Mohlo by sa zdať, že Sorrentinov zádumčivý pohľad na krásu v novom a pomaly zrejúcom filme nikam nevedie a neustále nás zavádza do slepých uličiek nedokončených myšlienok, naviazaných práve na fyzično. V skutočnosti je Parthenope filmom o hľadaní múdrosti.
Moja skúsenosť s tvorbou Paola Sorrentina nie je tak obsiahla, aby som pri polemizovaní nad novým filmom Parthenope mohol slovne a myšlienkovo odbiehať ku každému kúsku jeho tvorby. Avšak, pokiaľ moja skúsenosť siaha, vždy šlo o udivujúci zážitok, v každej fáze nie ľahko opísateľný. Parthenope je toho ďalším výnimočným príkladom.
Synopsa filmu: Zvodná Parthenope prišla na tento svet, aby ho očarila svojou krásou. Muži ani ženy od nej nedokážu odtrhnúť zrak, takže dievča vzbudzuje rozruch všade vôkol seba. Ona však odmieta prijať prostý údel krásy a ide si za svojim životným snom. Je to sen o poznaní človeka.
Podobne ako si Tarantino sám pre seba nakrútil Vtedy v Hollywoode, aby sa vyznal zo svojej lásky k Los Angeles v 60. rokoch, údajne si Sorrentino nakrútil tento film ako ódu na Neapol, kde sa narodil. Našťastie Parthenope funguje veľmi dobre aj pri úplnom odlúpnutí od tohto zámeru, nech je akokoľvek skutočný. Nerád by som si zážitok a poznatky z filmu kazil zistením, že ho treba chápať inak a potrebné sú k tomu externé informácie či dokonca životopis režiséra, keď už svoj výklad snímky mám a teší ma. Iste, znalosť rímskej či gréckej mytológie, konkrétne príbeh sirény Parthenopei, príde určite vhod. Nemôže byť náhoda, že režisér svoju hrdinku pomenoval práve takto. Oslavná pieseň mesta však nie je to, čo ma k filmu vábi. Je to autorov komplex myšlienok, ktorý dokáže naštartovať dobrodružné úvahy u svojho publika.
Mohlo by sa zdať, že Sorrentinov zádumčivý pohľad na krásu v novom a pomaly zrejúcom filme nikam nevedie a neustále nás zavádza do slepých uličiek nedokončených myšlienok, naviazaných práve na fyzično. V inom momente a rozpoložení by som pokojne mohol byť divákom, ktorý súhlasí, no Parthenope ma zastihla práve, keď som Sorrentinovmu dielu bol celkom otvorený, a tiež odhodlaný skúmať, čo jeho epická filmová báseň prináša v rámci autorovej filmografie aj svetovej kinematografie dneška. Vychádza mi z toho stále znova a znova ten istý výsledok: Parthenope je film o hľadaní múdrosti.
Sorrentino má vzácnu schopnosť vyjadriť svoje obstojné úvahy v jednoduchom a efektívnom dialógu. Jednou vetou dokáže zromantizovať príčinu samovraždy, alebo dostať otázku telesnej príťažlivosti do nových konotácií tak, že aj celibát u kardinála divák akceptuje ako voliteľnú záležitosť.
Nejde v každom prípade o nenapadnuteľnú univerzálnu pravdu, no každý zo svetlých momentov, v ktorých zaznieva autorova túžba po múdrosti, je výzvou smerom k jednotlivcom v obecenstve, aby si tieto myšlienky rozpracovali podľa vlastnej ľubovôle v súkromí svojho vedomia. Akoby nám režisér predstavoval najkrajšie destinácie sveta a povzbudzoval nás k vydaniu sa na cesty. Ono sa to počas projekcie v kine dá skutočne zažiť. Sledovať Parthenope je jednoducho dobrodružstvo.
Pokiaľ ide o krásu, Sorrentino obdivuje nielen zjavnú krásu ženského tela, on vníma a obdivuje krásu každého tela, aj takého, aké by sme krásnym nenazvali hneď z prvej. Obdivuje ľudskú prirodzenosť a schopnosť človeka si túto prirodzenosť pripustiť a pracovať s ňou, povzniesť sa nad ňu. Autor má neskonalú úctu ku všetkým svojim postavám. Vytvára totiž obdivuhodné až mytologické charaktery s výnimočnými schopnosťami, s uznaním od okolia ešte počas ich života. Podobne s charaktermi pracoval napríklad v seriáli Mladý pápež, kde takisto budoval kulty osobnosti, nebál sa prostredníctvom dialógov hovoriť o postavách ako o najinteligentnejších či najsvätejších ľuďoch na planéte. Hĺbka s akou tieto charaktery píše totiž dovoľuje veriť, že sa v nich skrýva nevídané, hoci to na povrchu nie je možné uzrieť.
Autor sa díva na každého človeka ako na božské stvorenie, bez ohľadu na jeho pohlavie, vek či spoločenský status. Nie je možné, aby sa na diváka či diváčku niečo z tohto vnímania neprenieslo. Ak som v úvode hovoril o tom, že ma každé Sorrentinove dielo, ktoré som videl, uchvátilo, je to práve vďaka tomu, že na mňa vždy perfektne zafunguje svätorečenie jeho hrdinov.
Zaujímavú postavu v Parthenope si zahral Silvio Orlando. Ako univerzitný profesor musel prekonať dezilúziu, aká prichádza s vekom, poznaním a zbavením sa nádejí o vyššom zmysle existencie. Pred úplným marazmom ho chráni vlastný syn žijúci so vzácnou chorobou. Veľmi podobnú postavu mu Sorrentino pripravil aj v spomínanom Mladom pápežovi, kedy sa ako kardinál Voiello (v Sorrentinovom vesmíre najinteligentnejší človek na svete) snaží pred úpadkom chrániť navštevovaním ťažko chorého chlapca a dúfa, že prejavená dobrota a ľudskosť ho raz zachránia.
Obdobne zaujímavá je aj samotná Parthenope alebo jej brat Raimondo, ktorí majú v rámci príbehu vlastné mytológie, vďaka čomu môžu pôsobiť tajomne a nedosiahnuteľne, až do momentu, kým sa nestretnú s niekým, kto je charakterovo podobne veľký. Akoby autor zniesol všetkých hrdinov z Olympu. V snímke tak môžeme vidieť jedno stretnutie “titanov” za druhým a vždy sú pri tom vyrieknuté múdre slová hodné zamyslenia.
Sorentino má svoje ratio, svoj pohľad na svet a banku myšlienok. Nezostáva mu nič iné, len veriť, že to pred svetom dokáže obhájiť a ukázať ako čosi hodnotné. Z môjho pohľadu sa mu to darí veľmi dobre. Hodnota filmu Parthenope však spočíva aj v tom zjavnom, vo veľkej kráse na prvý pohľad, magickosti mnohých momentov, ktoré nie vždy ponúkajú jasné vysvetlenie a sú určené predovšetkým na emocionálne ponímanie. Preto autor nezabúda na tvorenie atmosféry aj pomocou hudby, s akou scény dokážu nahnať slzy do očí vďaka celkovému rozčarovaniu. Film Parthenope je jednoducho krásny vo všetkých ohľadoch.
Už počas prvej projekcie som sa tešil na to, keď si film pozriem znova, kedy opäť začujem silné repliky a keď ma v mysli zavedú na ďalšie nepoznané miesta. Pretože presne to dokážu diela Paola Sorrentina, režiséra, ktorý si je plne vedomý ľudských slabostí a nedokonalostí, napriek tomu má človeka v úcte, chápe jeho transcendentálny rozmer, verí v jeho božský pôvod, má vlastný neochvejný výklad náboženských a cirkevných tajomstiev, je kontroverzný, ale nesúdi.
Zábavné a zároveň hlboké je autorovo explicitné odhaľovanie ľudskej márnomyseľnosti. Je zrejmé, že ju Sorrentino vidí, no súčasne človeka obhajuje. Ľudská bytosť ako najvyššie pozorovateľné stvorenie na svete je schopné myslieť si o sebe veľa. Vie sa ovenčiť pokladmi a zlatom. Autor mu to však nemá za zlé, lebo popri tom vidí v jeho úsilí túžbu po poznaní a zlepšovaní sa.
Pridajte sa do našej facebookovej skupiny a zdieľajte s nami svoje názory a postrehy. Iba vďaka aktívnej komunite sa môžeme všetci dozvedieť viac o aktuálnom dianí vo filmovom svete a vzájomne si odpovedať na otázky týkajúce sa audiovizuálnej kultúry u nás aj v zahraničí.
Matúš Trišč
Zdroj foto: ASFK
