Kreatívny riaditeľ mediálnej spoločnosti Film Europe Dominik Hronec v rozhovore predstavuje časť z výberu blížiacej sa prehliadky festivalových filmov Be2Can – toho najlepšieho z filmových festivalov v Berlíne, Benátkach a Cannes.


Ak by sa vašej tohtoročnej prehliadky zúčastnil niekto, kto nikdy na žiadnom festivale nebol, kde by ste mu odporúčali začať? Akým filmom?


Be2Can filmy sú veľmi širokospektrálne, čo sa týka náročnosti alebo diváckej skúsenosti so žánrami, alebo témami. Sú to filmy hlavne o témach. Máme tu komédie, ktoré obsahujú nejakú myšlienku. Nie sú to filmy typu „vypnúť a nerozmýšľať,“ ale majú svoj prínos. Napríklad film Posledný strih, ktorý je našim otváracím filmom tohtoročného Be2Can, a zároveň ním otvorili aj samotný filmový festival v Cannes, je mimoriadne prístupný práve pre to, že ide o komédiu. Je to remake japonského hitu One cut of the dead, ale ide o veľmi vedomý remake, nie klasickú hollywoodsku prerábku, na akú sme zvyknutí. Filmári ako postavy tu priznávajú, že si preberajú vec, ktorá už bola nakrútená v Japonsku a prídu za nimi japonskí producenti, ktorí chcú filmový príbeh preniesť do Francúzska a tento filmový štáb musí nakrútiť film za 30 minút. Film je zároveň v živom vysielaní. Toto je prvá pol hodina zombie hororu. Musím priznať, že dovtedy som mal zo snímky veľmi zmiešané pocity, dokonca som sa miestami cítil trápne, no následne sa mi film odvďačil a stala sa z neho humanistická, až rodinná komédia o trampotách a galskom chaose, so skvelou ľudskou myšlienkou. Je to veľmi prekvapivý film a preto je vhodný aj pre diváka, ktorý sa možno doteraz s festivalovým filmom nestretol, ale nemal by sa toho báť. Preto Posledný strih by mal byť prvým strihom pre neskúseného diváka.

No má čo ponúknuť aj divákovi, ktorý je oboznámený s originálom?


Určite. Sám režisér poznamenal, že do filmu vložil svoju životnú skúsenosť. Okrem toho, že v ňom účinkuje jeho manželka a dcéra je to príbeh o režisérovi, ktorý do svojho projektu tiež obsadil manželku a dcéru. V podstate je to celé film o filme o filme atď. Je tam silná dávka sebareflexie. Autor sa v tom diele videl a podľa všetkého si to veľmi užíval.

Celkovo tento ročník obsahuje viac komediálnych titulov, než predchádzajúce ročníky. Súvisí to viac s látkou, akej sa venovali jednotliví autori, alebo je to vašou cielenou dramaturgiou výberu?

Tento rok máme vo všeobecnosti najviac filmov za celú existenciu Be2Can, je ich 21. Sú to všetko premiérové filmy. Na Slovensku ich teda uvidíme po prvý raz. A áno, sú tam aj komédie rôznych úrovní. Napríklad aj film Rimini by sme mohli definovať ako bizarnú komédiu. Je to film Ulricha Seidla, osoby veľmi kontroverznej vo svete filmu, ale je to režisér, ktorý pravidelne ukazuje pivnicu duše Rakúska. Hlavnou postavou jeho filmu je Richie Bravo, starší spevák gýčového rangu, ktorý chodí do talianskeho Rimini v zimnom období a vtedy je táto oblasť veľmi pochmúrnym miestom. Richie spieva staré šlágrové hity rakúskym dôchodcom. Ukazuje to banálnosti každodenného života.

Ak odbočím od komédií… Sme zvyknutí, že váš výber festivalových filmov vždy veľmi trefne odráža spoločenskú situáciu. Jeden by čakal, že témou tohtoročného výberu bude vojna. Avšak žiaden film na ňu priamo neodkazuje. Ako vojna ovplyvnila veľké filmové festivaly? Ozývali sa na nich ruskí či ukrajinskí režiséri?

V Cannes tento rok súťažil režisér Kirill Serebrennikov, ktorý v prvých dňoch vojny opustil Rusko a odišiel do Francúzska, odkiaľ je aj väčšina jeho filmov produkovaná. Samozrejme viedla sa veľká diskusia medzi festivalmi. Niektoré sa rozhodli ruský film bojkotovať, iné sa postavili za režisérov, ktorí vystupujú proti súčasnému režimu v Rusku. Ukrajinský film zastupoval v Benátkach dokument Freedom on Fire: Ukraine’s Fight for Freedom zo súčasnej vojny a veľmi podrobne prešiel udalosti od 24. februára až po súčasnosť. Vidieť v ňom každý tragický míľnik vojny. Neukazuje to z politicko-mediálneho hľadiska, ale z veľmi osobnej perspektívy ľudí, ktorí sú priamo na mieste. No myslím, že sa to nedá vo veľkom reflektovať, ale ani by to nemala byť úloha festivalov. Ich úlohou je jednoducho vybrať tie najlepšie filmy, čo sa za posledný rok natočili a to bez kritérií národnostných, rodových či politických. No je to na dlhú diskusiu. Práve včera som mal skvelý rozhovor s hereckou predstaviteľkou filmu Krvavé pomaranče (Lilith Grasmug), ktorý uvedieme na tohtoročnom Be2Can, a tá kritizovala francúzsky výber, že sú tam znova tí istí režiséri a festivalové stálice, no je to len jeden uhol pohľadu. Predstavte si prezentáciu alebo výstavu v dobe Moneta, alebo Picassa. Som presvedčený, že by tam boli a každý by ich tam chcel mať. Aj dnes máme tvorcov, ktorí sú dôležití pre súčasnú kinematografiu a majú tam čo robiť. Je to dobrý konštrukt, zároveň okrem týchto stálic sú tam aj nováčikovia, ktorí prišli s prvým, alebo druhým filmom. A práve týchto neznámych tvorcov povýši to, že stoja vedľa veľkých mien.

Máte osobného favorita medzi tými, o ktorých sme doteraz nepočuli?

Áno. Audrey Diwan, ktorá minulý rok vyhrala zlatého leva v Benátkach za film Udalosť je relatívnou nováčičkou vo filmovom svete. Pôvodne žurnalistka a kritička uspela hneď s jedných zo svojich prvých filmov, ktorý pojednáva o interrupciách vo Francúzsku v 60. rokoch, ktoré boli nelegálne a toto je sonda do duše mladej študentky, ktorá sa snaží o umelé ukončenie tehotenstva a musí ísť proti spoločnosti. Je to veľmi intímna dráma a zhodou okolností autorka knižnej predlohy Annie Ernaux dostala pred pár dňami Nobelovu cenu za literatúru.

Vo všeobecnosti sa váš výber zameriava na víťazné filmy. Máte však aj také, ktoré možno nemali ambíciu získať cenu, no napriek tomu vás zaujali?

Venujeme sa iba hlavným súťažiam, v ktorých sa spolu ročne odprezentuje okolo 60 filmov. Ak chceme spraviť vhodný dramaturgický výber tak si musíme dať jasné hranice podľa čoho chceme vyberať. Ten záber sa sústredí na hlavné súťaže, kde sa často nachádzajú aj mimoriadne výrazné filmy, ktoré však nezískajú žiadnu cenu. Napríklad film Pacifiction od katalánskeho režiséra Alberta Serru, ktorý nakrútil film z Francúzskej Polynézie. Spravil veľmi podprahový a napätý portrét z pohľadu francúzskeho komisára, ktorý pôsobí na týchto ostrovoch Francúzskej Polynézie a pripravuje spoločnosť na možné nukleárne testy. Čo je citlivá téma pre Francúzsko, ktoré v minulosti tieto testy skutočne podnikalo a dodnes z toho zostáva trauma. Tento film bol uvedený na skoro úplnom konci festivalu Cannes, kde sa už filmom nevenuje tá najväčšia pozornosť. Myslíme si, že aj porota, ktorá bola zložená prevažne z francúzskych tvorcov, režisérov a hercov brala tento film citlivo. Dá sa povedať, že úspech pre tento film je už len to, že sa dostal do hlavnej súťaže a že ho mohli vidieť novinári z celého sveta. A práve francúzski novinári tento film milujú. A ja ho odporúčam hlavne v kontexte aktuálnej hrozby, kde nám Putin hovorí, že nežartuje s nukleárnymi zbraňami. Ani vo filme táto téma nie je zobrazená explicitne, ale skôr pracuje s neustálym stresom a napätím, či sa to môže stať, alebo aj nie.

O tejto téme máte naplánovanú aj diskusiu.

Áno, 24. októbra po filme (Pacifiction v Kine Film Europe) bude za okrúhlym stolom diskutovať Michal Havran spolu s generálom Pavelom Mackom – expertom na obranu a bezpečnosť a Tomášom Valáškom – poslancom NRSR, ktorý je tiež expertom na bezpečnostnú a zahraničnú politiku. Diskusie sa zúčastní aj Ivan Hronec –  riaditeľ spoločnosti Film Europe.

Súčasťou vášho festivalu sú aj premietania vo viacerých mestách Slovenska a Česka. Zvyšuje sa u nás doma návštevnosť Be2Can a záujem o festivalový film?

Be2Can v podstate slúži ako odrazový mostík pre filmy, ktoré vyberáme ako distribučná spoločnosť niekoľko rokov dopredu. Práve táto prehliadka buduje prvé povedomie u divákov, ktorí o týchto filmoch doteraz nemali ako vedieť a my ich s nimi musíme zoznámiť. A je niekedy náročné diváka presvedčiť o kvalite filmov a o tom, že si tieto filmy má pozrieť. Tento rok premietame v 32 kinách po celom Slovensku, podobne to máme v Českej Republike, no momentálne stále žijeme ešte v post-covidovom období, kedy je tá návštevnosť ako na húsenkovej dráhe. Väčšinou musíme pracovať s jedným silným titulom, ktorý následne potiahne ďalšie. Tento rok Be2Can však ponúkame ako jeden celok, z ktorého nič nevystupuje a bude ťažké odhadnúť koľko divákov sa príde pozrieť. Vieme však, že mestá, ktoré s Be2Can už niekoľko rokov pracujú majú vytvorenú svoju divácku základňu, ktorá už vie, že sa na kvalitu Be2Can filmov môže spoľahnúť.

Filmová prehliadka BE2CAN sa uskutoční 18. až 25. októbra 2022.

 

Matúš Trišč

Zdroj foto: Film Europe

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno