Hilaris Chamber Orchestra s Jozefom Luptákom a ďalšími hosťami pripomenuli našej spoločnosti, prečo je nutné o holokauste opäť hovoriť aj po desiatkach rokov.
Keď už si v spoločnosti musíme čoraz intenzívnejšie a častejšie pripomínať pamiatku obetí holokaustu, niečo je v nej prehnité a zlé. Pred očami sa nám rozkladá Európa, kultúrne a ekonomicky vyspelé štáty zisťujú, že radikálne strany získavajú ticho a nenápadne čoraz väčšiu moc, ktorá bola podceňovaná, no dnes sa jej už bojíme. Človek je tvor nepoučiteľný, no najmä si nepamätá. Zvlášť dnes. Aj preto tieto rozpoltené nálady v spoločnosti môžu víťaziť, zrazu veríme výkladu histórie nie tak, ako nám hovoria fakty, ale vykladajú ju demagógovia. Aj preto cítime zrazu strach a neslobodu.
Keď umelci v našej spoločnosti musia pripomínať ľuďom naše dejiny, asi už je neskoro dvíhať varovný prst. No keď koncert, ktorý si pripomína pamiatku obetí holokaustu, zmení aspoň jedného človeka alebo sa o ňom toľko hovorí ako práve o tom podujatí, ktoré zorganizovali Hilaris Chamber Orchestra s Jozefom Luptákom, je vždy ešte nádej. V Moyzesovej sieni sa 30. júna 2024 stretli muzikanti – orchester Hilaris a jeho hostia, aby hudbou, taktiež aj slovom, pripomenuli divákom, že naša história je aj dnes nebezpečne aktuálna. K spolupráci si Hilaris prizvali popredného švajčiarskeho dirigenta Christopha Mathiasa Muellera a slovenského violončelistu Jozefa Luptáka. Práve táto dvojica spoločne s umeleckým vedúcim orchestra vytvorila dramaturgiu koncertu. V programe boli skladby autorov židovského pôvodu – Ernesta Blocha, taktiež slovenských autorov, ktorí svoje diela venovali obetiam holokaustu.
Koncert sa začal básňou Pri múre nárekov, navodil tak atmosféru k rozmanitej škále židovského repertoáru, komponovaného aj s využitím tradičných melódií a špecifických štvrťtónovtónov, ktoré sú súčasťou tejto hudobnej kultúry. Ak ste zo židovských piesní vždy cítili smútok a clivotu, je to skôr túžba – po slobode, po živote bez strachu, ktorá je v nich tak naliehavo počuť. Bloch je emocionálny autor, ktorý pracuje s hebrejskou melodikou, tonalitou a výrazom, taktiež tradičnými prvkami židovskej hudby. Prvá časť skladby Zo židovského života č. 1 v úprave pre violončelo a sláčiky (arr. C. Palmer) Jewish Song v tempe Moderato sa začala pomalým, introspektívnym úvodom sólového violončela, ku ktorému sa postupne pripojil sprievod. Dojímavosť a krásu skladby, ktorá je oslavou židovskej kultúry a identity, orchester postupne zdynamizoval, aby sa v závere vrátil do trúchlivejšej polohy. Ozdoby a práca s farebnosťou sólového nástroja v podaní Jozefa Luptáka, jeho špecificky interpretovaná melodika, precítené rubatové úseky, spôsob, akým tému spieval, predstavoval zosobnenie hlbokej lamentácie. Aj keď je táto skladba známa v intímnejšej podobe, s klavírom (a taktiež v úprave pre husle a klavír, ktorú napísal samotný autor) práve violončelo dalo melódii viac farby a expresivity v tóne. Bol to sýty tón v pianissime, ktorý tak dojímal. Orchester má v tejto úprave tichý part, no zároveň vyzdvihol tmavé farby prvej časti tohto diela. V druhej časti Supplication v Allegro non troppo sa hudobníci držali pomalšieho tempa, oproti otváracej je však živšia, postupne naberala energiu a hutnejší zvuk. Hilaris dbali na to, aby bolo violončelo hlavným melodickým nástrojom tohto diela, no v atmosfére ho dokázali podporiť citlivou dynamikou. Vyvážený bol aj zvuk orchestra, keď prebral tému. Iste, táto verzia nedovolila toľko interpretačnej voľnosti a práce s tempami, ako je to v prípade komornejšieho dua, kde dialogické časti vyniknú s väčšou emocionálnou silou. No i tak sa hudobníkom podarilo spoločné dýchanie vo frázach a mimoriadne citlivá dynamika.
Bola to osobná výpoveď. Už od prvej chvíle tohto koncertu bolo zrejmé, že téma tohto koncertu sa dotýka každého – tak hudobníkov ako i ľudí v hľadisku. Keď vás ten pocit a téma zrazu spájajú a prežívate ho natoľko intenzívne ako na tomto koncerte, potom viete, aký skutočný zmysel má umenie. Najviac emócií zjavne priniesla tretia časť Blochovho diela – takej dôležitej výpovede v 20. storočí. Je to zároveň najznámejšia časť, jej melódia sólového violončela okamžite strhne – taká je modlitba, Prayer (Andanto moderato). Lupták hral trioly v skladbe prirodzene, je to, obrazne povedané, dielo bez taktových čiar, v ktorom rozhoduje muzikalita. Violončelista hral vo frázach časté crecendá a decrescendá, ktoré však plynuli z charakteru melodiky samotnej, nie otrockej interpretácie notovej predlohy. V nej však skladateľ detailne vyznačuje okrem dynamiky aj štvrťtóny – typický prvok židovskej hudby, ktoré majú znieť buď nadol od nosného melodického tónu alebo vrchné. V jeho hre boli zreteľné, najkrajšie vynikli v pianových častiach, sólach, ktoré pri opakovaní zmenili charakter a stali sa dramatickejšími. V Modlitbe violončelista ukázal možnosti sonoriky violončela, jeho najspodnejších tónov, i vrchných, mäkkosť a plastickosť tónu sa v Moyzesovej sieni krásne niesla. Pestrosť výrazu židovskej hudby sa ukázala v zmene výrazu, v rýchlejšom tempe, aby sa téma opäť v závere vrátila – v plnom výraze aj so sprievodom, no vždy dominantným violončelom.
Súčasťou koncertu bola aj svetová premiéra diela súčasného slovenského skladateľa Víťazoslava Kubičku Der Herr ist meine Hirte – Pán je môj pastier. Skladbu venoval lídrovi orchestra Alanovi Vizvárymu a jej členom, text k nemu predniesla manažérka a huslistka orchestra Anežka Kara. Nebolo to po prvýkrát, čo orchester dielo Kubičku interpretoval. Pozná autorov rukopis, trojčasťové dielo, v ktorom vychádza z kontrastnosti registrov a mnohých polyfonických prvkov, zároveň však jasného a zrozumiteľného posolstva, bolo doslova pohladením v tomto svete. Úvodná téma bola spevná, v sóle huslí dominantná. Neskôr prešla do violončiel a viol, následne zaznela v pizzicate huslí. Druhá, kontrastná téma priniesla dramatickejší materiál, polyfonicky stavané úseky nahradil jasný unisono zvuk. Vo fragmentácii motívu orchester tému vystupňoval, aby sa opäť ozvala ľúbezná téma. Akcentáciou z nej orchester spravil atraktívnu interpretáciu, trojdobovosť umocňovala pocit tanečnosti, neskôr však štruktúru Kubička rozbil, pracoval s minimalistickým obsadením aj prvkami. Sólová, legátová melódia prerušovaná pizzicatami akoby prinášala vyrušenie zo stavu pokoja a krásy. Ten spravidla prichádza so zlom, ktoré tak často nevieme odlíšiť od dobrej cesty.
Kubička opäť zvolil jasne štruktúrované dielo, ako hlboko veriaci človek nám ukázal na jednej strane krehkosť viery, jej dobrotu, láskavosť, ale aj jej ľahký zlomový bod. Po prvej, pomerne svižnej a dramatickej časti nasledovala ďalšia časť, nie v klasickom duchu, pomalá, no s rýchlym úvodom s tremolami sláčikových nástrojov, nad ktorými sa niesla opäť spevná melódia. Nie však v tej podobe ľúbeznosti, akej sme ju počuli v prvej časti. Keď človek stratí jasnú cestu, stratí aj nádej, ocitne sa v temnom svete, akoby nám prudkým, ostentatívnym, opakujúcim sa motívom hovoril. Upokojenie prišlo na záver. Slovenský skladateľ poskytol aj týmto dielom možnosť jeho vizualizácie, priam až programovosti. Pracoval so silnou atmosférou a kontrastnou inštrumentáciou. Kým v úvode finálnej časti zneli opäť ostré, fragmentované tóny, vzápätí sa zmenili na jednotné unisono. Tieto dva svety v závere spojil, aby ukázal silu zla, ale zároveň prítomnosť dobra – Pána, ktorým je pastierom každého z nás. Čisté a transparentné, dramatické, spevné bolo nové dielo v interpretácii Hilaris pod taktovkou Christopha Mathiasa Muellera. Je to dirigent precízny, v gestách energický, s pochopením pre súčasnú hudbu, ale i jej obsahové stvárnenie.
Skladba Maariv (Židovská modlitba) Jevgenija Iršaia vznikla pre violončelistu Jozefa Luptáka. Iršai v nej okrem sólového violončela využil aj nižšie položené sláčiky – violy, violončelá, kontrabas a harfu (Mária Kmeťková). Iršaiovi sa v tejto téme podarilo výrazom, intervalmi a stavbou melodiky natoľko priblížiť k jadru židovskej hudby, že priam znela ako nadstavba tradičnej piesne. Kým Bloch priamo cituje v prvom uvedenom diele tradičné židovské piesne, Iršai im dáva nadstavbu a súčasnú tvár. So sugestívnou melódiou vo violončele kráčal sprievod, občas ako rytmická podpora, inokedy vedúc melódiu v paralelných intervaloch. Prvá časť tejto skladby vyvolávala v človeku zvláštne chvenie. Či to bolo stavbou diela, charakteristickou melodikou, absenciou huslí, jej meditatívnym charakterom, alebo kombináciou týchto prvkov, necháme už na publikum. Na mňa osobne však každé Iršaiovo dielo pôsobí myšlienkovým bohatstvom. Keď sa neskôr pridala harfa, zrazu sa otvorila úplne nová farebnosť a pocitovosť diela. Boli to jediné jasné tóny, aj sólové violončelo po prvej časti vo vyšších polohách využívalo skôr nižšie polohy. Tremolá sláčikov tento úsek skladby ukončili, aby sa opäť vrátila téma z úvodu. S ešte naliehavejšou výpoveďou. Záver tohto diela bol priam katarzný. Temnosť a dramatickosť sláčikov sa stíšila do intímneho dialógu harfy a violončela, aby vyústila v tiché, posledné pokojné tóny sólistu a pianissimo sláčikov.
Nie každý deň máme tú možnosť vidieť súčasných slovenských autorov, dokonca dvoch na jednom koncerte. V prípade tohto však prišli publikum pozdraviť a sólistovi a orchestru poďakovať obaja. Iršai, rovnako ako Kubička za svoju intenzitu a aktuálnosť diel zožali obrovský potlesk – ani to nie je také štandardné pri súčasných dielach. Puto, ktoré v tento večer tak zázračne fungovalo medzi obecenstvom a naliehavosťou výpovedí hudobníkov, bolo priam hmatateľné.
Pred uvedením záverečného diela koncertu sa publiku prihovoril dirigent Christoph Mathias Mueller, ktorý nielen detailne popísal Blochov život a najmä dielo, ktoré sme v tento večer počuli, ale odovzdal divákom aj myšlienky, ktoré sme všetci v ten večer cítili: „Myslím si, že demokracia je vzácna vec, je to spoločnosť v ktorej môžu byť ľudia slobodnými a povedať si svoj názor. A dnes je tento program mimoriadne dôležitý. Mali by sme byť veľmi opatrní vzhľadom na to, čo sa v mnohých štátoch deje, lebo zlo pokračuje krôčik po krôčiku. Hudbou nemôžeme svet zachrániť, ale je taká úžasná práve preto, že ju píšu autori, ktorí chcú, aby sa z nej ľudia tešili. A hudba aj spája a preto si myslím, že je úžasné, že ste dnes prišli“.
Blochovo Concerto grosso č. 1 pre sláčikový orchester a klavír (Jordana Palovičová) sa začalo expresívnou, dramatickou, mimoriadne motorickou interpretáciou. Bloch v prvej časti Prelude majstrovsky využil kontrapunkt a polyfóniu. Sú to diela, ktoré orchestru svedčia, dokáže ich zahrať s nasadením a energiou, k rytmicky presným nástupom a dôsledne rozlíšenej, kontrastnej dynamike prispel vo veľkej miere hosťujúci dirigent. Nezvolil technicky brilantnú interpretáciu, skôr akcentoval výraz diela. Ten bol umocnený druhou, pomalou časťou Dirge (Andante moderato). Priniesla ťahavú melódiu, na rozdiel od rytmickej podpory klavíra v prvej, v druhej mal klavír už farebnejšiu úlohu. Žiadala sa mi však podstatne prísnejšia nuansovanosť zvuku orchestra v tejto časti. Jednotlivé skupiny v niektorých úsekoch splývali, čím sa vytratila emocionálna hĺbka diela. Tretia časť Pastorale and rustic dances (Assai lento) je komponovaná vo francúzskom štýle, nesie zjavné črty impresionizmu. Sóla v tejto časti sa vydarili, rovnako tak práca s tempami bola presvedčivá. V prechode na tanečnú časť sa orchester dostal do miernej rytmickej kolízie, pod taktovkou dirigenta ju však hráči napokon urovnali. Tento kus kladie na interpretov veľké nároky – ako technické, tak i výrazové. V závere časti, keď sa tanečné rytmy spomaľovali, dosiahli interpreti sýty zvuk, na ktorý sme v ich podaní zvyknutí. Záverečnú fúgu hrali s ľahkosťou a presnosťou. Postupne sa pridávajúce skupiny orchestra s témou, ktorú zreteľne vyhral aj klavír, skladateľ napokon autor tonálne rozbil. Keď sa vrátila v plnej kráse, Hilaris do nej vložil hutnosť a spevnosť – s energiou, akou ho poznáme.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: print screen z koncertu
