V kinách už môžeme vidieť nový dokumentárny film Wishing on a Star od slovenského dokumentaristu Petra Kerekesa. Snímku o astrologičke Luciane de Leoni d’Asparedo uvedenú na prestížnom filmovom festivale v Benátkach nakrútil svojím nezameniteľným režisérskym štýlom, ktorého špecifiká nám priblížil v rozhovore.
Synopsa filmu Wishing on a Star: Podľa astrologičky Luciany si človek môže zmeniť vlastný osud, a to v prípade, že sa v deň svojich narodenín ocitne na mieste s príhodnou konšteláciou hviezd. Jej klienti ju navštevujú v nádeji, že im pomôže splniť si priania, nech sa už týkajú čohokoľvek.
Dočítal som sa, že za vami chodili producenti niekoľko rokov a vy ste ponuku nakrútiť tento film dlho odmietali. Čím vás Luciana napokon zaujala? Spomeniete si na konkrétnu situáciu?
Bol som predstavený Luciane priamo v jej kancelárii vo veži, kde pracuje. Vtedy na mňa nemala veľa času, pretože sa venovala klientke. Takže som tam len sedel a počúval som ako komunikujú. Nehovorím taliansky a nerozumel som tomu, čo hovoria. Preto som sa sústredil iba na reč tela, mimiku a pohľady, a to bolo čisté kino. Jednoducho som sa prestal zaujímať o obsah, slová a zostal som fascinovaný obrazom. Bolo to veľmi kinematografické. Vedel som, že nech robí Luciana čokoľvek, chcem o nej nakrútiť film.
Luciana na mňa pôsobila ako herečka. Miestami akoby skutočne hrala, dokázala v pravú chvíľu nahodiť veľavravné výrazy, vo vtipných situáciách prevrátiť oči či zvraštiť obočie. Je to jej prirodzený naturel, alebo ste ju herecky viedli?
Je to jej naturel. Keď pred touto premiérou pristála na letisku vo Viedni, kde jej stratili kufre, bolo to akoby som sledoval nejakú taliansku komédiu. Ja som nebol cestujúci, takže ma k nej nepustili, no z diaľky som mohol vidieť útlu Lucianu ako vrieska a školí dvojmetrového rakúskeho dôstojníka, aby jej okamžite doniesol kufre. Nie je to len jej naturel, ale všeobecne taliansky.
Luciana vo filme hovorí, že neexistuje vopred napísaný osud. Ľudia si ho podľa nej píšu sami. Nemali ste pocit, že ste ako režisér tvorcom osudov protagonistov? Hlavne teda vo filme, ktorý sa nachádza niekde medzi dokumentom a hranou formou. Boli ste spúšťačom udalostí?
Nenazval by som sa spúšťačom. Skôr by som sa prirovnal k hráčovi curlingu, ktorý metličkou čistí cestu pre kameň. To je moja režisérska práca, vidím trajektóriu, tuším, ako by ľudia mohli jednať, čo by sa mohlo stať. Vtedy im tú cestičku čistím, aby sa to udialo rýchlejšie, alebo naopak, položím im do cesty prekážky, aby to mali komplikovanejšie. Väčšinou však títo ľudia vo filme robia všetko to, čo robia aj v skutočnosti, čo si myslia vo filme, to si myslia aj v bežnom živote. Zvyknem robiť iba to, že ich dám do prekvapivých situácií, aby sa ich osobnosť prejavila a potom len čakám, kedy sa to stane.
Vo filme Wishing on a Star ma zaujala situácia Giovanniho, majiteľa pohrebnej služby. Jeho príbeh má vývoj a možno v ňom rozoznať skoro až klasický dejový oblúk. Práve v takýchto chvíľach uvažujem nad tým, čo ste napísali vy ako autor a čo napísal sám život.
Giovanniho príbeh je najzaujímavejší práve preto, že je úplne skutočný. Prvá klapka s ním padla v roku 2018 a posledná v roku 2023. My sme si celý čas mysleli, že pôjde do tej Brazílie, kam ho poslala Luciana. Všetko bolo prichystané, ale on tam napokon nešiel. Celý náš koncept padol a bol som z toho nešťastný. Potom sme si v strižni uvedomili, že je to najlepší koniec poviedky, aký si len vieme predstaviť.
Realita nás pri tomto filme vždy príjemne prekvapila a prekonala naše plány a predstavy.
Keďže sa nemôžete vopred spoliehať na scenár, znamená to, že film vám skutočne vzniká až v strižni?
My sme materiál zoraďovali priebežne ešte počas toho, ako sme nakrúcali. Pri procese som opakovane upadal do depresie. Zakaždým, keď sme sa vrátili z Talianska, sme si zoradili nakrútený materiál a mne to pripadalo strašné. Veľmi dlho som mal pocit, že to nemá zmysel. Trvalo to päť rokov, kedy sme cestovali hore-dole. Paradoxne sa finálny strih udial veľmi rýchlo. Keď sme našli najdôležitejšie línie príbehov, nebolo už veľmi čo vymýšľať.
Peter Kerekes – matador slovenského dokumentu a vynálezca jeho nových foriem
Pri vašich filmoch je žánrové či druhové zaradenie vždy na diskusiu. Niekto by povedal, že to určite nie je dokument, iný by si mohol myslieť, že to nemôže byť hrané. Ako definujete Wishing on a Star vy sám?
Ja tomu hovorím dokumentárna komédia. Je to dokumentárne preto, že ide o skutočných ľudí, v skutočných priestoroch, so skutočnými príbehmi. Avšak dramaturgia a stavba príbehov v strižni kopíruje dramaturgiu hraného filmu.
Veľa pri tom závisí nielen od strihu, ale aj od hudby. Vyrábali ste komédiu aj pomocou nej? Napríklad, keď Giovanni pracuje, v rakve mu leží mŕtvy človek a do toho hrá príjemná, romantická hudba.
Áno hudbou a strihom sme určite vytvárali náladu a atmosféru. Pre Giovanniho je práca radosťou. Je smutné, keď niekto zomrie, ale Giovanniho úlohou je dať pozostalým nádej, urobiť dôstojný pohreb a tým ich podporiť. To musí robiť niekto, kto pre to má cit. Giovanni má svoju prácu rád, a to sme sa snažili ukázať aj pomocou hudby a rytmu.
Režisérka Barbora Berezňáková sa raz po projekcii svojho krátkeho filmu Strigov spýtala obecenstva, či už niekedy videlo vo filme skutočne mŕtveho človeka. Ja som si v tej chvíli nevedel na taký film spomenúť. V jej snímke o rodinnom pohrebe sme to však mohli vidieť. Bol človek v rakve v Giovanniho príbehu naozaj mŕtvy?
Nie. V dedinke, kde sme nakrúcali, nás mali tak radi, že by sme mohli nakrútiť čokoľvek. No človeka, ktorý je po smrti sa nemôžem opýtať, či ho môžem nakrúcať. Starenka, ktorá sa vyzlečie do plaviek a dovolí mi ju nakrúcať, koná slobodne. Mŕtvy človek už slobodne nekoná. Takže to bol obyčajný pán, ktorý si tam ľahol a na desať sekúnd zadržal dych.
Je priestor medzi hraným a dokumentárnym filmom to, čo vás na filmárskej tvorbe zaujíma?
Ja som nikdy nenakrútil klasický dokument, pretože ma to nebaví a ani to neviem. Rád sa pozerám na klasické dokumenty, ale ako autor na to nemám trpezlivosť. Mám rád, keď môžem vytvárať obrazy a nálady, zachytávať atmosféru.
Ešte sa vráťme k Luciane a jej práci. Zmenil sa počas nakrúcania váš pohľad na astrológiu?
Vždy som voči tomu mal profesionálne skeptický postoj. No keď si prečítate raného Freuda, s vedomosťami 21. storočia sa to javí ako paveda. Položil veľmi dôležité základy, ale v mnohých veciach sa mýlil. Hovorím si, že aj tá astrológia fenomenologicky cez metafory hovorí o dôležitých veciach. Aj keď neverím tomu, že Jupiter a Pluto dokážu ovplyvniť náš život, je to odbor, ktorý dokáže popísať charakterové typy a spôsoby správania na základe tisícročných skúseností. Svojim spôsobom to funguje.
Môžeme povedať, že Luciana vlastne praktizuje formu terapie.
Luciana je fantastická terapeutka, pretože ona neradí ako žiť, ale počúva a kladie otázky, ktoré sú veľmi dôležité.
Mali ste s ňou aj vy podobný rozhovor?
Popravde na to veľmi nebol čas. Jej sedenia trvajú aj niekoľko hodín. Niektorí členovia štábu sa na to dali. Ja som ostal ušetrený. (úsmev)
Film o nej je celý v taliančine, ako naň reagovali diváci na festivale v Benátkach? Museli byť nadšení.
Boli. Najlepšie to opísal asi Marek Šulík, ktorého udivilo to, že sa tisíc päťsto ľudí v sále postavilo a tlieskalo.
Máte ďalšie dlhoročné projekty, ktoré sú v procese?
Všetky moje projekty sú dlhoročné. V súčasnosti nakrúcam každý film minimálne päť rokov. Nerobím to naschvál, ale vždy to tak vyjde. Momentálne dokončujem film o košickom maratóne. Bude to návrat k mojim dokumentárnym koreňom.
Zhováral sa Matúš Trišč
Zdroj foto: Filmtopia
