Dvojica májových koncertov Slovenskej filharmónie (23. a 24. mája 2024, recenzujeme druhý z dvojice koncertov) priniesla netradičnú dramaturgiu. Hudba 20. storočia a súčasné diela neznejú v Redute tak často, preto boli tieto dva koncerty svojím spôsobom sviatkom. O to lepšie sa v koncertnej sieni dýchalo, keď sa človek zahľadel na vypredanú sálu.
Orchester Slovenská filharmónia a Slovenský filharmonický zbor (zbormajster Jan Rozehnal) sa predstavili pod taktovkou poľsko-ruského dirigenta Andreja Borejka, hudobného riaditeľa a šéfdirigenta Národnej filharmónie vo Varšave a rezidenčného dirigenta Orchestra Sinfonica di Milano. Reprezentant starej školy, skvelý muzikant už na Slovensku bol a koncerty pod jeho taktovkou sú vždy zážitkom. Bez veľkých, patetických gest, uvoľnený, s úsmevom, no vnútorným zanietením a energiou – to je Borejkovo vedenie orchestra. Dosiahne týmto prístupom želaný výsledok, hudobníci pod jeho taktovkou hrajú angažovane a presne.
Večer otvorili Symfonické variácie Witolda Lutosławského, ktoré vznikli v roku 1938 a pracovať na nich začal ešte počas štúdia klavíra a kompozície. Odkazy na Stravinského balety v inštrumentácii, tak isto prvky poľského folklóru sú pre toto dielo typické. Najmä však spôsob, akým skladateľ experimentoval s farbami. Už v ranom období sa prejavuje jeho zmysel pre bohatú textúru diela. Už ako študent mal zmysel pre experiment, spôsob, akým vytiahol jednotlivé sólové nástroje orchestra a postavil ich proti tutti zvuku, jeho formálne a tonálne riešenia, predbehol svoju dobu – zvlášť v Poľsku, zameranom na tradíciu.
Téma variácie, ktorá zaznela v rôznych podobách, je jednoduchým, inštrumentálne oprosteným motívom, ktorý nie je provokačný, no akonáhle sa objavila jeho prvá obmenená podoba, Borejko v orchestri menil náladu. Lyrické, pastorálne a v kontraste s nimi disonantné a dramatické spracovania, využívajú v orchestri nevídané nástrojové kombinácie. Expresívne dychy boli čisté, zreteľne artikulované, sláčiky v dramatických líniách presvedčivé, plechové dyhy dostatočne ostré. Polyfónia je doménou tohto diela, tak i kontrapunktické techniky – náročné na hranie. Keď si uvedomíme, aký rok sa písal a v akej krajine dielo vzniklo, jeho atonalita v tomto kontexte šokuje. Dnes už menej. Z istého pohľadu sa dá povedať, že dnes si toto dielo vieme užiť ako mimoriadne farebné a pestré. Dirigent vyzdvihol každú jednu zmenu nálady, podarilo sa mu vysvietiť sóla v orchestri, podčiarknuť kontrasty medzi celým ansámblom a úspornejšie písaných pasážach. Tie boli intímne, aj hrozivé, fragmentácia témy zaznievala v rôznych hudobných nástrojoch, aby ju vzápätí rozbili ďalšie nástrojové kombinácie. Celkovo dramatické dielo znelo s veľkou intenzitou. Zhruba 9-minút trvajúca skladba bola hutná, obsažná, vystavaná premyslene, hoc ide o krátke dielo, svojím obsahom a pestrosťou techník, koncentrovanosti jednotlivých variácií a ich farieb, ste po jeho dopočúvaní nadobudli pocit, že práve odznela plnohodnotná symfónia.
Nasledoval Koncert pre klavír a orchester Slovanský, op. 54 Borisa Ljatošinského. Jedna z kľúčových postáv ukrajinskej hudby, reprezentoval novú generáciu ukrajinských skladateľov 20. storočia. Mal široký skladateľský záber, od opier, cez symfonickú tvorbu, komornú hudbu a vokálne diela. Hlavnou inšpiráciou preňho bola ukrajinská tematika, čo sa európskej hudby týka, rozvíjal odkaz Wagnera, Skriabina, v jeho dielach je citeľný tak impresionizmus, ako expresionizmus. Jeho klavírny koncert je plný virtuóznych prvkov a naplno využíva symfonický orchester evokujúci filmovú hudbu. No nielen tú. Už introdukcia venovaná klavírnemu, bohato akordicky stavanému partu, svedčila o odvolávke na ruskú pianistiku. Ljatošinskij tento klavírny koncert venoval ruskej klaviristke, hudobnej skladateľke a pedagogičke Tatiane Nikolajeve. Sólista večera – ukrajinský klavirista Antonii Barishevski, víťaz mnohých prestížnych klavírnych súťaží, hosťujúci profesor na hudobnej akadémii v Haagu. Barishevski vedie majstrovské kurzy, hosťuje na renomovaných festivaloch a hral pod vedením mnohých dirigentských osobností. Za mňa osobne bol od prvého momentu jasným favoritom večera. Presvedčila ma o tom nielen jeho brilantná technika, nekazové hranie, schopnosť vyhrať aj tie najjemnejšie dynamické nuansy, ale najmä výrazová sila, s akou dielo uchopil. A pritom treba jedným dychom prízvukovať, že to bola najmä klaviristova zásluha, že sa dielo stalo počúvateľným. Priznám sa, syntézy, často sa objavujúce v kompozičných technikách mnohých autorov 20. storočia, mi nie sú práve po vôli. Tak, ako sme dobre začali mohutným akordickým úvodom (aj keď len veľmi vzdialene pripomínal hudbu tohto storočia, skôr to bol spiatočnícky moment navracajúci sa k romantizmu), zrazu sa ozvala široká melódia v sláčikoch. Iste, dobre remeselne interpretovaná, pod pevnou taktovkou Borejka, no nápadne pripomínajúca veľmi priemerné filmové hity. Skrátka, materiál, ktorý sám o sebe nie je výpovedný, ani nijako zvlášť zaujímavý, ale ak by ste si ho predstavili s pohyblivými obrázkami, fungoval by excelentne. Tie typické veľké oblúky v romantickom pátose tiež veľmi nepridali tomu, že počúvame dielo, len niekoľko desiatok rokov spätne napísané. Sladkobôľnosť tohto partu prerušil opäť klavír, tentoraz chudobnejšími akordmi, no expresívnejším hraním. Až keď sa začal sólový part klaviristu, nie, že by bol preborne revolučný, no spôsob, akým ho poňal Barishevski, rozhodne zaujal. Precíteným prejavom, voľným, rapsodickým hraním a dialógmi so sólovými nástrojmi v orchestri. No len keď už sa aj tieto dialógy opakujú niekoľkokrát, začnú byť zdĺhavé. V tejto schéme sme pokračovali až ku gradácii s mohutným zvukom plechových dychových nástrojov. Bola to skladba ako krásne, vizuálne pozoruhodné čriepky, len akosi alogicky pospájané do celku, ktorý tvarom ani formou nepresvedčil. Krivdili by sme skladateľovi, ak by sme tvrdili, že je to zlé dielo. Keď sa spomínané akordy „zafarbili“ aj o iné ako tonálne spektrum, zrazu z toho bol aspoň zaujímavý zvuk. Nie, že by sme ho vo variáciách nepočuli už predtým – aj preto nemal potenciál strhnúť. No aspoň to bola v rámci tejto kompozície novinka. Iste, našli sa v ňom mnohé zaujímavé detaily (ako trebárs voľne znejúca kvázi kadencia v prvej časti, krásne výrazovo poňatá sólistom večera), no poznáte ten pocit, doznie skladba a vo vás neostane nič. Ten pocit, ktorý by ste si mali odnášať z koncertu, zrazu zmizol v priestore. Slovenská filharmónia, napriek týmto okolnostiam, podala konzistentný, presvedčivý výkon.
Trojčasťový koncert bol plný schematických, predvídateľných prvkov, remeselne dobre napísaný, no bez invencie. Dokonca ani náhla zmena tempa nepôsobila ako prekvapivý nápad, pretože skladba sa vinula v jednom začarovanom kruhu. Ďalším problémom boli gradácie, ktoré boli vytvorené doslova koncepčne, často bez akejkoľvek logiky. Skrátka, klavirista, často excelujúci vo virtuóznych partoch, v tom celom marazme ostal akosi osamotený. Zaskvelo sa však sólo vo violončele v druhej, pomalej časti (Boris Bohó), polyfonicky rozvíjané, smerujúce do ďalšej alogickej gradácie a ústiace do rozohrania celej klaviatúry v rýchlom tempe. Rozhodne vtipný bol okamih, keď sa klavirista urputne snažil na ťažkú dobu zahrať nástup spoločne s orchestrom, sledoval dirigenta a dal aj pokyn orchestru a niekoľkokrát sa im nepodarilo zahrať tento nástup spolu. Tak, ako mala prvá časť svoju kadenciu, tak sme ju počuli i v druhej časti – a hneď niekoľko. Boli to krátke sólové vstupy, vždy iného charakteru. Nie, že by mali potenciál zachrániť toto dielo, no aspoň sa udiali zmeny, v ktorej sme si tohto výnimočného sólistu mohli užiť. Skrátka a dobre: bol to film rôznych žánrov a príchutí, romantický, exotický, folklórny, dramatický. Len tú hudbu sme v tom celom akosi postrádali. Ešte azda záverom pre vysvetlenie: som všetkými desiatimi za uvádzanie diel ukrajinských autorov a mnohých z nich som aj počula. No nemyslím si, že to, čo sme v Redute v tento večer počuli, bola vzorka toho relevantného, čo z tejto krajiny pochádza.
Druhá polovica koncertu však všetko napravila. Dielo Arnolda Schönberga pre acappella zbor Pokoj na zemi, op. 13 – to je sugestívna, emóciami nabitá hudobná cesta, v ktorej skladateľ začína opúšťať tradičný tonálny systém. Ak poznáte jeho „revolučné“ dielo Drei Klavierstücke z roku 1909, potom viete, aká krása dokáže vzniknúť z tejto koncepcie, ktorej je práve Schönberg tvorcom. A treba povedať, že s nesmiernym talentom. Tak, ako opojne pôsobia jeho Tri klavírne kusy, rovnaký, ak nie ešte sugestívnejší potenciál má jeho Friede auf Erden. Slovenský filharmonický zbor dirigoval jeho zbormajster Jan Rozehnal a treba povedať, že v tomto náročnom diele mu bol veľkou oporou – exaktnou a empatickou zároveň. Uspievať tieto bohaté textúry a náhle, zložito stavané harmónie bez inštrumentálnej opory, si trúfnu len máloktoré zbory. Dokonca i svetové preferujú zdieľanejšiu verziu so sláčikovým sprievodom. Zbor nastúpil v krásnom, vyváženom pianissime, ktoré postupne rozvíjal. Melodika je v porovnaní s ďalšou časťou pomerne jednoduchá, no udržať intonáciu a harmonické súzvuky, tak isto vystavať dynamiku, od nežného pianissima, so spomaleniami, do mohutnejších pasáží, to chce ozajstný kumšt. Slovenský filharmonický zbor predviedol prvotriedny výkon. Hlasy boli vyvážené, melódie vyspievané, napätie bolo cítiť v celej skladbe. Zbormajster nastavil dobré tempo, aby sa nevytratila celistvosť diela a plynulosť fráz. Nadväzovanie jednotlivých hlasových skupín bolo plynulé, z dynamických hladín boli najkrajšie vyspievané práve zmienené pianissimá. Aj prvý refrén bol výborne vystupňovaný – vo forte sa odhalil až v poslednej fráze, predtým zaznel opakovane v pianissime, následne v piane. V ďalšej časti bol spev expresívnejší, prejav bol správne zdynamizovaný a vynikali kontrasty. Schönberg v spomalení a uzavretí tejto vety dokonca predpisuje ppp. Bolo interpretované nádherne, subtílny, mäkký a nežný tón v pomalom tempe sa podarilo dosiahnuť aj vo vysokých polohách. Rozehnal predviedol pedantnú interpretáciu, vynikajúcu prácu so slovom i frázou, logiku výstavby a jednotné ukončenia fráz (logika a presnosť tomuto skladateľovi pristane). Zbor pod jeho vedením zvládol časté zmeny v tempe a dynamike, ktoré sú náhle a nečakané, rovnako tak odvážne disonanicie. Fúga v úseku „doch es ist…“ bola sebavedomo zaspievaná, s predpísanou dynamikou a rytmicky presná v jednotlivých skupinách hlasov.
Hoci pri premiére diela boli problémy s interpretáciou, ktorá bola pre zbor náročná a muselo sa pristúpiť ku kompromisu so sprievodom, dnes patrí medzi najčastejšie uvádzané diela tohto autora. Je potešiteľné, že zaznelo aj u nás.
Pochmúrnu meditáciu na tému Hudby 20. storočia ďalej rozvíjala Žalmová symfónia Igora Stravinského. Názov 3-časťového diela, ktoré skladateľ skomponoval v roku 1930, v neoklasickom období, je odvodený od žalmových textov v zborových častiach, hudba je postavená na redukovanom orchestri, na dychových nástrojoch. Rôznorodosť prvej časti v mnohom pripomína Svätenie jari, tak isto záver diela.
Prvá časť (verše zo Žalmu 39) sa niesla v pokľudnom duchu, Borejko skôr staval napätie vo vnútri, frázy boli zreteľne artikulované, úvodné Exaudi má deklamačný charakter. Dirigent odhadol mieru dynamiky, v drevených dychoch hráči nerobili ostré staccata, no boli dostatočne zreteľné. Dvojitá fúga druhej časti priniesla spočiatku uvoľnenosť, no postupne, pridávaním sa jednotlivých nástrojov vzniklo potrebné napätie. Sólový hoboj a flauta v úvode tejto časti boli pekne vyspievané, mali potrebný slávnostný tón, no zároveň aj istú zdržanlivosť. Po nej nastúpil dobre pripravený zbor – gradáciu dokázal udržať až do skončenia tejto časti. Finále v sebe malo ohromujúcu silu. Laudate so sebou prinieslo krásu a introspektívnosť. Legátová, pomaly sa vinúca melódia bola konzistentná, Borejko je klasik, nechal ju zaznieť až v drásavo pomalom tempe. Možno ešte chýbala v tomto úseku zásadnejšia vyrovnanosť hlasových skupín a presnejšie nástupy orchestra. Vyvrcholenie bolo dynamické, bohaté na typické rytmy Stravinského. Preniesol ich, samozrejme, aj do zboru. Po nie celkom stabilnom úvode poslednej časti sa hráči orchestra a zbor zjednotili, priniesli želaný výsledok. V typickej neoklasickej štruktúre diela, premenlivej v náladách a farebnej inštrumentácii Borejko dôsledne dbal na logické členenie týchto častí. V rýchlych dosiahol potrebnú ostrosť, intenzitu, v krátkych okamihoch ich dokázal meniť na nebeskú krásu, či dokonca odľahčenú neformálnosť, ktorú skladateľ, prekvapivo, používa. Bola to interpretácia majstra, ktorý nič neuponáhľal a chápal duchovný obsah tohto diela, ale zároveň ho dokázal v interpretácii aj štýlovo začleniť.
Zuzana Vachová
Autor foto: Ján Lukáš
