„Všetci sme svojím spôsobom nástrojom. Či je to nástroj niekoho iného alebo osudu, to už si každý zvolí sám. Ale aj ja som nástroj, lebo ja som si tú hudbu nevymyslel. Čím viac sa človek zbavuje seba samého, tým viac je naplnený niečím iným,“ hovorí pre náš portál renomovaný český dirigent Petr Altrichter.
Mali ste ťažkú úlohu so Štátnou filharmóniou Košice. 15. mája sa na Slovensku odohrali tragické udalosti, ktoré zasiahli každého človeka. Ako to ovplyvnilo skúškový proces? A ako ste dnes, deň po udalostiach odohrali tento koncert? Umelci patria medzi senzitívnejších ľudí v našej spoločnosti, napokon, aj Vy ste to vyjadrili odkazom pre publikum a zmenili ste program. Bol to odvážny krok, ľudský, možno aj očakávateľný…
Hudobníci dnes hrali s veľkou dušou a veľkým srdcom. Neviem, ako by to dopadlo, keby sa neudial ten tragický včerajšok. Iste by hrali tiež dobre, ale ten koncert by bol ďaleko profesionálnejší. Dvořákovu Suitu A dur pochopili ihneď a myslím si, aspoň podľa toho, čo som z nich vycítil, im to dielo spravilo radosť. Teda, že dramaturgia koncertu a to, ako boli skladby v poradí zmenené, im padlo vhod a tešili sa z toho. Bolo mi jasné, že skladby programu nemôžu ostať v pôvodnom poradí. Skrátka, musel som niečo vymyslieť.
Jednoducho ste vedeli, že koncert nemôže skončiť radostne a klasicistickou vyváženosťou, energiou, ktorú má Schubertovo dielo, ale hľadali ste skladbu, ktorá poskytne človeku vrúcnosť. A musím Vám povedať, že bolo cítiť, ako poslucháča doslova objíma hudba, aká je srdečná a vyjadruje empatiu…
Tak, presne o to nám išlo. Pôvodne to malo byť ako prvé číslo programu, ale v tej skladbe je neuveriteľné srdiečko. Preto som ju chcel na záver a snažil som sa, aby si ľudia ten pocit vrúcnosti a lásky z koncertu odniesli.
Aj v interpretácii Štátnej filharmónie Košice bolo cítiť, že sa o tento pocit snažia. Keď sa zhováram s veľkými dirigentskými osobnosťami, ktoré majú skúsenosti s renomovanými zahraničnými orchestrami, tak ako Vy, dirigovali ste orchestre vo Veľkej Británii, Nemecku, hovoria mi, že radšej majú naše orchestre. Možno nie sú také disponované a majú technické limity, ale dá sa s nimi pracovať, výrazovo a emočnejšie sú presvedčivejší. Ako je to s Vami?
No jasné! To si píšte, že to tak funguje! Možno to bude znieť trošku zvulgarizovane, ale ja som k tomuto názoru dospel. Poriadny muzikant robí hudbu pre seba. Pre svoj vlastný svet. Je to svet, do ktorého sa nemôže dostať každý. A nie úplne záleží na tom, ako dobre hrá. Ako hovorím, sú muzikanti a sú inžinieri hudby. Pozor, nemyslím to pejoratívne, pretože aj inžinieri hudby sú v orchestroch dôležití. Dbajú o čistotu a súhru, skrátka o všetko. Ale oni hrajú rovnako v utorok, tak isto v stredu aj vo štvrtok, pretože nemajú v sebe niečo, čo by ich vnútorne napĺňalo. Je to na akejkoľvek úrovni, tento jav existuje aj na úrovni poslucháčov. V podstate každý má nejakú cestu, pretože každý je originál. Všetci sú svojím spôsobom origináli. Ak si však myslíme, alebo nebodaj ja si myslím, že viem aký kto je, vzápätí ma ten človek uvedie na správnu mieru. Ten, čo sa javí ako inžinier hudby, z ničoho nič sa v ňom niečo pohne a začne hrať úplne inak.
Ako dnes na koncerte tá hobojistka, však?
No tá je úžasná!
Hrala s krásnym tónom, precítene, s agogikou…
A viete aké je ťažké zahrať to sólo, ktoré hrala?
A viete, že hoboj v tomto orchestri nebol vždy taký dobrý? Dnes priam svietil…
To je super! A ide o to, že muzikanti ma ihneď pochopia. Nastane medzi nami také zvláštne vlnenie. Existuje vlnenie medzi hudobníkmi a potom, medzi dirigentom a orchestrom. Keď napríklad dirigent príde na skúšku a prvýkrát sa postaví pred orchester, po skúške vie, aký bude koncert. Nejako je to dané. Ide o medziľudský úkaz, ale má to zvláštnu logiku. A po tejto logike sa ani nepátra, ale ja to mám overené. Z mojej vlastnej skúsenosti to viem. No dá sa to aj zmeniť.
Keď hovoríme o dirigentskej osobnosti, ako ste Vy, potom sa tento proces iste dá zmeniť. Podľa Vašich rúk sa dá krásne hrať, všetko je logické. Dnes, keď sledujem niektorých dirigentov, ako po taktoch ukazujú orchestrálnym hráčom, len aby zachovali rytmus, človek aj zaplače. A nemá ten zážitok z hudby…
Poviem Vám to inak. Keď sa postavím pred orchester a budem vnútorne čakať, čo mi ten orchester prinesie a budem očakávať, ako bude orchester hrať, som na zlej ceste. Musím tam prísť už s tým, že mám hráčov rád. Ten muzikant to vycíti. Môžem mu aj hovoriť, tu hraj nižšie, alebo vyššie, a tu zase počkaj a na tomto mieste pohni s tempom, každý muzikant spozná, koho má proti sebe. Spomínam si na časy, keď v Prahe v orchestri FOK dirigoval Václav Smetáček a rozprával mi svoje historky. Alebo keď som videl Václava Neumanna v Českej filharmónii a ďalších veľkých dirigentov starej školy. Niečo podobné mi hovorili a mali pravdu. No na druhej strane, okrem muzikantov máme tých snaživých hráčov.
Ja to nespochybňujem, veď každý orchester musí mať svoju disciplínu, ale je tam to ale…
Ale! Každý sme iný, každý je originál a každý má tú svoju cestičku. Každý jeden z nás má ten svoj kamienok, na ktorom je napísané meno, ktoré nikto iný nepozná.
A viete, že poslucháč to vycíti, keď hrajú na pódiu muzikanti alebo len remeselne dobrí hráči? Jednoducho, po prvých pár taktov viete, aký bude ten koncert.
No jasné! Ale aj publikum je jedinečné a nie každý tieto schopnosti má.
A nechcem paušalizovať, ale keď hovoríme napríklad o nemeckých muzikantoch, ktorí sú absolútne pünktlich a potom ich máme porovnať s našimi hráčmi, ktorí síce majú technické limity, ale možno nikdy tí Nemci tak vrúcne Dvořáka nezahrajú ako u nás…
Predstavte si, že mám vedľa seba dvoch hobojistov. Jeden je lepší a jeden horší. Keď sa toho horšieho zbavím, aby som mal toho lepšieho, prečo to vlastne robím? Kvôli sebe? Alebo sa, naopak, budem snažiť s tým slabším, aby bol lepší.
A možno sa z neho stane ešte lepší ako jeho kolega…
Áno, to sa kľudne môže stať. Keď som išiel do Anglicka, (Altrichter stál na čele Kráľovského filharmonického orchestra v Liverpoole, dirigoval aj Londýnsku filharmóniu – pozn.red.), mali pripravený program a šéfdramaturgička sa ma pýtala, čo by som chcel s orchestrom hrať. Tá otázka ma dosť pobavila. No len si to predstavte, „čo by si chcel hrať“? A ja som sa ich spýtal, mám hrať to, čo poznám, alebo mám hrať to, čo nepoznám, aby som sa to naučil? A zrazu sa na mňa dívalo desať ľudí, ktorí boli v pomykove. Je to však vážna otázka, len sa nad tým zamyslite. Mám hrať to, čo dokážem a poznám alebo niečo, čo sa ja sám budem učiť? Sú to principiálne otázky.
Niekedy je najlepšie odpovedať na otázku otázkou, však?
Zopakoval som im to ešte raz a oni si mysleli, že im zle rozumiem, tak som im to zopakoval ešte raz (úsmev). Možno to pôsobí ako vtip, no nakoniec sme sa dohovorili. Ale bola to zásadná otázka pre mňa.
Petr Altrichter uzavrel sezónu v Košiciach a otvoril ľuďom bránu do neba
Som rada, že túto tému otvárate. Aj dnes program, ktorá zaznel, symfónia a violončelový koncert, posúvajú hranice vnímania a poznávania zo strany publika. Na Slovensku sú totiž dané vychytávky, ktoré hráme v každom orchestri a každú sezónu sa opakujú. Či už je to violončelový koncert, husľový, klavírne koncerty, symfónie, dané, nemenné, populárne…
Ale prečo? Prečo je to tak?
Mám pocit, že práve košická filharmónia túto dogmu aspoň trošku začala lámať a uvádza diela, ktoré nepatria do tohto zoznamu pre skalných. Ale veď ľudia nechcú počúvať stále dokola to isté, nie?
Je potrebné to určitým spôsobom zamiešať, je to však čím ďalej, tým ťažšie. A horšie. Som rád, že som starý a nezávidím dnešným mladým ľuďom, muzikantom, ani šéfom inštitúcií, ani dirigentom. Sú v ťažkej situácii.
A potom, kto všetko sa do tých najlepších inštitúcií dostane, pravda. Dnes ani tak nerozhodujú kvality interpreta, ale hlavne dobré agentúry a často aj imidž, čo je v klasickej hudbe novinka. Tiež sme mali v Bratislave huslistku, ktorá bola pekná, ale takmer ani notu nezahrala správne a vidíte, stalo sa, že ju nejaký svetový magazín ohodnotil ako obrovský talent a už hrala s naším prvým orchestrom…
Viete s kým všetkým som ja musel hrať? Tento fenomén je všade na svete. A opäť sa dostanem späť k tomu, čo som hovoril pred chvíľou. Keď sa zbavím zlého hobojistu, budujem tým aj svoje meno. Dobre, je dôležité budovať svoje meno, ale nebudujem muziku. A to je tá otázka. Prečo sme vlastne na svete? Zaujíma Vás alebo kohokoľvek iného nejaký dirigent? Nie, zaujíma Vás to, čo vo Vás zostane. Často sa ma pýtajú, prečo mám rád Bratislavu a odpoveď je veľmi jednoduchá. Človek predsa má rád miesta, na ktorých niečo pekného prežil. A ja som v Bratislave stretol moju budúcu ženu, takže presne viem, prečo mám to mesto rád. To, čo v nás ostane, je moment, ktorý prežijeme. Ak dirigent alebo sólista muziku neprežije, je to poznať. Vždy sa to dá okamžite spoznať. Muzika je svet, ktorý je mimo tejto reality. Túto myšlienku už som niekde povedal. S Markom Ebenom robíme televízne programy, ktoré som zdedil po pánovi Bělohlávkovi. V tejto relácii som hovoril o tejto myšlienke. Je to rozprávanie o hudbe, vždy sú tam aj ukážky a tie relácie sú obľúbené. Marek Eben má rád hudbu, je inteligentný človek a teší sa obľube publika.
V Maďarsku majú podobné koncerty naživo. Dirigent Iván Fischer minule takto vysvetľoval pred koncertom vyše tisíc člennému publiku Tretiu symfóniu Brahmsa a potom ju celú zahral. Ľudia pozorne počúvali a rozpoznávali témy, o ktorých predtým rozprával. Ešte nikde som takých zanietených poslucháčov nevidela…
Keď to niekto robí len pre svoje ego, nikdy to nespraví dobre. Ľudia to okamžite spoznajú. A Brahmsa tobôž nie, jemu treba zvlášť rozumieť.
Súčasťou hudby je aj ticho, s ktorým ste pracovali veľmi citlivo. Dirigent musí vedieť urobiť aj pauzu, hudba predsa tiež dýcha frázami a ak sa to ticho vynechá, ani poslucháč sa nemá kedy nadýchnuť a prežiť ju…
Ticho je pre mňa najkrajšia hudba (úsmev).
Taká som rada, že to hovoríte! Dnes sa aj do umenia prenáša technokratická doba, umelo zrýchlené tempá navodzujú dojem súčasného prístupu k interpretácii. Všetko predsa nemôže byť dynamickejšie a rýchlejšie len preto, že dnes máme takú dobu, keď je tam raz tempo Moderato assai, pravda? A keď sme už pri tom, ste dirigent, ktorý rešpektuje zápis v partitúre alebo je prednejšia Vaša osobná vízia, ktorú o diele máte?
Keď to niekto takto cíti, nech si to tak spraví.
Ale prečo my to potom máme trpieť?
To je už iná vec. Ale k tej slobodnej interpretácii a vízii dirigenta. Rovnakú otázku mi položil Marek Eben, úplne nečakane, pred celým Rudolfínom. Televízia to brala naživo a on sa spýtal: Petře, aký je rozdiel medzi slobodou a svojvôľou? Povedal som, že je to otázka pre mňa vcelku jednoduchá. Moja sloboda je vždy účasť na inej realite. Otázka sa týkala interpretácie Smetanovho diela Má vlast. Keď ja mám rád Smetanu, tak moja láska k Smetanovi mi dáva slobodu. Nemusím o tom nikomu hovoriť, že ho mám rád ako skladateľa. Ale on to tak predsa napísal, keď sa do partitúry pozriete. Zrazu sa človeku odhaľuje viac detailov, rozmýšľam o tom, prečo to sólo napísal pre lesný roh tak vysoko, ako ho napísal. Pochopiť autora nestačí, musím pochopiť niečo, čo je ďalej. Musím pochopiť, čo ho inšpirovalo, musím si klásť otázky. Prečo Janáček napísal Glagolskú omšu práve takto? Svojím spôsobom problematicky, veď dodnes, aj po sto rokoch, sa ľudia o tom hádajú, ako má znieť. Dirigent sa musí dostať k zámeru, prečo to ten Janáček vôbec napísal. Tak isto, prečo Schubert písal svoje symfónie do zásuvky a neveril, že sa budú niekedy hrať. Celý jeho svet bol o klavíri a ženách, ktoré potom spievali jeho piesne. Vieme, že to bola jeho obživa a nikoho nezaujímalo, že vôbec má symfónie.
Aj z tohto pohľadu bola dramaturgia v Košiciach iná. Stále hráme Nedokončenú symfóniu a repertoár, ktorý už poznáme. Ako nájsť v dielach, ktoré sme počuli na koncerte, dramaturgický oblúk?
Dramaturgia závisí hlavne od veku. Keď je človek mladý, diktujú mu, čo má hrať. Postupom času má človek väčšiu voľnosť. Ale tiež to má háčik. Poznať seba samého nie je taká jednoduchá vec. Sú veci, o ktorých si môžeme myslieť, že k nim máme dobrý vzťah, ale realita je iná. Keď sa ma spýtajú, prečo nehrám Debussyho, môžem povedať, že mi nie je celkom po vôli. A dostanem spätnú väzbu, že tá skladba bola super! To sú veci, ktoré sú iluzórne. Možno je to všetko nejako inak! Dostávame sa ešte ďalej, k Chestertonovi. Ten hovorí: „heslo poznaj sám seba k nám prišlo z pekla a nie z neba“. Chesterton hovoril – ja nechcem spoznať seba samého, nie som mojím priateľom. Moje ja je anonymný darca a ako taký chce ostať skrytý.
Chesterton sa tiež pýtal, čo robí človeka jedinečným…
S jedným anglickým klaviristom, ešte starším než som ja, sme mali blízky vzťah, často sme sa zhovárali. Raz sme hrali a spýtal som sa ho: „Johnny, prečo Ty vlastne hráš na klavíri?“ On sa na mňa usmial a spýtal sa ma: Ty chceš vedieť prečo Ty diriguješ, že? Priznal som sa mu, že je to tak. A on mi odvetil: „Ty diriguješ, pretože musíš. A ja hrám na klavíri, pretože musím. A akákoľvek iná odpoveď je wrong. Proste o tom neuvažuj, len rob to, čo musíš“. Prečo Vy ste so mnou prišli spraviť tento rozhovor?
Lebo musím. Dotkol sa ma koncert, ktorý ste práve hrali a rozhodla som sa, že sa ho naň musím na Vás opýtať…
Tak vidíte. Napríklad včera, keď som sa dozvedel o tých hrozných udalostiach, bol som sa prejsť po Košiciach a zrazu som si povedal: Petře, niečo musíš spraviť. Nevedel som čo, ale vedel som, že niečo musím spraviť. Nie kvôli sebe. Mali sme pripravený iný program, s iným záverom, aj prídavok. Samozrejme, hneď som volal generálnej riaditeľke Lucii Potokárovej, lebo také zmeny v koncerte nemôžem spraviť len tak sám. Prediskutovali sme to spoločne, pretože som vedel, že niečo spraviť musím. Tak, ako mi kedysi Johnny hovoril: vieš, že musíš. Ja už po tom viac nepátram, prečo. To už by sa začali analýzy, dostal by som sa k sebe a musel by som o sebe hovoriť, ale to ja nechcem. Všetci sme svojím spôsobom nástrojom. Či je to nástroj niekoho iného alebo osudu, to už si každý zvolí sám. Ale aj ja som nástroj, lebo ja som si tú hudbu nevymyslel. Čím viac sa človek zbavuje seba samého, tým viac je naplnený niečím iným.
To je veľmi altruistické, teda pre človeka ťažké, pretože každý človek je od prírody egoista. Nikoho neoklameme, že to tak nie je…
Áno, samozrejme. Ako to hovoria tí Nemci? Dnes každý myslí iba sám na seba, akurát na seba musím myslieť len ja (smiech). Povedal by som to však natvrdo: sedíme každý na svojom tróne vlastnej dôležitosti. A pokiaľ tam sedíme, tak dobre, asi sme dôležití alebo si to aspoň myslíme, že sme dôležití. Síce nie sme, ale aspoň si to myslíme. Pokiaľ tam však na svojom vlastnom tróne sedíme, to srdiečko nepôjde tam hore, ani dušička nepôjde nahor. Človek sa musí niečoho zbaviť. Chceš ísť do raja? Nie, nie, tam sa tak ľahko nedostaneš. Minule som tak hovoril svojmu staršiemu synovi, „Štěpáne, tie dvere do toho raja sa nedajú otvoriť z tejto strany, vždy je to z tej druhej“. A v tej muzike to platí úplne. Je to ukážkový príklad. Otvoriť sa hudbe a ona k Tebe potom príde.
Zhovárala sa Zuzana Vachová
Zdroj foto: Nachtigall Artists, Alexander Trizuljak, Jakub Šimoňák
