Ak ste priaznivcom diela Richarda Wagnera, v týchto dňoch by ste rozhodne mali zavítať do Košíc. Dnes sa začína v metropole východného Slovenska malý „Bayreuther Festspiele“.
Všetko sa odštartuje záverečným koncertom 53. koncertnej sezóny Štátnej filharmónie Košice, ktorý bude patriť Wagnerovej opere Lohengrin pod vedením šéfdirigenta tohto telesa, Roberta Jindru. Koncert sa koná vo štvrtok 23. júna o 19:00 v Dome umenia. Samotný šéfdirigent, veľký priaznivec Wagnera, publikum pozýva slovami: „Lohengrin je podľa môjho názoru jedno z najkrajších operných diel vôbec. Táto opera nesie všetky prvky budúcej cesty, na ktorú sa Wagner vydal, a to cestu hudobnej drámy. Nie je to len sprievodná hudba, ale veľká symfónia, veľmi úzko spätá s textom, zároveň z môjho pohľadu divácky najpríťažlivejšia, najmelodickejšia. Má v sebe atribúty života na Zemi i toho mimozemského, mystického života. Wagner to geniálne vystihol v dlhých krásnych plochách, kde znie farebná a pôsobivá hudba. Dielo je z môjho pohľadu nielen veľkou výzvou pre hudobníkov, je najmä divácky veľmi obľúbené.“
Pokračovať v turné s Wagnerovým dielom budú Košičania hneď nasledujúci deň. Titul Tristan a Izolda, hoci patrí medzi skladateľove najvýznamnejšie opery, aj z hľadiska využitia novátorských harmonických postupov, chromatizmu a orchestrálnych farieb, ktoré ovplyvnili tvorbu mnohých skladateľov, sa podľa slov riaditeľa opery Štátneho divadla Košice, Rolanda Khern Tótha, nikdy nehrala.
Myšlienka uviesť dielo, ktoré znamenalo prelom vo Wagnerovej hudbe a zásadne ovplyvnilo vývoj európskej hudby (známy, disonantne znejúci Tristanovský akord, ktorý sa ozve hneď v treťom takte predohry, ale i ďalšie revolučné harmonické postupy), vznikla ešte v roku 2020 počas covidu. V tom čase malo divadlo naplánované flexibilné dramaturgie postavené na spolupráci jednotlivých súborov. Aj Tristan a Izolda je výsledkom spolupráce Činohry a Opery Štátneho divadla Košice. Ako nám potvrdil riaditeľ Khern Tóth, orchester bude na javisku, môže teda hrať vo väčšom obsadení. V čase pandémie museli byť dodržané medzi hráčmi väčšie rozostupy a bola to aj jediná možná alternatíva, ako hrať Wagnera, keďže v Košiciach to malý priestor orchestrálnej jamy neumožňuje. V koncertnej podobe boli vybrané scény z Tristana a Izoldy skúšané a plánované už na jeseň v roku 2020, keď boli divadlá zatvorené a plánoval sa stream, no ten sa nepodaril pre odklad termínov z dôvodu choroby interpretov.
„Pre mňa osobne je veľmi dôležité, že opäť môžu spolupracovať jednotlivé súbory divadla a najmä, že dostanú priestor domáci sólisti, ktorí budú stvárňovať až tri hlavné postavy. Náš domáci tenor Titusz Tóbisz je v tejto úlohe skvelý, rovnako aj Michal Onufer v úlohe Kráľa Markeho. Vidím v ňom obrovský potenciál. Dokonca som sa ho pýtal, čo na Slovensku s takým prekrásnym hlasom robí, veď by mohol spievať na svetových pódiách a on mi odvetil, že sa mu v Košiciach páči. (úsmev). Brangänu krásne stvárňuje naša ďalšia sólistka, mezzosopranistka Myroslava Havryliuk, z ktorej mám tiež veľkú radosť. Toto je pre mňa najdôležitejšie. Musím spomenúť aj českú hosťujúcu speváčku, ktorá sa zhosťuje Izoldy, Elišku Weissovú, ktorá práve prichádza po veľkolepom turné z Veľkej Británie, kde spievala v Janáčkovej Jenufe úlohu Kostelníčky,“ menuje pozitíva projektu riaditeľ opery ŠDKE.
Tým, že v Košiciach publikum nikdy nemalo možnosť toto dielo počuť, vidí aj edukačný rozmer. Košičania sa zoznámia s krásnym, hodnotným dielom – diváci si budú môcť vypočuť scény z 1. a 3. dejstva opery, pričom zaznie veľká časť 2. dejstva vrátane slávneho ľúbostného duetu Tristana a Izoldy. Orchester Opery ŠDKE bude dirigovať šéfdirigent Peter Valentovič, dielo režíroval riaditeľ Činohry Anton Korenči, dramaturgiu pripravil Stanislav Trnovský. Wagnerova hudba je doplnená o listy Thomasa a Klausa Mannovcov. Ako Thomas Mann sa predstaví Robert Šudík, v úlohe Klausa Matej Marušin.
Zdá sa, že Košičanov Wagnerovo dielo láka – už dnes majú k dispozícii posledné vstupenky – divadlo je takmer vypredané.
Spracovala: Zuzana Vachová
Zdroj foto: Joseph Marčinský
Viac o Wagnerovom diele slovami dramaturga Stanislava Trnovského:
V roku 1857, keď Richard Wagner začal pracovať na opere Tristan a Izolda, bol vo svojej vlasti po účasti na revolúcii z roku 1848 štvancom a pobýval vo švajčiarskom exile. Jeho priateľ a mecenáš Otto Wesendonck poskytol azyl Wagnerovi a jeho žene vo svojom sídle v Zürichu v malom záhradnom domčeku pri svojej vile. Wagner sa už dlhšie zaoberal myšlienkou na operu, vychádzajúcu zo stredovekej tristanovskej legendy, ale až tu, po tom, čo sa zamiloval do manželky svojho štedrého hostiteľa Mathildy Wesendonck, sa zjavila tá pravá inšpirácia. Príbeh Tristana videl ako svoj vlastný, Mathildu ako Izoldu a medzi nimi stojaceho manžela Otta Wesendoncka v role nešťastného kráľa Markeho. Libreto i prvé dejstvo vzniklo práve tu, tak ako i Wesendonck Lieder – piesne venované Mathilde, ktoré sú akýmisi tristanovskými etudami. Po tom, čo sa prevalil nevyhnutný škandál, Wagner opustil Zürich a odišiel do Benátok, kde počas šiestich mesiacov skomponoval celé druhé dejstvo. Tristan sa stal pre neho príbehom zakázanej lásky, ktorá nenájde naplnenie v tomto svete, lásky, ktorá stojí v znamení smrti a po smrti túži.
Keď Wagner začal skladať Tristana, bolo jeho úmyslom napísať dielo, ktoré bude mať komerčný úspech a bude ľahko inscenovateľné a prerušil preto prácu na svojom Prsteni Nibelungovom. Skomponoval však dielo nanajvýš radikálne, v hudobnom zmysle slova, ako aj filozofickom význame (vplyv Arthura Schopenhauera) i v nárokoch na interpretáciu. Jeho pokusy uviesť Tristana vo Viedni v roku 1862 stroskotali po sedemdesiatich siedmich skúškach a táto opera bola vyhlásená za nehrateľnú a nespievateľnú. Až v roku 1865 bola uvedená v Mníchove, kde Wagner našiel po rokoch blúdenia svoje útočisko i ochrancu v osobe kráľa Ludwiga II.
Dosah Tristana na súčasníkov i nasledovné generácie bol obrovský a to nielen v hudobnej oblasti. V hudbe znamenal definitívne prelomenie romantiky a otvoril cestu do modernej hudby 20. storočia. Známy tristanovský akord, ktorý zaznie hneď v druhom takte predohry, sa stal predmetom skúmania muzikológov a je ním až do dnešných čias. Mnohí skladatelia boli Wagnerom ovplyvnení a to i tí, ktorí k nemu zaujímali negatívny postoj.
Nemenší vplyv mal Tristan na spoločnosť a umelcov v iných oblastiach ako hudba – na prvom mieste tu vidíme nemeckého spisovateľa Thomasa Manna, nositeľa Nobelovej ceny za literatúru z roku 1929, ktorý bol ovplyvnený nielen Wagnerovou hudbou, ale i jeho filozofiou. Jeho vzťah k slávnemu skladateľovi prešiel od mladíckej vášne až po neskoršiu skepsu, ale ani v starobe jeho narkotickú hudbu neprestal milovať. Konotácie k Wagnerovi sa prelínajú jeho dielom (novela Tristan z roku 1903) a sám spisovateľ venoval Wagnerovi a jeho tvorbe množstvo esejí a listov. Tristanovská atmosféra úpadku a smrti sa vznáša aj nad Mannovou novelou Smrť v Benátkach – narkotické druhé dejstvo Tristana vznikalo práve v Benátkach a o mnoho rokov neskôr, v roku 1883, sa Benátky stali miestom, kde Wagnera zastihla smrť. Práve toto dielo Thomasa Manna s jeho homoerotickým podtextom, skrytým v estetizujúcom štýle geniálneho spisovateľa, ohromilo v roku svojho vzniku 1911 powagnerovskú generáciu svojou subtílnou radikálnosťou i dokonalosťou jazyka.
Ďalšiu generáciu už stelesňoval Klaus Mann, ktorý bol rovnako ako jeho otec spisovateľom. Stál však vždy v tieni slávneho otca a nedosiahol jeho úspech ani slávu. Svojím dielom, životom i otvorene proklamovanou homosexualitou – na rozdiel od intelektuálneho postoja otca k tejto téme – vyjadroval svoje rebelstvo voči spoločnosti i majestátnej patricijskej postave Thomasa Manna, ako otca i umelca. Ich vzťah bol nanajvýš komplikovaný od zbožňovania a podpory syna, cez jeho prehliadanie, na druhej strane opovrhovanie otcovskými hodnotami i otvorený odpor voči nemu. V tridsiatych a štyridsiatych rokoch ich spájal spoločný boj proti hitlerovskému fašizmu a nevyhnutná emigrácia. Po vojne, v ktorej Klaus pôsobil ako dôstojník americkej armády, sa ocitol naspäť v Európe, kde už však nevedel nájsť záchytný bod. Nebola ním vtedajšia povojnová situácia a atmosféra, ani vzťah k otcovi a rodine. Rozhodol sa preto pre dobrovoľný odchod z tohoto sveta. Bolo to v roku 1949 v Cannes, sedemnásť rokov po tom, ako sa zastrelil jeho priateľ Ricki Hallgarten, s ktorým sa chystal práve v ten deň na cestu do Perzie, spolu so svojou sestrou Erikou. Esej Radikalizmus srdca, ktorú vtedy napísal na pamiatku priateľa, predznamenáva jeho vlastný osud a stojí v blízkosti tristanovského sveta lásky, smrti a rozplynutí sa indivídua v prabytí existencie.
R. Wagner: Tristan a Izolda
Predohra
Spev mladého námorníka, „Westwärts schweift der Blick“
Monológ Izoldy z 1. dejstva, „Wie lachend sie mir Liedersingen“
Medzihra k 5. scéne 1. dejstva
Ľúbostný duet z 2. dejstva, „O sink hernieder, Nacht der Liebe“
Monológ kráľa Markeho z 2. dejstva, „Tatest du’s wirklich“
Záver 2. dejstva, „O König, das kann ich dir nicht sagen“
Predohra k 3. dejstvu
Nápev pastiera, sólo pre anglický roh
Izoldina smrť z lásky, „Mild und leise wie er lächelt“
Texty z diel a listov Thomasa a Klausa Mannovcov:
Schopenhauer, Wagner, Nietzsche (Thomas Mann: Betrachtungen eines Unpolitischen)
O umení Richarda Wagnera (Thomas Mann: Über die Kunst Richard Wagners)
List Thomasa Manna nemeckému spisovateľovi Carlovi MariaWeberovi zo dňa 4. júla 1920
Neuzavretý Wagner, list Emilovi Preetoriusovi z roku 1949 (Thomas Mann: Wagner und kein Ende)
Smrť v Banátkach (Thomas Mann: Der Tod in Venedig)
Friedrich Hölderlin: báseň Sokrates a Alkibiades
Ricki Hallgarten – radikalizmus srdca (Klaus Mann: Ricki Hallgarten – Radikalismus des Herzens, esej)
