Ako prídavok sme v podaní Ryana Martina Bradshawa počuli Intermezzo A dur č.2, op. 118 Johannesa Brahmsa. Klavirista dokázal nájsť čistotu formy a najmä pochopiť Brahmsovu hudbu: nehral ju s priveľkými crescendami, dokázal odhadnúť mieru rubata, prácu s tempami a spôsob frázovania. Brahms – to je svet sám o sebe. Kto si naň trúfne, musí hudbe rozumieť a odhaliť emócie skryté pod povrchom. A Ryan tie emócie a temný svet skladateľa naplnený krásou dokázal publiku predostrieť.
Ryan Martin Bradshaw sa v roku 2021 stal najmladším sólistom Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu. Mladý klavirista má 16 rokov a už dnes je držiteľom 19 medzinárodných ocenení, na konte už má aj prvé profilové CD. Skúsenosti v hre s orchestrom získal už ako dieťa – ako 8-ročný vystúpil so Slovenským komorným orchestrom v Redute ako sólista Mozartovho klavírneho koncertu.
Mladý klavirista od roku 2016 študuje vo Viedni v triede Vladimira Kharina pre mimoriadne nadané deti, je takpovediac „dva kroky“ od dospelosti, no už dnes si buduje obdivuhodný repertoár. Prispieva k tomu i účinkovanie na domácej pôde – so Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu a najmä jeho šéfdirigentom Ondrejom Lenárdom. Tretí abonentný koncert SOSR v sezóne 2021/22 bol venovaný dielu Čajkovskému a Ryan sa na ňom predstavil sólista Koncertu pre klavír a orchester b mol, op. 23 Piotra Iľjiča Čajkovského. Tak ako vtedy, rovnako aj počas piateho abonentného koncertu sezóny 2022/2023 (piatok 27. januára 2023) dokázal mladý interpret prilákať ľudí do Veľkého koncertného štúdia Slovenského rozhlasu. A rovnako ako pri naštudovaní predchádzajúceho repertoáru, aj teraz preukázal, že mu nechýba odvaha a dravosť – samozrejme, podkutá dokonalou prípravou.
Na programe večera bol Koncert pre klavír a orchester č. 2 c mol, op. 18 Sergeja Rachmaninova, virtuózneho klaviristu, hudobného génia, ktorý práve týmto dielom dokázal vytvoriť jedno z najlepších v celej jeho kariére. Stalo sa tak po osobnom zlyhaní, depresiách, spôsobených neúspechom prvej symfónie. Uzdravenie v podobe nových kompozičných inšpirácií Rachmaninovovi pomohol nájsť jeho psychiater Nicolai Dahl, ktorý ho presvedčil, že dokáže napísať majstrovské dielo. Aj vďaka pomoci lekára v kombinácii s jeho invenciou a neuveriteľnou virtuozitou vzniklo po temnom období jedno z neho najslávnejších klavírnych diel – a nespochybniteľne jedno z najlepších.
Za dva roky urobil mladý Ryan Martin Bradshaw obrovský pokrok. Bolo to počuť už v úvodných taktoch – úvodný sled akordov sólista dokázal zahrať dynamicky presvedčivo a s potrebnou, rastúcou intenzitou. O akordy – také charakteristické pre Rachmaninova, sa dokázal oprieť s potrebnou silou, no zároveň s farbou a citom. Nebola to hrubosť, no žiadúce emócie, patrične vygradované už v tom úvodnom slede akordov.
V tých deviatich akordoch, ktoré sa začínajú s pianissima, rastú cez citlivé, takmer nenápadné crescendo, až po posledný v mohutnom, majestátnom fortissime, musí byť vypovedaný príbeh skladateľa – práve túto poetickosť už začiatkom skladby dosiahol klavirista v diele.
Ten známy „rukopis“ Rachmaninova – majestátne, ale i kontemplatívne akordy, v ktorých je obrovská sila, ale i pieta, má korene v detstve. Poznáme príbeh, ako chodieval ako dieťa do chrámu na pravoslávne bohoslužby so svojou starou mamou – a práve tie akordy sú skladateľovou pripomienkou kostolných zvonov. Preto dívať sa aj na toto dielo len ako na celok nestačí – v každej myšlienke, téme, sú skryté iné emócie, iné príbehy, ktoré boli v skladateľovej mysli, keď skladbu písal (a špeciálne tento klavírny koncert je z tohto pohľadu výnimočný).
Je zrejmé, že sólista večera mal výborné vedenie a skladbu naštudoval aj s mimohudobným kontextom. Po výrazovo presvedčivom stvárnení sledu akordov sa na klaviristu plynulo napojil orchester – maestro Lenárd dokázal už v úvodných sláčikových nástrojoch udržať potrebný ťah, kým klavirista pokračoval v hre rozloženými akordmi. Dokázal sa ihneď stať súčasťou orchestra a komunikovať s ním. Klavír je do orchestra včlenený a sólista to veľmi dobre pochopil. Rachmaninov pritom necháva orchestru romantickú funkciu, čo šéfdirigent podčiarkol nádychmi v melodike, širokými oblúkmi a precízne vystavanou dynamikou. Ryan sa už v prvej časti ukázal ako klavirista schopný počúvať orchester – v časti keď si hudobný materiál odovzdáva klavír a sólové nástroje orchestra. Napríklad keď tému prebrali klarinet a hoboj, nechal ich sólista vyniknúť a keď tému uzatvárali dlhými tónmi v ligatúrach, vedel nadviazať zvukovo i dynamicky s plynulosťou, no pritom pohyb rozvíjať. Pracoval s tempami, jeho spomalenia v rámci fráz a následné návraty k pôvodným tempám boli muzikálne, v širokom spektre dynamiky ste našli od precíteného pianissima, predpísané diminuendá až po mohutné fortissimá.
V interpretácii sa podarilo dosiahnuť súlad – dynamický, zvukový, estetický i tematický. Bol to homogénny, dobre fungujúci, živý organizmus, ktorý sa dokonale prejavil aj v extatickom zvrate prvej časti – napätie a intenzitu, ktorá v skladbe kulminovala, šéfdirigent vytvaroval majstrovsky v orchestri. Mohutnými akordmi znela aj v klavíri, aby sa napokon stíšil. Počuli sme aj prekrásne sólové výkony orchestra. Rachmaninov už nespravil tú chybu ako v symfónii a objavil farebnosť orchestra, ktorá sa naplno prejavuje už v prvej časti.
Až na záverečný, menší rytmický nesúlad s orchestrom preukázal sólista absolútnu bezchybovosť aj v technicky ťažkých častiach a súlad s orchestrom – je typ obdivuhodne koncentrovaného interpreta, ktorý je na pódiu uvoľnený, bez náznaku stresu či trémy.
Počas pomalej časti Adagio sostenuto to v istej časti publika počuteľne zašumelo, príkladne, dve mladé dámy pri mne sa dosť nahlas dohadovali, aká je to „pesnička“ – lebo ono to aj je známa téma, otázka je, kto ju prv napísal a kto následne ukradol a prerazila do hitparád, pretože v tej krajine nebola chránená autorskými právami, pravda. Každopádne, v druhej časti, po miernom tempe skladateľ spomaľuje – predstavuje viac romantickú polohu než virtuóznu. No i rozložené akordy, hrať s precíznou dynamikou a najmä v legáte, pričom dokázať spolupracovať s dychovými nástrojmi (flauta a následne klarinet), ktoré sú nositeľom ústrednej (tej známej) témy, je obtiažne. Ryan bol citlivým hudobným partnerom orchestrálnych hráčov, jeho trioly zneli vyvážene a keď prebral tému, hral ju presne podľa predpísanej dynamiky. Vyspieval tóny v rámci melódie, ktoré mal a stlmil v rámci frázy umiernené. V modulácii dokázal pracovať s tempom a zdôrazniť ju – klavír prebral dominanciu, preto bolo podstatné spraviť tento zvrat, aby sa následne dostal k presvedčivej gradácii. Jedným z vrcholov koncertu bolo, keď táto nesmrteľná téma znela v podaní skupiny prvých huslí, následne sa pripojili aj sekundy (koncertný majster Lukáš Szentkereszty). Hudobníci pod vedením Lenárda dokázali zo seba dostať expresívny, vrúcny výraz, no pritom udržali hladinu piána až mezzoforte a tému nosnú a znelú.
Čo je na tomto klavírnom koncerte podmanivé, je, že vo finále si poslucháč uvedomí, ako dôsledne ho Rachmaninov prvými dvoma časťami pripravoval na záverečnú časť. Práve v nej z pohľadu virtuozity dosahuje v diele vrchol. Allegro scherzando je turbulentná časť, ktorá sa začína rýchlo, následne sa zmierňuje v klavírnom sóle. V rýchlom tempe Presto došlo síce k rytmickým (aj intonačným) kolíziám, no napokon sa pod taktovkou skúseného maestra Lenárda podarilo túto nesúrodosť vyrovnať. Finále bolo neustále striedanie intenzít a temp a keď sa opäť ozvalo známe Moderato, vo vrúcnom podaní orchestra a následne v klavírnom podaní v sprievode sláčikov a drevených dychov, bol to mimoriadne sugestívny interpretačný výkon. Zvuková konzistencia a rytmická vyváženosť síce chýbala v niektorých miestach aj na záver (ono to človeka vyruší – napríklad, pri záverečnej gradácii, kde téma znie vo fanfárach, v najmohutnejšom zvuku, z celého diela vôbec, dokonca klavír má predpísané fff a tympanista nastúpi nepresne, pred dobou) no celkový zážitok z koncertu a jeho majestátne finále to určite nenarušilo.
Ako prídavok sme v podaní Ryana Martina Bradshawa počuli Intermezzo A dur č.2, op. 118 Johannesa Brahmsa. Klavirista dokázal nájsť čistotu formy a najmä pochopiť Brahmsovu hudbu, zvlášť tento kus je náročný na interpretáciu: nehral ju s priveľkými crescendami, dokázal odhadnúť mieru rubata, prácu s tempami a spôsob frázovania. Brahms – to je svet sám o sebe. Kto si naň trúfne, musí hudbe rozumieť a odhaliť emócie skryté pod povrchom. A Ryan tie emócie a temný svet skladateľa naplnený krásou dokázal publiku predostrieť.
V druhej časti večera nás čakal ďalší veľký romantický opus – Čajkovského Symfónia h mol Manfred, op. 58. Rovnako, ako na koncerte, ktorý sme spomínali, s mladým klavírnym sólistom, vtedy znela Patetická, tentoraz padla voľba na symfóniu, ktorá sa uvádza zriedka. Pritom v sebe skrýva toľko inštrumentálnej sebaistoty autora, invencie a jeho neuveriteľný zmysel pre dramatično a samotný Čajkovskij bol až do premiéry presvedčený, že ide o jeho najvydarenejšie dielo. V 73. koncertnej sezóne Slovenskej filharmónie ho uviedol aj šéfdirigent Daniel Raiskin, presvedčený, že Manfred je dielo, ktoré dokáže ľuďom prehovoriť práve v dnešnej dobe, keď sa mnohí obávajú o základy existencie a ľudskosti.
Práve Lenárd má však k ruskému symfonizmu blízko – jeho cit pre stvárnenie tohto opusu sa nevytratil ani rokmi, naopak, aj dnes, v plnej sile dokáže viesť hudobníkov k dômyselnej tektonike, presvedčivému výrazu a sugestívnej záverečnej kulminácii. To napätie medzi pokojom, pričom vždy cítite vo vnútri hĺbku výrazu a držanie neustáleho napätia, a kontrast v tutti pasážach, vie šéfdirigent Lenárd vždy z hráčov dostať (v niektorých častiach skladateľ predpisuje sláčikom štyri forte).
Čajkovského k skomponovaniu tejto programovej symfónie inšpirovala predloha Manfred anglického spisovateľa Georga Gordona Byrona. Ako prvý na poému reagoval Robert Schumann a bol to kritik Stasov, ktorý upozornil Balakireva na dielo, ktoré inšpirovalo hudobných skladateľov.
Už úvod prvej časti Lento lugubre v stvárnení Symfonického orchestra slovenského rozhlasu bol magnetizujúci. Zvuk trojice fagotov a hlbokého basového klarinetu mal v sebe podmanivosť, vrstvenie a stúpanie tohto motívu fascinovalo. V prvej časti skladateľ celkovo prezentuje päť tém, ktorými zobrazuje unaveného Manfreda, trápiaceho sa beznádejou, spomienkami na minulosť, trpiaceho mukami a krutými duševnými bolesťami. Ani sily temnoty mu nedokážu pomôcť zabudnúť, spomína na milovanú Astarte, jeho zúfalstvo nemá konca. Ani nie tak dokonalé sólové interpretačné výkony rozhodli o kvalite interpretácie, ako jej kvalitná výstavba. To, ako Lenárd dokáže pracovať s výrazivom a napätím – je v prípade Manfreda kľúčom k úspechu. A samozrejme, s pauzami. Keď po gradácii (pozor, nikdy však nie v podobe neprirodzeného, šialeného revu, ale toho vnútorného zápasu sužovaného človeka) prišla pauza, v ktorej má čas poslucháč nádych a po nej želaná atmosféra pokoja či lyrických pasáží hladiacich po duši, poslucháč sa prostredníctvom hudby dokázal preniesť do inej dimenzie. A to je primárna úloha hudby – zvlášť tej programovej. Či už si predstavujete príbeh Manfreda alebo si vytvoríte vlastný program, podstatné je, že prestanete vnímať klarinet, trombóny, violončelá, kontrabasy či romanticky podfarbenú dvojicu hárf – jednoducho, sila hudby vás dokáže katapultovať do inej dimenzie. Ak sa takýto sugestívny zážitok podarí, viete, že interpretácia je vydarená, pochopená, je v nej dôsledne skĺbené rácio s emóciami, no publikum vníma len sugestívny, intenzívny výsledok. Ešte nikdy azda nebolo vo Veľkom koncertom štúdiu také ticho, ktoré sa dalo krájať, ako po odznení prvej časti symfónie Manfred.
Vivace con spirito je zjavením sa Alpskej víly pred Manfredom a interpretácia bola v duchu predpísaného tempa. Útržky motívov zneli v rýchlom slede – pestrá inštrumentácia poslucháča opäť zaviedla do sveta imaginácie. Čajkovskij dokázal nádherne pracovať s orchestrom – čo Lenárd, samozrejme majstrovsky stvárnil. Razom sa z ostinátnych motívov rozvinula v jeho interpretácii nádherná, lyrická melódia. Pochopenie charakteru všetkých tém – ich mimohudobného obsahu, to bola hlavná devíza jeho interpretácie.
Tretia časť Andante con moto má pastorálny charakter s hobojovým sólom. Znelo nádherne, rovnako aj horny, ktoré podali v tento večer celkovo vynikajúci výkon (aj následné sólo lesného rohu bolo v prekrásnej, citlivej dynamickej hladine, vyvážené a intonačne čisté). Rozhlasákom sa podarilo stvárniť verný obraz prírody. Po clivom úseku siciliana v pomalom tempe sa opäť situácia dramaticky mení – táto symfónia je neustála zmena obrazu, poslucháč má vždy záruku, že nikdy neostane v jednej a tej istej nálade. Vždy, v ten pravý okamih (Čajkovskij bol v tomto neuveriteľný majster) prichádza nová téma, nová atmosféra – tak aj záverom tejto časti skladateľ prináša úvodnú tému, ktorú maestro Lenárd vypracoval do charakteristickej romantickej, veľkej sonoriky. Dramaticky, s akcentami, s nádychmi, hlbokým výrazom, osobnou drámou – všetkým, čo k ruskému symfonizmu patrí.
Finále Allegro con fuoco je časť, v ktorej sa najviac kulminuje dramatično tejto programovej symfónie. Hudobníci hrali túto časť s obrovským nasadením od prvých taktov. Vnútorná dráma hrdinu je podporená fúgou, téma oscilujúca medzi sláčikmi a dychmi mala v sebe obrovské napätie – pod taktovkou Lenárda hudba neustále kulminovala. Priam sme videli Manfreda uprostred bakchanálií v podzemnom paláci Arimanesa, zjavenie sa ducha Astarte, omilostenie a smrť hrdinu – skladateľ to dokázal dostať majstrovsky do kompozície a šéfdirigent do interpretácie, inak by tento obsah nikdy tak nefungoval v našej predstavivosti. Po trúchlivom chorále v pomalom tempe sa ozvala veľká opora orchestra – sugestívne sláčiky s podmanivým zvukom témy.
Spôsob, akým dokázalo teleso pracovať s tempami, náladami a zvukom, bol priam hypnotický. Je to ten typ koncertu, kedy vám ešte dlho po jeho skončení bude v ušiach znieť plnosť jeho zvuku, gradácia vo fortissime, majestátne, nebeské tóny organu a krása hudby.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Dominik Kurina
