Staromestský ženský komorný spevácky zbor Les Sirènes oslávil piate výročie svojej existencie vo veľkolepom štýle: spevom a hudbou.
Výročný koncert zboru pod taktovkou zakladateľa, zbormajstra a dirigenta Lukáša Kunsta priniesol zaplnenej sále v kostole Klarisky viacžánrový program, na aký sme v podaní tohto zboru zvyknutí. Zvlášť v uplynulej dobe sa zakladateľ zboru vybral cestou, ktorá je síce náročná, no o to viac ľudí dokáže pritiahnuť. Na koncertoch nehrajú len klasický repertoár (aj v tomto prípade je záber široký – sú to mnohé skladby od autorov ako Suchoň, Moyzes, Hrušovský, Špilák, Dvořák, Martinů, Eben, Janáček, Jašurdová), ale aj muzikálové melódie, filmové, rockové či gospely.
Počas päťročnej existencie získali mnoho ocenení. Už v roku 2018, keď Lukáš Kunst zbor založil, dostali zlato v medzinárodnej zborovej súťaži Bratislava Cantat II, o štyri roky neskôr, roku 2022 zlatú medailu na súťaži Slovakia Cantat a tiež zlatú medailu na medzinárodnej speváckej súťaži Svátky písní – International Choir Festival v Olomouci. Na tej istej súťaži boli úspešní aj o rok. Zlaté medaile získali v dvoch kategóriách: Populárna hudba a Komorné zbory. Bohatá je aj ich koncertná činnosť, ktorá láka publikum najmä dramaturgiou, ale i čoraz kvalitnejšími interpretačnými výkonmi. Na Výročnom koncerte Les Sirènes sme počuli výber z toho najlepšieho, čo doposiaľ zbor interpretoval.
Práve repertoárom, ktorý Sirény uviedli na speváckej súťaži v Olomouci tohto roku, začali program slávnostného večera. Trávnice v harmonicky náročnej úprave Alexandra Moyzesa vyžadujú precízne nástupy, spoločný dych všetkých skupín, keďže majú voľné tempo. Všetky hlasové skupiny vynikli, v akustike Klarisiek boli nosné aj altové hlasy, citlivá dynamika v podaní speváčok pod taktovkou Lukáša Kunsta nechala vyniknúť melodiku piesne. V pianissime začínajúca pieseň Zahučali chladné vetry v úprave skladateľa Ivana Hrušovského preverila schopnosť zboru pracovať s dynamikou a gradáciou, od tých najmenej intenzívne znejúcich tónov až po mezzoforte a brumendom ukončené frázy. Ľudové piesne na domáce publikum fungujú – ocenilo ich veľkým aplauzom. Na úvod programu bol tento výber dramaturgie kontemplatívny, no vzápätí ho striedalo po dvoch pomalých piesňach rýchle tempo – Bodaj by vás vy mládenci v úprave Eugena Suchoňa. Večer moderovala jedna zo Sirén- speváčka, herečka a režisérka Renáta Ryníková, ktorá predstavila históriu súboru – nielen vstupmi medzi jednotlivými skladbami, ale i rozhovormi s účinkujúcimi hosťami. Pred mikrofón sa postavili nielen samotný Lukáš Kunst, ale aj Martin Gyimesi a Sisa SKlovska.
V ľudových piesňach pokračovalo teleso aj ďalej: Išli hudci horou v úprave súčasnej autorky Márie Jašurdovej. Je to významný kus v repertoári súboru. Pieseň má ponechaný ľudový nápev, no potom už funguje v samostatnom hudobnom svete: je to príbeh, ktorý skladateľka ilustruje nielen prostredníctvom spevu a capella, no text zhudobňuje aj prostredníctvom ďalších dramatických prvkov ako šepkanie, popri ktorom držali ďalšie hlasy nosnú melodickú líniu. Skladba je nielen rytmicky, no i harmonicky zložitá, zbor ju predviedol, rovnako ako v Olomouci intenzívne, so sugestívnym výrazom.
Pravidelným inštrumentálnym zoskupením, ktoré sprevádza ženský komorný zbor, je House band of Les Sirènes. Richard Šarközi (klávesy), Lukáš Deviatka (basgitara) a Richard Voľný (bicie nástroje) je základná zostava, s ktorou vystúpili v Olomouci, rovnako sme ich videli aj na koncerte v Klariskách. Súbor však účinkuje aj s ďalšími inštrumentalistami – v tento večer vystúpila klaviristka Andrea Bálešová. Úvod ďalšej skladby Quando corpus morietur Pergolesiho v pomalom tempe Largo assai preveril začínajúce soprány v pianissime. Keďže nosnými sú členky zboru, ktoré spievajú v profesionálnych telesách – Dominika Hanko, Katarína Ďurdinová a ďalšie speváčky, bolo ich viac počuť v začiatku skladby, najmä vo vysokých tónoch. Táto skladba je neustálou polyfóniou sopránových a altových skupín, udržať jej rytmickú presnosť a najmä pomalé tempo, ktoré bolo z logických dôvodov o čosi rýchlejšie, je vcelku výzvou. Musí v nej byť absolútna vyváženosť a čistota, ktorej pomohla akustika kostola. Nástupom ďalších hlasov a zintenzívnením dynamiky a tempa v Presto sa však tento nedostatok vyrovnal, fúga už znela precízne – rytmickou oporou bol klavír Andrey Bálešovej. Dielo Stabat Mater interpretoval zbor aj na špeciálnom koncerte v Moyzesovej sieni, kde ich sprevádzal Hilaris Chamber Orchestra, tentoraz však sláčikové nástroje chýbali, nedodali potrebné farby spevu, ktorý znel s rozloženými akordmi inštrumentálne chudobnejšie, hoci klavír už bol v druhej, rýchlej časti Amen podstatne hudobne zložitejší.
Klavír znel aj v ďalšej skladbe – Pucciniho Ave Maria z opery Suor Angelica, kde chýbalo prepracovanejšie legáto spevu vo frázach. Škoda, že zbormajster nevyužil práve pre tieto dve skladby členky zoskupenia Ladies Ensemble alebo práve pre tento úryvok z opery nesiahol po a capella verzii. V nástupoch dominoval klavírny sprievod, ktorý akoby riadil rytmus, vytratila sa preto plynulosť a chýbalo aj vnútorné precítenie skladby. Iste, pianissimá a časté diminuendá, ktoré Puccini predpisuje, nie sú jednoduché na stvárnenie. Verme, že sa dočkáme ešte krajšej verzie v podaní zboru, ktorý na to rozhodne potenciál má.
V Piesni o rodnej zemi hosťoval Martin Gyimesi, ktorý sa v sóle predstavil spoločne so sopranistkou Dominikou Hanko. Čisto spievané výšky Dominiky sú oporou zboru, v duete s tenoristom, ktorý nasadil objemnejší tón, než by človek čakal, pôsobila ako kultivovanejší článok. Je zrejmé, že po tomto hite siahli, aby sa mohli predviesť aj sólisti – zvlášť Martin Gyimesi, ktorého sme ešte videli v druhej časti programu. Široký žánrový záber zbor dokázal aj ďalšou skladbou – Kukurička strapatá. Akokoľvek absurdne môže znieť tento názov, skladba Petra Špiláka je nesmierne originálna aranžom, zmyslom pre výstavbu a harmóniami. Túto skladbu majú Sirény zažitú, jej interpretácia bola vyspelá, dynamicky precízne vystavaná, s presnými nástupmi, navyše, sprievod akordeónu v podaní Kamille Čekauskaite dodal piesni ďalšiu farebnú dimenziu.
Ďalším hosťom koncertu bola Sisa Sklovska, ktorá prišla na scénu s novými členmi zboru, ktorý sa rozšíril o mužské hlasy. Je teda zrejmé, že Lukáš Kunst pripravuje v rámci ďalšieho vývoja telesa zmiešaný zbor, keďže už počas tohto večera predstavil nové tváre – a novinkou je, že mužské. Skladateľ Max Janowski sa narodil do hudobníckej rodiny a bol synom Chayima Janowského, riaditeľa zboru, a opernej speváčky Miriam. Ako mladý Max študoval na konzervatóriu, počas druhej svetovej vojny emigroval do Ameriky. K jeho zborovým dielam, ktoré sa dodnes interpretujú, najmä v židovskej komunite, patria tradičné židovské modlitby. Avinu Malkeinu – Otče náš, kráľ náš, je hymna na Veľkú sviatosť, kde sólo znelo v podaní Sisy Sklowskej. Ktokoľvek môže o našej speváčke hovoriť v zákulisí a častovať ju „dobroprajnými“ adjektívami (ako sa to dnes v našej slušnej spoločnosti nosí), je to excelentná speváčka, ktorá sa v každom žánri – muzikálovom, jazzovom, ale i klasike, cíti ako ryba vo vode. Najmä jej však nikto neuprie obrovský, prirodzený zmysel pre muzikalitu a závideniahodný hlasový fond (ó áno, to bude presné pomenovanie emócií šíriacich tieto diskrétne informácie, ako sa vraví, závisť je …). Tradičnú židovskú modlitbu odspievala s neuveriteľným feelingom. Jej sólo sa začalo v stredných polohách, ktoré zafarbila do tmavých farieb – jej piáno znelo nosne, s charakteristickým výrazom židovských nárekov. Typické ozdoby a trioly, ktoré skladateľ používa, odspievala speváčka s náležitou, vrúcnou emóciou, hĺbkou a krásou. Nesnažila sa v skladbe vytvárať nové emócie – v druhej strofe o terciu vyššie, pridala dynamiku, aby následne modlitbu stíšila opäť do piána a potom vygradovala. Jej hlas sa v kostole nádherne niesol, jej objem je zriedkavým javom, no podstatná bola farba, ktorou túto skladbu dokázala vytvarovať v clivý plač, túžbu, no zároveň majestátny, oslavný prejav.
Libertango Astora Piazzollu patrí medzi dobre usadené skladby zboru, tentoraz za sprievodu akordeonistky a kapely House band of Les Sirènes. Možno trošku rýchlejšie nasadené tempo spôsobilo nie celkom rytmickú zhodu inštrumentalistov a speváčok v úvode, no i tak týmto repertoárom Sirény presvedčili – originalitou repertoáru, no hlavne nasadením, s ktorým ho dokážu interpretovať. Druhá časť bola menej formálna – svedčilo o tom aj civilnejšie oblečenie, v ktorom prišli speváčky – s novými tričkami s vizuálom názvu zboru. Adiemus Karla Jenkinsa bolo silným úvodom, sólovo v ňom vynikla členka Slovenského filharmonického zboru Katarína Ďurdinová, ale bolo cítiť aj mužskú časť zboru. Skladba tým získala bohatší zvuk a potrebnú emóciu.
Sopranistku sme počuli aj v ďalšej skladbe Joyful, joyful, s krásnym, dlhým introm v pomalom tempe, len v sprievode klávesov. V interpretácii súčasnej kresťanskej kapely Casting Crowns sa autorom Markovi Hallovi a Bernie Hermsovi podarilo vytvoriť túto adaptáciu chorálovej časti deviatej symfónie Beethovena a od roku 2009 okamžite vytvorila rekord v hitparádach. Dodnes je atraktívnou dramaturgickou zložkou programov, čo potvrdili aj Sirény. Aj v muzikálovej Pomáde mala sólo Katka Ďurdinová, ktorá vie svoj prejav oprostiť od operne posadeného hlasu a predniesť civilným prejavom repertoár, kde sa nežiada klasická škola – takto poňala aj Hopelessly Devoted to You.
Do ďalšej skladby zapojil zbormajster Lukáš Kunst aj publikum, typickým rytmickým patternom z pesničky We Will Rock You. Treba povedať, že v akustike kostola publikum vytvorilo k piesni ohromujúci sprievod. Sirény teda dokázali vytvoriť nielen skvelú atmosféru z muzikálových a gospelových songov, ale aj pravovernú, dynamickú rockovú náladu. V prípade ženských komorných zborov je to ojedinelé.
Ďalším sólistom, ktorý sa na koncerte predstavil, bol Dávid Árva. Zobral si ťažké sústo, pesničku Láska, ktorú preslávil Marcel Palonder. Je to jedna z najkrajších balád, aké boli v histórii československej hudby napísané, a nepochybne, aj jedna z najnáročnejších. Árva je typ speváka, ktorý dokáže intonovať dlhé tóny čisto a presne a navyše pesničku nekopíruje. Interpretoval ju svojím pohľadom, čo je v tomto prípade vzácne, všetci, ktorí ju doteraz spievali, sa snažili nasadzovať tóny ako to počujeme v origináli. Spevák ju však na koncerte poňal osobito, pracoval s registrami, plný tón si nechal len na niektoré, expresívnejšie momenty piesne.
Hostia večera – Martin Gyimesi a Sisa Sklovska sa dostali k mikrofónom aj v druhej časti večera. Tenorista je známy „crossoverovým“ poňatím speváckeho umenia, účinkuje v muzikáli Na srdci mi hraj! ako Karol Duchoň, preto voľba bola logická – spieval pieseň Hraj. Úvodná introdukcia v podaní huslistky a líderky The Ladies Ensemble Anežky Kara, bola vskutku originálna. Priniesla husľové sólo, ktoré počujeme v početnejšom obsadení aj v origináli – následne sa pripojili k sólistke aj ostatné členky súboru. Citlivé frázovanie a zafarbenie tohto úvodu spravili z tohto Duchoňovho hitu ohromný zážitok. Navyše, Gyimesimu táto úloha nesmierne pristane – len málokto sa dokáže priblížiť k tomuto spevákovi tak verne, ako on.
Bol to večer vo veľkom štýle – výber piesní od skupiny ABBA, Mamma mia s hosťujúcimi spevákmi priniesol záverečný prúd energie – Dávid Árva a Sisa Sklovska roztlieskali publikum. Tieto diskotékové hity sú skrátka nesmrteľné, navyše sa v nich ukázala výborná partnerská spolupráca medzi Sklovskou a zborom. Speváčka je nielen ich častým hosťom, ale aj krstnou mamou zboru – stála pri zrode Sirén. Pesničku Take a chance on me zafarbila jazzovo a vynikli aj jej party, ktorými komunikovala so zborom. Jej objemný, charakteristicky zafarbený hlas sme počuli aj v pesničke Dancing Queen – s dômyselnou výstavbou, v ktorej koncentrovala všetko do refrénu. Aký by to bol záver koncertu bez Happy Day – jednej z najúspešnejších skladieb, ktoré majú Sirény zaradené do svojho repertoáru. Vyše tri hodiny trvajúci večer potvrdil, že Sirény, ktoré sa dokonca rozrastajú o Sirénčatá, detský zbor, majú svoje stabilné miesto na našej scéne
Zuzana Vachová
Foto: Barbora Jančárová
