšie k Dunkerku Christophera Nolana, i keď štýlom rozprávania ide o nepochybne odlišné dielo.

Mendes však našiel spôsob ako upútať s vojnovým filmom aj v roku 2020 a preto si zaslúži obdiv. V neposlednom rade ide tiež o krásnu poctu jeho starému otcovi Alfredovi Mendesovi. A zatiaľ čo si z každého jeho filmu divák zapamätá jednu či dve scény, tu ich bude oveľa viac. Pretože vždy keď sa začne lámať chleba, stojí to skutočne za to. 1917 má nesmierne veľa silných momentov a ide o film, ku ktorému sa budete môcť vrátiť hocikedy a bude mať rovnako silný dopad. Ide totiž o naozaj úžasné, vyzreté a myslím, že nebudem ďaleko od pravdy, ak napíšem, že aj Mendesovo najlepšie dielo. A to už je čo povedať. Je síce ešte len február, ale zatiaľ ide o film roka.

Martin Adam Pavlík
Zdroj foto: Forum Film SK

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno