Lucia Chuťková, Vladislav Šarišský, Michal Paľko a Peter Duchnický – silná štvorka slovenských skladateľov, ktorí sa už počas študentských čias stali viditeľnými. Ich diela zneli na Otváracom koncerte festivalu Nová slovenská hudba.
Festival Nová slovenská hudba priniesol aj tohto roku pre poslucháčov prehliadku tvorby súčasných skladateľov v rozmanitých podobách. Celkovo organizátori pripravili počas 31. ročníka festivalu 9 koncertov, na ktorých zaznelo 46 pôvodných skladieb 40 slovenských skladateľov. Otázkou však stále ostáva, ako dostať súčasnú klasickú hudbu bližšie k ľuďom, pretože hoci na programe boli renomované telesá i známi autori, už na Otváracom koncerte 2. novembra o 19:00 v Malom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu, to určite nebolo, ako keď je na programe Fantastická symfónia Berlioza. To asi ani nikto neočakáva, no predsa, ak by bol záujem verejnosti o súčasnú hudobnú kultúru agilnejší, bola by to vizitka minimálne v dvoch rovinách: sme na dostatočne intelektuálne vyspelej úrovni, aby sme dokázali prijať aj zložitejšiu hudobnú reč novej hudby a zároveň by to bola dobrá spätná väzba pre skladateľov, že ich tvorba je publikom vnímaná.
Na programe bola silná štvorica autorov mladej, no dnes obecenstvu známej generácie slovenských autorov narodených medzi rokmi 1984 a 1988. Lucia Chuťková, Vladislav Šarišský, Michal Paľko a Peter Duchnický sú dnes známi hudobní skladatelia, no už počas štúdií sa stali dostatočne viditeľnými. Každý z nich je výnimočný, má svojrázny štýl komponovania, má svojské videnie hudobného sveta a osobitý prístup k hudbe.
Ich kompozície interpretovalo etablované hudobné zoskupenie Spectrum Quartett. Sláčikové kvarteto v zložení – Ján Kružliak ml. I. husle, Miroslav Vilhan II. Husle, Peter Dvorský, viola a Branislav Bielik, violončelo, sa okrem klasickej hudobnej literatúry profesne venuje práve uvádzaniu diel súčasnej hudby, čo bolo na interpretácii okamžite počuť. Nielen na zohratosti, zvukovej kompaktnosti, no najmä výrazových nuansách, ktoré do skladieb dokázali vložiť. Tento ich výnimočný vklad, rytmická precíznosť a energický prejav, poznanie partitúr – a najmä hľadanie zmyslu jednotlivých diel, boli z každej interpretácie diela na Otváracom koncerte festivalu citeľné. Mať takéto špičkové teleso pri uvádzaní skladby, je pre každého autora vždy výhra. Obzvlášť citlivé sú z tohto pohľadu interpretácie súčasných diel, ktoré si skladatelia priamo vypočujú aj na koncerte – tak to bolo v prípade tohto večera, s výnimkou „Slnka“ Šarišského boli prítomní všetci.
No je to výhoda i pre interpretov, keď môžu predstavy o znení diela konzultovať priamo s autormi. V prípade takýchto skúsených hudobníkov by si človek mohol pomyslieť, že to nie je ani potrebné, no predsa, nová hudba čoraz viac stráca svoj tvar. Po rozbití melodiky či formy prichádzajú skladatelia s experimentovaním tvorby tónov, využívaním hraničných registrov hudobných nástrojov, tak ako sme to počuli hneď v prvom diele večera – Štyri kusy pre sláčikové kvarteto Petra Duchnického.
V každom hudobnom nástroji sa skladateľ snažil nájsť jeho maximálne výrazové možnosti, no hraničné, doslova až extrémne – či už zvukovo alebo dynamicky. Počuli sme tak hneď v prvom kuse extrémne vysoké polohy huslí, bez stopy po melodickom motíve, oprostené na jednotlivé tóny, no vedeli sme rozpoznať opakovanie sa krátkych, úderných častí. Následne ich striedali nízko znejúce tóny ďalších nástrojov kvarteta tak, aby tvorili k vysokým polohám kontrast.
Treba povedať, že tieto zvukové plochy boli niekedy až pre poslucháča nepríjemné – spojitosť s podobnými experimentmi možno nájsť v rozvíjaní a sledovaní súčasných trendov kompozičnej školy Darmstadtu. Serializmus, avantgarda a ďalšie smery majú svojich stúpencov a nasledovateľov, no predsa v týchto kusoch bolo cítiť aj osobnú výpoveď autora. A tá bolela.
Duchnický je skladateľ, ktorý v kompozíciách pracuje prostredníctvom svojich premyslených algoritmov. Jeho tónové série majú zdôvodnenie a výsledok je zvuková plocha, ktorá pracuje s emóciami poslucháča – či v negatívnom zmysle alebo pozitívnom, každopádne, nenechá ho chladným. Pracuje aj s dynamikou, ktorú necháva tiež zaznieť v hraničnej, takmer nepočuteľnej polohe, akoby sa chcel uzavrieť do vlastného sveta. Koncepcia diela, no aj jeho celková zvukovosť, práca s harmóniou a jeho prístup, sa úplne odkláňa od akýchkoľvek tradičných postupov. Vzďaľuje sa od pevných bodov a jeho hudbu je náročné dekódovať a vnímať. No kvarteto si s ňou interpretačne poradilo bravúrne – výrazovo energicky, využilo kontrastné dynamické plochy, aj spomínané hraničné tóny jednotlivých nástrojov zneli presvedčivo, rytmické nástupy pregnantne.
Vladislav Šarišský a jeho Sláčikové kvarteto č. 6 vzniklo na objednávku Spectrum Quartetta. „Slnko“ ju venoval pamiatke Moniky Potokárovej a Márie Rumanovej. S mladou, talentovanou herečkou a speváčkou Monikou Potokárovou sme sa rozlúčili v novembri roku 2019 a podobne bolestivo vnímali umelci dobrovoľný odchod z tohto sveta talentovanej mladej filmárky a fotografky Marienky Rumanovej. Slnko je osobitý tvorca, ktorý dokáže tvoriť mimoriadne invenčne a navyše, zachytiť prostredníctvom svojich subjektívnych obrazov či už svoj vnútorný svet alebo aj širšie konotácie – spoločenské dianie a aktuálnu dobu. Tú dokáže vo svojej tvorbe reflektovať so zaujímavým inštrumentálnym prístupom a prácou s rozmanitými tvarmi a variáciami. Hoci z tohto pohľadu by preňho mohlo byť obsadenie kvarteta pomerne obmedzujúce, aj v striktnej inštrumentácii dokáže byť vynaliezavý. Napokon, svedčí o tom aj CD album s kvartetami v interpretácii Moyzesovho kvarteta – Sláčikové kvarteto č. 1 z roku 2001, ktoré vzniklo ako reakcia na realitu doby, č. 2 z roku 2004, ktoré vzniklo ako reakcia na realitu doby a číslo 5 z roku 2017, ktoré vzniklo ako reakcia na realitu podoby. A v prípade Šarišského to nie je len hra so slovíčkami, ale aj dômyselná, kompozične dobre vystavaná hudobná forma, jeho logický celok, v ktorom poslucháč postupne objavuje viacvýznamovosť. Taký je aj svet prezentovaného Sláčikového kvarteta č. 6, ktorý nám predstavili Spectrum Quartett. Prekvapivý, formálne pedantne vystavaný, odhaľujúci rozmanité nálady, temné, melancholické, vnútorné pochody, cez gradačné momenty, až po návrat a opätovné uzavretie sa do intímnej hĺbky.
String quartet No. 5. s prívlastkom “BOX” quartet Michala Paľka je cyklom miniatúr pre štyri sláčikové nástroje. Kombinácia rôznych štýlových manierov a afektov použitých v tejto skladbe tvorí podľa autorových slov významnú stavebno-metafyzickú rovinu. Dramatická a výbušná prvá, nedala poslucháčovi vydýchnuť. Hudobný tok bol napätý a neustále dynamický a vďaka energickej interpretácii mal vynikajúci ťah. Ďalšia miniatúra priniesla po energickej spočiatku úľavu, nakoľko jej dynamická hladina vytvorila efekt stíšenia, no tento klamlivý dojem autor kompenzoval vnútorným napätím, ktoré postupne dokázal účinne gradovať. Z hudobného a kompozičného pohľadu, aspoň pre mňa osobne, bola mimoriadne zaujímavá finálna, v ktorej akoby nastal zhluk rôznych síl vesmíru. Ak by tieto miniatúry mali svoj program, potom človek by sa nachádzal uprostred vesmíru a čelil by otázkam ľudskej existencie, strachu, súženiu či existenciálnej náhode, pre ktorú sa dostane do hraničných situácií a drásavému sebaspytovaniu. Kladené otázky zneli v podaní kvarteta s drivom a naliehavosť vo výraze, s akou tento part dokázali zahrať, bola fascinujúca. Aj preto bol “BOX” quartet dostatočne výrazovo umocnený a emócie strhujúce.
Lucia Chuťková patrí dnes medzi často obsadzované hudobné skladateľky – jej kompozície znejú nielen v koncertných sálach, ale píše napríklad aj scénickú hudbu. Známa je jej intenzívna spolupráca s režisérom Romanom Polákom – jeho aktuálna inscenácia v Činohre SND Scény zo života režiséra (Ingmara Bergmana) je mimoriadne silným titulom. Psychologicky prepracovaným, temným – režisér nazrel do vnútra komplikovaného človeka, Bergmana, jeho filmov, lások, rodinných vzťahov, vzťahu s Bohom, strachu zo smrti a s týmito témami žil celé tri roky. Nezanedbateľnú zložku v inscenácii tvorí práve hudba Lucie Chuťkovej. Nie je to však typická scénická hudba – je podstatne výraznejšia, je ju cítiť, ponúka vnútornú drámu a zároveň podčiarkuje temnotu inscenácie a Bergmanovu komplikovanú osobnosť.
Chuťkovej rukopis už rozpoznáte, či v divadle alebo na koncertnom pódiu – je osobitý a ľuďom dostupný. No to, ponúkla v tento večer v kompozícii Loose in blues, sa predsa trochu vymykalo z jej postupov. Nie, že by to mal byť negatívny faktor. Ak by bol postup a zmena progresívnym smerom či by bola rozpoznateľná ďalšia, nová cesta skladateľky, hoc aj k tradicionalizmu, ktorého je v novej hudbe málo, na úkor mnohých experimentov, nemohli by sme jej nič vyčítať (napokon, ani to nie je naše právo). Loose in blues rovnako ako Slnkovo kvarteto, venovala autorka pamiatke Moniky Potokárovej a Márie Rumanovej a od prvých taktov sme vedeli, že sa výrazne inšpirovala minimalizmom. Kompozičná technika, populárna najmä v 60-tych a 70-tych rokoch minulého storočia má stále čo povedať aj dnešnému poslucháčovi, pokiaľ sa s ňou dokáže pracovať v kontexte nových prvkov. Osobne mám minimal-music nesmierne rada, pretože poskytuje tvorcom veľké pole možností, ako dosiahnuť veľký tvar z jediného motívu na pomerne veľkej ploche a fascinujúce sú aj jej psychologické účinky.
V Chuťkovej kompozícii sme sa však trošku „stratili“ ani nie tak v skladateľke a jej invencii, ale skôr v Johnovi Adamsovi. Jeho post-minimalistický štýl komponovania je v tejto skladbe zjavný. Motivický materiál a jeho rozpracovanie, slúžiaci ako „hnací motor“, bez jeho rozvíjania, len voľný priebeh a náhodný kontrapunkt, následná zmena nálady. Presne ako v Adamsovej hudbe, aj v tejto skladbe počujeme svetlo a tmu, pokoj a turbulentné momenty skomponované na veľmi podobných princípoch. Nie, že by Chuťková nemala talent ani invenciu, to by sme si nikdy nedovolili tvrdiť, naopak, patrí medzi našej najlepšie skladateľky. Popri množstve aktivít a materiálov, ktoré však skomponovala – v takom mladom veku, sa veľmi rýchlo môže stať, že príde (dnes tak frekventovane používaný) moment vyhorenia. Je otázka, či sa tak náhodou nedeje.
Štvorica autorov – silná mladá generácia a vynikajúca interpretácia. To bol Otvárací koncert Novej slovenskej hudby. A podľa celkovej nálady, nielen v sále, ale i z kompozícií znejúcich z pódia, bolo zjavné, že silne poznačený pandémiou.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: autorka
