Predohra k baletu Prometeove stvorenia a Oratórium pre sóla, zbor a orchester Kristus na Olivovej hore – obe diela mali byť dôstojnou, a vzhľadom na pozvaných hostí, veľkolepou oslavou Beethovena. No v tomto prípade si pandémia vyžiadala svoje obete…
Vlaňajší Beethovenovský rok sa hudobným stánkom nepodarilo dôstojne naplniť pre nepriaznivú pandemickú situáciu, dobiehajú preto tak zmeškané tohto roku. Rovnako koncert, ktorý sa uskutočnil posledný aprílový piatok, zatiaľ ešte bez divákov len v online priestore – v priamom prenose z Koncertnej siene Slovenskej filharmónie, pod taktovkou Rastislava Štúra, bol výsostne venovaný Beethovenovi. A keď hovoríme výsostne, tak so všetkým, ako sa patrí: nielen, že bol celý venovaný tomuto skladateľovi, ale bol aj štýlový a precízne pripravený. Dirigent Rastislav Štúr od prvého taktu predohry k baletu op. 43 Prometeove stvorenia – burácajúceho fortissima, staccata orchestra (to je ten moment, kedy celé publikum doslova nadskočí v sedadlách – ó, áno, aj preto Beethovena milujeme!) predstavil svoju premyslenú koncepciu, kráčajúcu v intenciách historického kontextu, no zároveň sa mu podarilo nájsť pekný prienik so súčasnou estetikou zvukovosti. Nemôžeme sa predsa tváriť, že symfonický orchester bude hrať silene poučený typ interpretácie, ktorá je v súčasnosti taká atraktívna. A možno zväčša pre vybraný okruh elitných poslucháčov, aj to skôr iného repertoáru určených pre menšie obsadenia, no v snahe dosiahnuť túto inakosť, počúvame dnes aj od špičkových telies všeličo. Skrátka a dobre, je mimoriadne prekvapivé, aký dokáže byť Beethoven negustovný v snahe obsedantného pátrania po čo najštýlovejšej interpretácii, a pritom stačí tak málo. Rešpektovanie zápisov v partitúre a skutočnosti, že sa nachádzame v zásadne inom storočí a za tú dobu sa vnímanie poslucháčov, estetika zvuku a hudobné nástroje nepochybne niekam posunuli. Štúr je skúsený dirigent so špeciálnym vzťahom k opernej tvorbe, ktorý nemá za potrebu predvádzať svoje ego a vymýšľať šialené koncepcie a vedie orchester k precíznej práci. Tá sa ukázala už v spomínanej úvodnej kompozícii – koncertu, ktorý bol pôvodne plánovaný vlani ako jeden z Veľkonočných a mal zaznieť pri príležitosti 250. výročia Ludwiga van Beethovena.
Hoci sa predohra k baletu op. 43 Prometeove stvorenia začína v tempe Adagio, už v introdukcii sa prejavuje charakteristický autorov rukopis: výbušná, energická séria staccatového štvortaktia pred spevnou, lyrickou témou v piane, prekrásne interpretovanou hobojmi. Tá sa následne rozvinie spolu s ďalšími dychmi a sláčikmi, spolu s frekventovanými zmenami dynamiky. Už táto typická, divoká beethovenovská variabilita vo výraze a v štruktúre pred zmenou tempa – Allegro molto e con brio, bola zvládnutá v podaní filharmonikov mimoriadne efektne a kompaktne pod taktovkou Štúra. A kto sa trošku vyzná v diele jedného z najvýraznejších skladateľských osobností európskej hudby, vie, že v závere baletu (nie predohry) znie rytmicky výrazná, triumfálna téma finálnej časti Symfónie č. 3 Es dur, Op. 55, zvanej Eroica. Len pre súvislosti uvádzame, že Prometeove stvorenia vznikli v roku 1801, pôvodne pre Napoleona písaná, rozsiahla symfónia v roku 1805, no samotnú tému Beethoven využíva už skôr ako napísal hudbu k baletu, v menšom inštrumentálnom obsadení.
V mimoriadne dobrej kondícii sa ukázali aj sláčiky: technicky dobre zvládnuté, pohyblivé behy v rýchlom tempe zahrali s mozartovskou ľahkosťou, gradujúcim úsekom v tutti častiach orchestru nechýbalo zmienené beethovenovské dramatično, precízne dodržaná dynamika, presné nástupy a s citom zahraté odťahy, bezchybne zneli aj plechové dychy a oproti mohutným, forte úsekom, sa prekrásne vynímali tie lyrické pasáže. Štúr dbal o základný princíp: do ouvertúry je potrebné skoncentrovať všetko: na malej ploche zhutnil príbeh, kontrasty, drámu, lyriku, vypovedal hlavnú aj vedľajšie témy, pričom sa mu podarilo udržať kompaktnosť diela a napätie.
Ako ďalšie znelo nie príliš frekventovane uvádzané dielo skladateľa z roku 1803 – Oratórium pre sóla, zbor a orchester, op. 85 Kristus na Olivovej hore (Christus am Ölberge). Už trúchlivá, ťaživá Introdukcia diela celá plynúca v tempe Grave – Adagio, napriek svojej pomernej rozvláčnosti, dobre interpretačne uchopenej (samotný skladateľ hovorí, že s oratóriami nemal skúsenosti, aj dobová kritika do prijala pomerne vlažne) vypovedá, že téma je plná zúfalstva a ťažoby. Oratórium nielenže opisuje posledné udalosti Kristovho života pred ukrižovaním – jeho muky v Getsemanskej záhrade, ale je aj obrazom skladateľovho osobného života, ktorý v tom období prežíval muky. Oratórium komponoval v čase návratu z Heiligenstadtu – jeho známy Heiligenstadtský testament napísaný blízkym je hrozným obrazom mladého muža na pokraji zúfalstva, ktorého ničí strata sluchu.
V oratóriu sa odráža autorova beznádej začínajúceho ticha navôkol a zároveň osamelosť Krista a jeho utrpenia. Napísal ho priam expresne rýchlo, počas dvoch týždňov – autorom libreta bol novinár a autor divadelných hier, Franz Xaver Huber – Beethoven s ním nebol príliš spokojný neskôr prešlo revíziou, no ani s tou nebol celkom stotožnený. Hoci dodnes niektorí muzikológovia spochybňujú kvality tohto diela, obsadenie koncertného večera bolo exkluzívne: sólisti – Mariana Sajko, soprán, Pavol Bršlík, tenor a Peter Mikuláš, bas a Slovenský filharmonický zbor (Jozef Chabroň, zbormajster). Už pri prvých nástupoch sólistov bolo zrejmé, že z tohto koncertu poslucháč nebude mať plnohodnotný zážitok, pretože sólisti (zo záhadných príčin) neboli ozvučení. Orchester sa tak dostal zvukovou hladinou vysoko nad vokálnych interpretov a nevyváženosť zvukových hladín výrazne naštrbovala celkový estetický zážitok z interpretácie oratória. Prejavilo sa tu už počas recitatívu Jehovah, du mein Vater v podaní nášho svetoznámeho tenora, Pavla Bršlíka. Dívať sa na jedného z našich najlepších spevákov a nepočuť ho, pričom v dramatickejších úsekoch ho orchester doslova prekričal – to je hotové zúfalstvo, ktoré sa nemalo stať. Bršlíkov precítený výraz, dynamika – tóny, o ktoré sa vie oprieť a krásne, vyvážené pianissimá, je presne to, čo na jeho interpretácii očakávame a vieme, že bude stopercentné. Tento interpret si každú svoju postavu naštuduje absolútne dôkladne, pritom postava Ježiša, ktorú v oratóriu stvárňuje, je mimoriadne náročná rozsahom, melodickou linkou aj výrazom – skladateľ ju ukazuje v rôznych polohách múk, hrôz, očakávaného utrpenia, aj ľudských slabostiach, prosbách k Bohu, aby odvrátil jeho ukrižovanie, no nakoniec prijatia Božej vôle. Bršlík všetky tieto myšlienkové pochody dokázal hodnoverne dostať do výrazu, počuť sme to však plnohodnotne nemohli.
Umiestnenie sólistov k zboru dovnútra orchestra je z pohľadu samotných spevákov výhodou, pretože počujú harmóniu, lepšie sa s hudobným dielom stotožnia – no je zjavnou nevýhodou pre poslucháča, ktorý sa v sále nenachádza. Lockdown a nemožnosť navštevovať podujatia nám túto slabinu priniesla, no potom sa s ňou mala zvuková réžia vysporiadať, pretože streamy pre divákov robí Slovenská filharmónia celé roky, nie je to novinka, ktorú pandémia priniesla. Navyše, koncepcia dirigenta Štúra bola v duchu typického Beethovena – zvýraznila dramatické časti, ktoré niekedy hraničia až so symfonizmom, oproti nim stáli introspektívne pianissimá a katastrofa bola na svete. Preto potom vznikali tie obrovské nezrovnalosti medzi orchestrom, zborom (inak vo výbornej kondícii) a sólistami – najmä v kontemplatívnych častiach, ktorých nebolo málo.
Sopranistka Mariana Sajko ukázala svoju najväčšiu silu najmä v lyrických polohách, no vo výškach, najmä prekračujúcich c3, koloratúrach, na ktoré je part bohatý, už menej, hlavne v zakončeniach fráz nebolo cítiť istotu v tónoch.
Bas Peter Mikuláš je spevák, ktorý má bohaté skúsenosti s duchovnou hudbou a dokáže vo vokálnom prejave precítiť každú jednu frázu. Pri Mikulášovi okamžite poslucháč vie, že nespieva mechanicky. V duete Nicht ungestraft s Pavlom Bršlíkom (opäť, žiaľ, poznačenom deformovaným zvukom, ktorým nahrávka doslova trpí) ukázal presvedčivú dramatickú polohu vo fortissime, oproti nemu nastúpil v kontraste, v pianissime tenor, ktorý však opäť zanikal. Tieto rušivé momenty spôsobovali, že poslucháči za obrazovkami si koncert nemohli vychutnať – a pri takomto exkluzívnom obsadení to mrzí o to viac. A tiež pri precíznom, kvalitnom hudobnom naštudovaní dirigenta Rastislava Štúra. To, čo mohlo byť pre publikum v zavretých obývačkách nádherné a dokonalé, malo, žiaľ, trpkú príchuť pre úplne banálnu chybu.
Zuzana Vachová
Foto: Alexander Trizuljak
