Hovorili mu, aby nikdy nešiel tancovať k Marthe Graham do New Yorku, lebo ho zničí a prestane s tancom. Napriek tomu tancoval v jej súbore šesť rokov: „Prvých pár sekúnd tanca bolo vždy pre mňa na nevydržanie, potom som sa do tanca absolútne ponoril a nič iné neexistovalo,“ hovorí exkluzívne pre náš portál Christopher Dolder, ktorý vysvetľuje, čo pre slávnu umelkyňu znamenala božská nespokojnosť.
Christopher Dolder získal bakalársky titul v odbore dramatické umenie a tanec na Kalifornskej univerzite v Berkeley a magisterský titul v choreografii na Mills College so zameraním na tanečnú kineziológiu. Bývalý sólista Martha Graham Dance Company strávil posledných 25 rokov na multidisciplinárnej ceste, ktorá ho priviedla k projektom v oblasti divadla, tanca, hudby, videa, kineziológie, interaktívneho scénografu a „zelenej“ architektúry.
Ako docent tanca na SMU Meadows School of the Arts vyučuje Dolder všetky úrovne techniky Marthy Graham, tanečnej kineziológie a kompozície tanca a je spoluriaditeľom Senior Dance Concert. Vedie výskum v oblasti trojrozmerného interaktívneho softvéru na výučbu tanečnej kineziológie, ako aj skúmanie nových foriem zachytávania fyzických dát v biomechanike.
Dolder vedie dlhodobý výskum zameraný na súčasné tanečné kultúry. Dokument The Ecstatic Dance of Burning Man: Permission to Transcend, je jeho projekt, ktorý trval sedem rokov a nakrúcal sa v nevadskej Black Rock Desert. Zaznamenáva vznik a vývoj tanečných subkultúr v celej histórii krajiny.
Dolder realizuje aj ďalší výskum – vyučovanie techniky Graham v súčasnosti a pri tejto príležitosti navštívil aj Slovensko – Katedru tanečnej tvorby VŠMU.
Mgr.art. Dominika Beňaková, Art.D je rovnako absolventkou Martha Graham School of Contemporary Dance a vyučuje na Katedre tanečnej tvorby Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Patrí medzi najmladšiu generáciu pedagógov vyučujúcich techniku Graham v súčasnosti. Pre náš portál pripravila s Christopherom Dolderom rozhovor.
Dopĺňame, že Dolder v rámci svojho medzinárodného výskumu aj týchto pedagógov, ktorí reprezentujú rôzne generácie:
Penny Diamantopolus v Aténach (absolventka Martha Graham School of Contemporary Dance a bývalá členka pedagogického zboru)
Mário Camacho (bývalý sólistu Martha Graham Dance Company, vyučuje na Codarts v Rotterdame)
David Hochoya (bývalý sólista Martha Graham Dance Company, pôsobí v Indianapolise)
Jaime Blanc (absolvent Martha Graham School of Contemporary Dance, pôsobiaceho v Mexiku)
Marnie Thomas Wood (bývalá členka Martha Graham Dance Company a pedagogička v Martha Graham School of Contemporary Dance v New Yorku).
Máte za sebou bohatú tanečnú i akademickú kariéru. Aká bola Vaša cesta k tanečnému umeniu?
Mnoho mužov začína s tancom neskoro, aj môj štart bol trochu neskorý. Na vysokú školu Berkeley som nastúpil predčasne, v sedemnástich. Na internáte som bol veľmi nešťastný, tak som sa pred nástupom do tretieho ročníka rozhodol vzdať štipendia a odísť späť do svojho rodného mesta, kde som predtým študoval. Tam som sa vrátil k dvom oblastiam, ktoré ma najviac zaujímali, k obchodnému právu a k herectvu. Na konci roka mi môj učiteľ dal osobnostný test po ktorom vyhlásil, že zo mňa bude skvelý právnik až do dňa, keď sa rozhodnem spáchať samovraždu, pretože na základe mojich morálnych hodnôt nezvládnem obhajovať klienta, ktorý je vinný. Myslel to vážne a keďže to bol jeden z mojich najobľúbenejších pedagógov, jeho názor som nespochybňoval a vrhol som sa na divadlo. Vrátil som sa na Berkeley, hoci som prišiel o štipendium a zamestnal sa v scénickej dielni. Moja mama mi vtedy povedala, že ak sa mám stať hercom, musím navštevovať hodiny tanca. Som z mesta, ktoré, ako mnoho iných, je veľmi homofóbne a kde chlapci netancujú, ale mama na tom trvala. Mohol som si vybrať medzi baletom, v ktorom nosia muži legíny a jazzovým tancom, kde nosia legíny a sú zženštilí, no potom som objavil predmet Základy moderného tanca, o ktorom som si myslel, že sú to spoločenské tance. Vravím si fajn, mama bude spokojná a ja sa zoznámim s pár dievčatami. Konkurz na tento kurz viedla Marnie Thomas Wood, ktorá mala vtedy 41 rokov, ja som mal 19. Na konci prišli na radu skoky a vďaka tomu, že som sa venoval atletike (skoku do diaľky a do výšky) uspel som a mohol som predmet navštevovať.
Ako pokračovala Vaša kariéra v tanci? Boli ste v tom súbore spokojný?
O tri roky neskôr získali Marnie Thomas a jej manžel David Wood grant a spolu s ich súborom, Bay Area Repertoary Dance Company, som vycestoval na turné do Anglicka. Predstavení bolo veľa a nikdy nezabudnem, ako som sa pozrel von z okna vlaku, práve pršalo a uvedomil si, že toto je to čo chcem robiť po zvyšok svojho života. Hoci som sa cítil vyčerpaný, rovnako sa dostavil pocit úplného naplnenia. David mi povedal, aby som nešiel ku Marthe Graham do New Yorku, že ma zničí a prestanem s tancom. Keď som tam teda prišiel, aby som si vybudoval tanečnú kariéru, zamieril som k Paulovi Taylorovi, kde tancovala dcéra Woodovcov. Lenže keď som tam prišiel, zistil som, že vyučujú len formou workshopov a tak som utekal do školy Merce Cunninghama. Všade som doslova bežal po vlastných, lebo som vtedy netušil, že metro existuje a ani to, aký je Manhattan obrovský. Tam, počas hodiny, sme sa mali otočiť chrbtom od zrkadla a čelom k oknám. Keď som zbadal Empire State Building uvedomil som si, že som v New Yorku, že som to dokázal, že som tu a že zo mňa bude tanečník, čo samo o sebe bolo pre mňa víťazstvo.
Ako ste sa teda dostali od Cunninghama k Marthe Graham?
Po mesiaci u Cunninghama som bol na workshope u Taylora a zrazu sa mi ozvala veľmi dobrá priateľka z Berkeley. Študovala u Grahamovej a mala veľmi ťažké obdobie, potrebovala priateľa a tak ma poprosila, aby som prišiel na jeden tréning s ňou a podporil ju. Tréning viedla Carol Freed, ktorá vo mne uvidela niečo výnimočné a ponúkla mi čiastočné štipendium na dva tréningy techniky Graham pre mužov do týždňa. Na jednom tréningu prišli na radu rotácie s výskokom – Barel turns a vďaka môjmu atletickému základu som ich zvládol lepšie, než mnoho mužov z Martha Graham Dance Company, ktorí tam boli so mnou. Preto ma pedagóg, David Hochoy požiadal, aby som ich to naučil. Vtom vošiel Ron Protas [Protas bol v tom čase chránencom Grahamovej, fotografoval, navrhoval scénu a čiastočne viedol súbor-pozn.red]. Zúril a pýtal sa, čo to má znamenať. Po hodine si ma zavolal do kancelárie a chcel o mne vedieť viac. Na moje prekvapenie mi ponúkol doslova zmluvu s diablom – plné štipendium a prácu jeho asistenta, ale nesmel som chodiť na tanečné hodiny nikam inam, len do Martha Graham School. Všetky tanečné hodiny boli drahé a tak som priveľmi nerozmýšľal a súhlasil. To bolo v decembri roku 1985 a v januári bol konkurz do súboru Martha Graham Dance Company. Tam som neuspel, ale Yuriko Kikuchi mi ponúkla miesto náhradníka v druhom súbore, Graham Ensamble. Pre mňa to bolo obrovské víťazstvo, už som videl, ako sa časom prepracujem do prvého súboru. Tak som intenzívne trénoval a v apríli som vystupoval s Myrou Woodruff, mojou terajšou kolegyňou na SMU v Dallase. Tancovali sme pár Couple in White z diela Diversion of Angels. Postupne som dostával viac príležitostí a s Graham Ensamble som absolvoval aj turné. V apríli mi zazvonil telefón. Bol piatok večer a zjavne som si urobil vystúpením s Woodruff dobrý dojem, lebo mi zavolal riaditeľ Martha Graham Dance Company David Hochoy. Povedal, že tanečníci ochoreli a jeden odišiel zo súboru, takže mám prísť na tanečnú sálu v nedeľu ráno. V ten deň som strávil na nohách 13 hodín a učil sa z videa choreografie Acts of Light, Rite of Spring, absolvoval som tréning techniky so súborom a večer sa učil najnovšie Grahamovej dielo, Temptation of Moon. Preto som neskôr vo svojej výučbe zaviedol „vytrvalostné stredy“, lebo tanečník nikdy nevie, kedy príde jeho šanca a musí byť na ňu dokonale pripravený a vytrénovaný. Keď Graham s nami večer skúšala Temptation of Moon, získal som prezývku „ten muž, čo to robí zle“. Vtedy ma videla tancovať prvý raz, vedľa skvelej Maxine Sherman. Dielo som nepoznal a Martha mi nepovedala, ako to mám robiť. Prišla ku mne a zaryla mi prsty ostrými nechtami do boku, lebo neverila, že sa nedokážem viac ukloniť. Tak som tam stál, potil sa a krvácal na Marthu Graham a vravel si, že toto je koniec, premrhal som svoju šancu. Našťastie pri ďalšom pokuse odvrátila tanečnica Linda Hodes jej pozornosť a tak som prežil.
To znie až neuveriteľne. Ako dopadla premiéra diela Svätenie jari?
Drel som až do premiéry, kde som tancoval všetky tri diela, neschopný šesť hodín pred predstavením nič zjesť, moje nervy boli na prasknutie. Prišlo Rite of Spring (Svätenie jari), v ktorom muži dosť dlho stoja na jednej nohe, kým Stravinského hudba gradovala, tak ako moja nervozita. V hlave mi vírili myšlienky, že toto je príliš, že ja asi odkráčam z javiska a hotovo. Ale vydržal som a v sekunde, keď som sa pohol, bolo po nervozite. Prvých pár sekúnd tanca bolo vždy pre mňa na nevydržanie, potom som sa do tanca absolútne ponoril a nič iné neexistovalo. Počas rokov na javisku som sa postupne naučil túto nervozitu zvládať, hoci nikdy celkom nezmizla.
Ako dlho ste boli v súbore a aké to boli roky? Prečo ste vlastne odišli?
V súbore som zostal 5 a pol roka a jedna z tanečníc Graham Ensamble, Anne Westwick, sa stala mojou manželkou. Potom, v roku 1991, Graham zomrela a ja som dostal ponuku stať sa prvým sólistom. Lenže ja som chcel zostať kvôli umelkyni, nie kvôli umeniu. Okrem toho Protas neznášal moju manželku a sabotoval jej kariéru, preto sme sa rozhodli New York spoločne opustiť. Vrátili sme sa na Berkeley, kde sa David Wood chystal na rok mimo univerzitu a ja som ho zastúpil. Popri tom sme využili možnosť doštudovať, absolvoval som magisterské štúdium na Mills collage, škole s veľmi známou tanečnou históriou. Bola to škola pre ženy, ale na magisterskom štúdiu v odboroch tanec a elektronická hudba prijímali aj mužov. Tam sme boli, spolu s Anne, od roku 1991 do roku 1993.
Martha Graham bola a je jedným z pilierov moderného tanca. Bohužiaľ, väčšina z nás nemala to privilégium poznať ju osobne. Aká v skutočnosti bola?
Martha Graham bola ženou mnohých tvárí a človek nikdy nevedel, s akou sa v štúdiu stretne. Niekedy vošla na sálu a mala veľmi konkrétny materiál a požiadavky na nás. Inokedy bola pred nami deväťdesiat ročná žena, ktorá len tápala a my sme netušili, nakoľko nás vnímala. Niekedy bola tým najzákernejším a najkrutejším človekom, akého som kedy stretol. Pozrela na nás a povedala, že to, čo sme teraz predviedli, bolo 150 percent z ničoho. Bola veľmi priama a nikdy si pred ústa servítky nekládla. Na predstavení počas mojej prvej sezóny so súborom v New Yorku v roku 1986 (dovtedy som s ňou hovoril priamo iba raz), stála v zákulisí a rozoznala môj hlas. Prvý raz ma oslovila menom a spýtala sa, ako sa mi páči účinkovanie na javisku. Spontánne som odpovedal, že som vydesený, že sa necítim byť dostatočne dobrý, ale snažím sa vydať zo seba maximum a zatiaľ sa držím. Ona mi odpovedala, že takto to má byť, volá sa to božská nespokojnosť.
Čo je ale zaujímavé, dlho som vlastne nevedel, že som sa do súboru dostal. Absolvoval som turné, no stále som sa považoval za dočasného náhradníka a chystal som sa na konkurz. Preto som sa spýtal člena súboru, kedy konkurz bude, že sa chcem uchádzať o stále miesto. On ma však vysmial, že už v súbore predsa som. Tak som sa dostal do Martha Graham Dance Company, bez emócií, bez privítania, bez slov. Vnímal som, akí výnimoční a výborní boli ostatní muži, videl som ešte dlhú cestu, ktorú som mal pred sebou a ani vo sne by ma nenapadlo, že to je ono, ja už som tu. Cítil som sa ako mladý kohút, oproti mužom ako Mario Camacho, Peter London a Young Ho Yoo, ktorý mal čierny pás v taekwonde, ja som bol ako „bábovka“, kamarát od vedľa, ale zdá sa, že som presne zaplnil prázdne miesto. Myslím však, že ľudia okolo mňa vnímali moju pracovnú morálku a nasadenie. Bol som ochotný urobiť všetko a neklásť otázky, vďaka čomu som sa dostal do súboru. Sám som o sebe dlho pochyboval. To sa zmenilo asi až počas štvrtého roku môjho pôsobenia, keď som tancoval rolu kňaza v Appalachian Spring. Bolo to na American Dance Festival, pred čisto americkým a tanečne vzdelaným publikom, so živým orchestrom. Publikum odmenilo môj výkon búrlivým potleskom a vtedy som sám pred sebou uznal, že som naozajstným tanečníkom.
Prečo ste opustili univerzitu Berkeley? Aká bola Vaša cesta na SMU, kde teraz pôsobíte?
Veci v našom živote sa často nedejú tak, ako by sme si želali. Na Berkeley som nakoniec pôsobil 15 rokov. Po ôsmich rokoch ma čakal výberový proces. Ak by som ním prešiel, získal by som zmluvu na ďalších desať rokov. Tesne pred tým však zmenila univerzita systém a tak som si povedal, že sa nič nedeje, pokračujem vo svojej oddanej práci. Tvoril som choreografie a mal na starosti študentský súbor Bay Area Repertory Dance Company, v ktorom som sám začínal, písal som granty a chodili sme na turné. Marnie Thomas Wood sa potom rozhodla odísť do dôchodku a otvorila sa tak pozícia pedagóga na plný úväzok s rôznymi garanciami a preto som sa o ňu hneď uchádzal. Okrem mňa vybrali do posledného kola ďalších dvoch kandidátov. V tom čase sa však kompletne menilo vedenie a jednoducho sa ma chceli zbaviť. Po 13 rokoch mi ani neoznámili osobne, že ma nevybrali. Moja prvá učiteľka tanca, Carol Murota, ktorá stále pôsobila na Berkeley, ma postupne zbavovala právomocí, zobrala mi možnosť tvoriť a nakoniec z plného úväzku zostalo len 9 lekcií do týždňa. Bol by to aj tak slušný zárobok, ale nemal som právo voliť, ani možnosť ďalej tvoriť. Moja žena mala rozbehnutú kariéru pedagogičky na Mills College a ja som nevedel, čo ďalej. Tak som jej povedal: „urobme to, čo sa robiť nemá, dajme výpoveď a poďme žiť na Maui.“
Čo Vás tam viedlo? Boli ste tam spokojný s rodinou?
Moji starí rodičia tam žili a my sme tam pravidelne chodili, spolu s deťmi. Mali sme tam aj veľa známych. A tak sme predali dom a odišli. Založil som firmu na práce okolo domu, opravy a podobne a pracoval som manuálne. Anne učila yogu na Maui Academy of Performing Arts a kúpili sme si makadámiovú farmu. Náš nový dom som postavil sám, ale bohužiaľ sme v ňom žil len pár mesiacov, keď prišiel veľký prepad trhu v roku 2008. To zdecimovalo hodnotu farmy, nezískali sme ďalší úver a čakal nás bankrot. V tom, z ničoho nič, mi zavolali z SMU University v Dallase, kde pôsobila moja bývalá tanečná partnerka Myra Woodruff. Chcela na fakultu priviesť ďalšieho pedagóga techniky Graham a hľadali niekoho, kto bol schopný učiť aj kineziológiu, čo bol môj odbor magisterského štúdia na Mills College. Povedal, som im, že som momentálne farmár a staviteľ na Maui a oni že to nevadí, príďte na pohovor. Prijali ma a tak sme všetko predali a presťahovali sa do Dallasu. Zmluva bola na šesť rokov a neskôr mi ponúkli vedenie tanečného oddelenia, ktoré som s radosťou prijal.
Ako vidíte budúcnosť moderného tanca?
Jeho budúcnosť vidím veľmi pozitívne. Považujem ho za veľmi prispôsobivý a univerzálny, schopný zachytiť emócie. Dokáže rozpovedať príbeh, je nástrojom sociálnej spravodlivosti, dá sa ním vyjadriť politický názor. Moderný tanec si požičiava od jednotlivých techník, či je to Taylor, Cunningham alebo aj súčasný tanec. Myslím si, že čistota jednotlivých techník zostane zachovaná no zároveň sa budú naďalej prepájať tak, aby slúžili umelcovi, aby mohol vyjadriť to, čo bude chcieť. Obohacuje sa o akrobaciu a prehlbuje sa v kostýmovom dizajne, ako to vidíme v Cirque de Soleil, bude sa doň vkladať čoraz viac moderných technológií ako hologramy a ďalšie zložky vizuálneho umenia. Moderný tanec je jazykom súčasnosti a jazykom budúcnosti. Myslím, že v tom bode už sme a tieto fúzie sa budú naďalej diať. Obávam sa však, že sa nepodarí zachovať Grahamovský repertoár vo svojej celistvosti, predovšetkým, ak by sa súbor Martha Graham Dance Company rozpadol. Ak by sa to stalo, ovplyvnilo by to aj osud školy, ktorá vychováva tanečníkov. Nebude ich tak precízne pripravovať na interpretáciu pôvodných diel a tým pádom prídu o naozajstné pochopenie podstaty techniky. Myslím si, že budeme svedkami pomalého rozpadu umeleckej formy, ktorá dosiahla svoj vrchol možno pred 50 rokmi, to si netrúfam povedať presne. To lepšie povedia historici v ďalekej budúcnosti. Som presvedčený, že nás čaká úpadok, pretože je ľahké udržať techniku, ale nie umeleckú formu. Neviem, či je dostatok oddaných pedagógov, aby ju udržali. Graham sama o sebe je nebezpečná, pretože je to dráma v tej najvyššej forme, ale keď tú hranicu presiahneme, stane sa z nej melodráma a potom karikatúra. Obávam sa, že odkaz Graham už teraz niektorí takýmto smerom posúvajú. Sama Grahamová chcela všetko väčšie a prehnanejšie, myslím, že v závere tvorby sama posúvala svoj štýl bližšie k tejto tenkej hranici, viac do extrémov. Nevidela, že už začína zachádzať priďaleko. Bola to pre ňu akási umelecká droga, ktorej sa nevedela nasýtiť. Na druhej strane verím, že škola bude pevná a silná aj naďalej, hoci možno stratí čosi zo svojho vplyvu. Ak by prišla o súbor, pretrvá a bude uvádzať repertoár ona. Bude naďalej predávať licencie na uvádzanie diel z repertoáru, čo však taktiež môže urýchliť rozklad, pretože iba málo ľudí je naozaj kvalifikovaných na jeho výučbu.
Technika Marthy Graham má už za sebou takmer sto rokov vývoja. Akým smerom sa bude ďalej uberať?
Je iba pár naozaj silných vetiev grahamovských pedagógov. Je totiž veľký rozdiel medzi tým, či sa učí „čo“ alebo „ako“, či sa Graham učí ako estetika (čo) alebo pohybové princípy (ako). Tí, ktorí nasledujú tradičnú výučbu ustálených pohybových sérií sledujú v tom najhoršom prípade „čo“ a prinajlepšom „čo“ aj „ako“. Architekti vždy učia „ako“, čo nemusí byť dosť na to, aby naučili repertoár ale je to veľmi dôležité, lebo sa im stačí len doučiť „čo“, čiže prvky, ale majú návod: 5 – 6 základných pohybových princípov. Pokým zostanú tieto princípy zachované, je nádej, že sa to odzrkadlí v repertoári. Bude si to zrejme vyžadovať kolaborácie, pretože si nemyslím, že každý vie priniesť oboje. Tým sa zabezpečí prežitie techniky. Myslím, že v budúcnosti budú dôležité rôzne spolupráce medzi tými, ktorí učia tradičným spôsobom a tými, ktorí naozaj chápu základné princípy techniky. To by pomohlo prežiť aj repertoáru. Zúčastnil som sa na konferencii Kega [na tému: Tanečná veda – súčasné teoretické a metodologické prístupy k analýze tanečného umenia, KTT VŠMU- pozn.red.] a bol som veľmi príjemne prekvapený, ako všetci prítomní naozaj rozumeli konceptu „prečo“ a ako rešpektujú techniku Graham a jej prínos ako formatívnej techniky, ako nástroj na to „ako“. Na rozdiel od momentálnej situácie v Amerike. Vidím, ako sa ľudia od techniky odkláňajú, idú iba po povrchu, po tom „čo“. Začínam byť presvedčený, že budúcnosť leží možno v Európe alebo v Mexiku alebo v iných častiach sveta. Preto som sa vydal na výskum, aby som zistil, kto udržiava čistotu a autentickosť.
Zhovárala sa: Dominika Beňaková
Zdroj foto: archív Ch. Doldera
Dolder uvedie svoj výskum vo forme dokumentárneho filmu pri príležitosti stého výročia vzniku Martha Graham Dance Company v Martha Graham School of Contemporary Dance v New Yorku. Film zachytáva výučbu pedagógov menovaných v úvode rozhovoru a rozhovory s nimi. Sleduje ich motiváciu, spôsob výučby techniky Graham, ich postoj k tradícii a inováciám.
