Záver aktuálnej sezóny orchestra Slovenská filharmónia bol veľkolepý.

Aktuálna 74. sezóna Slovenskej filharmónie vyvrcholila dvojicou koncertov 15. a 16. júna 2023 (recenzujeme prvý z koncertov) pod taktovkou šéfdirigenta Daniela Raiskina. Úvodom koncertu znela predohra k opere nemeckého romantika Carla Mariu von Webera Oberon. Hoci opera samotná je zaradená ako pomerne problémový kus skladateľa, jej predohra je hudobne farebná a pestrá. Weber patril medzi najnápaditejších prelomových autorov, čo sa týka rozvíjania a nápadov orchestrálnych farieb. V úvode v pomalom tempe Adagio sostenuto odpovedajú na sólový lesný roh tlmené sláčiky, flauty a klarinety, označené (zradným) znamienkom ppp. Je to magická zvukovosť koncentrovaná do troch tónov – slúži na privolanie elfského kráľa Oberona.

Táto ouvertúra si vyžaduje delikátne hranie koncentrované na zložité detaily, keďže je plná dynamických kontrastov na extrémnej úrovni, aj precíznu prácu dirigenta. Hneď v úvode je zásadný kontrast – dynamický aj tempový (prechádza do fff a Allegra). Tento predel vytvaroval Daniel Raiskin dobre, možno ešte chýbala povestná ľahkosť v husľových figúrach, aby boli v rýchlom tempe zrozumiteľnejšie. Zmena v rýchle tempo súvisí s dejom opery – predpovedá útek milencov, no opäť sa do rušného diania vráti lesný roh a následne téma lásky v podaní klarinetu – prekrásne vyspievaná v tento večer. Konečne sa ukázali aj sláčiky – v sladkej, ľúbeznej melódii, hrali s potrebnou vášňou a následne aj ľahkosťou, po prvých problematických miestach aj rytmickej nestabilite orchester nabral sebaistotu. Pod taktovkou šéfdirigenta sa orchestru podarilo vytvarovať detaily, aj pri návrate ústrednej témy znel energicky a výrazovo presvedčivo – nakoniec aj s precíznymi nástupmi.

V druhej skladbe večera sa predstavil sólista – belgický klavírny virtuóz Jonathan Fournel. V interpretácii mladého talentovaného klaviristu, držiteľa mnohých ocenení a víťaznej ceny medzinárodnej Súťaže kráľovnej Alžbety v belgickom Bruseli v roku 2021, znel Koncert pre klavír a orchester č. 1 Fryderyka Chopina. Klavirista obdivuhodne rozumie poetike Brahmsových klavírnych diel – dokáže ich interpretovať s odzbrojujúcim pochopením, vonkajšou zdržanlivosťou, zato obrovskými emóciami vo vnútri. Logicky preto jeho pochopenie a podanie Chopinovho diela, ktoré patrí medzi jedny z najzásadnejších klavírnych koncertov vôbec, budilo zvedavosť. Klavírny koncert č. 1 e mol je základným pilierom repertoáru koncertných klaviristov (len pripomíname, že bol napísaný až po premiére druhého klavírneho koncertu f mol). Hneď po uvedení si získal popularitu, ktorej sa teší dodnes. Dvadsaťročný skladateľ venoval oba koncerty svojej prvej láske, múze – speváčke Konstancji Gładkowskej, je preto zrejmý aj charakter diel.

Prvá časť Allegro maestoso je dominantná úvodnou orchestrálnou predohrou, v ktorej skladateľ rozvíja dve témy: majestátnu úvodnú a kontrastnú, ktorú označuje cantabile. V jej interpretácii Raiskin nezanedbal detaily v orchestri – sólové nástroje vynikli so svojimi partmi, detaily, ktoré spravidla zanikajú, dokázal dostať na povrch.

Klavirista nastúpil v razantnom fortissime, so sebaistými arpeggiami, vďaka čomu vynikol kontrast medzi prvou – majestátnou témou a ďalšou, v ktorej Chopin odhaľuje svoju intimitu. Práve v tejto téme ukázal cit, ktorý Chopinovej poetike tak pristane – zmysel pre agogiku (možno nie až takú, akoby sme očakávali), prácu s tempami, ale hlavne precítené piána. Frázy vyspieval so zmyslom pre detail, vrchné melodické tóny vyhral spevne, rešpektoval zápis v partitúre a vo voľných úsekoch, v ktorých dominovali ritardandá, s nimi pracoval muzikálne. Expresivita skladateľa sa dá chápať vnútorne, kedy klaviristi preferujú intímnejší spôsob introvertného prejavu lyrickej melódie, no belgický klavirista volil skôr melodicky výrazný prejav. Emócie vrúcnosti však dokázal vypovedať aj týmto spôsobom. Orchester sa mu dokázal prispôsobiť v dynamike i v tempách, hoci najmä pri zrýchleniach klavirista často robil nečakané zvraty, niekedy nie v zmysle plynulého toku hudby, no v zmysle romantického stvárnenia hudby. Tento jeho subjektívny prístup bol aspoň oživením. Je totiž pravdou, že oba klavírne koncerty tohto autora sú už pomerne opočúvané, preto je vždy osviežujúce, ak interpret prinesie niečo nové. Inak bol belgický klavirista dôsledný – z gradácie, z akordu vo fortissime, na ktorom zotrval, dokázal plynule vyhrať v zrýchlených frázach takty označené stretto, a opäť naspäť k pôvodnému tempu. Jeho legáta boli prekrásne tvarované, dokázali melódiu krásne vyniesť, vo virtuózne písaných častiach bol bezchybný, o nosné basové tóny sa vedel dostatočne oprieť, no nie na úkor rozpracovanej témy v pravej ruke.

Sú klaviristi, ktorý pri Chopinovi siahajú často až po prehnanej agogike a interpretácia sa mení v jedno veľké plačlivé údolie, ktorému dnes asi ťažko uveríte. Belgický klavirista zvolil čistý pianizmus, neprechádzal do afektu, pritom sa mu podarilo odhaliť bohatý emočný svet skladateľa. Pozoruhodne rýchly bol v jeho podaní záver prvej časti, ktorý patrí práve medzi tie rozjímavé. Utápanie sa v agogike a rozdrobenie melódie na tóny, kde každý jeden „krváca“, sa na tomto koncerte nedialo. Ten triezvy prístup prekvapil. Rýchle behy sa zmenili v jeho podaní na virtuózne kúsky, akoby chcel podčiarknuť inú stránku diela – respektíve zvýrazniť, že okrem vnútorného sveta skladateľa je v diele paralelne aj ten druhý (Chopin bol vynikajúci klavirista) a práve ten sa snažil zdôrazňovať. Iste, bolo to tak trošku uponáhľané, niekedy na úkor výrazu a emócií, no aj tak sa cení jeho individuálny prejav.

Druhá časť tohto diela Romanze: Larghetto je zasnená romantika, má v sebe úchvatnú krásu, klavírne sólo v úvode priam predurčuje melanchóliu a utápanie sa v krásnych spomienkach. Len nepatrne zrýchlené tempo, o trošku zdržanlivejší prejav spravil z klaviristovej interpretácie opäť nový prístup. Kombinácia jednoduchosti a prirodzenosti, no pritom s dôsledným vyspievaním prekrásnej kantilény bola charakteristická pre pomalú časť. Sentiment však vynechal a dospel tak k istej forme vyváženosti. Turbulentnejšie časti hral s odvážnymi kontrastmi a tempovými zmenami, čo zodpovedalo jeho chápaniu a línii interpretácie.

Záverečná časť Rondo: Vivace začala orchestrom s energiou, razantným fortissimom, vstup klaviristu mal v úvode takmer až klasicistické výrazové prostriedky. Táto časť vychádza z poľského tanca Krakowiak, preto rytmická pulzácia ľavej ruky je dôležitá. Nebola však v podaní klaviristu zvýrazňovaná zemitým spôsobom tanca, no skôr preferoval kultivovaný štýl rytmizácie. Zato vo virtuóznej časti sa opäť zaskvel – je to technicky mimoriadne dobre disponovaný klavirista, bez chybovosti, ktorý dokáže zahrať ťažké pasáže oslnivo a brilantne. Je úplne zrejmé, prečo vyhráva súťaže.

Druhá časť koncertu patrila dielu, ktoré keď (osobne) počujem, dokáže ma doslova nabiť pozitívnou energiou a radosťou. Znela Symfónia č. 3 c mol op. 78  Camilla Saint- Saënsa, ktorý svoju Organovú symfóniu venoval pamiatke svojho mentora Franza Liszta. Liszt vo svojej symfonickej básni Bitka Hunov využil organ, rovnako aj Saint-Saëns. No hoci symfónia nesie názov podľa tohto kráľovského hudobného nástroja, jeho využitie je najmä farebné a rytmické. Organový part, ktorý interpretoval náš popredný organista Marek Vrábel, hrá väčšinou hlboké, pedálom hrané tóny a následne majestátne akordy vo finále, ktoré slúžia na podporu zvuku orchestra. Ale v diele má organ veľký efekt. 

Samotný skladateľ sa vyjadril, že do svojej Organovej symfónie dal všetko, čo dať mohol, je to jeho tretia, posledná symfónia. Je to pozoruhodne skomponované dielo – technikou reťazenia melódií a farieb, ktoré vás strhne od prvých taktov. V interpretácii Slovenskej filharmónie pod taktovkou Raiskina sme sledovali mimoriadne precíznu výstavbu. Od úvodného, pomalého Adagia interpretovaného s citom a hĺbkou, cez zrýchlenie – nie však výbušné v tempe Allegro. Šéfdirigent neviedol orchester pomocou búrlivých kontrastov, no skôr postupne budoval z citovanej témy Dies irae napätie. Reťazenie a opakovanie jednotlivých sekvencií si vyžaduje dôslednú výstavbu. Raiskin dobre pracoval s dynamikou i tempami, nechal vyniknúť frázy v rôznych intenzitách, zaujala dobre zdôraznená basová linka, nestratili sa ani pianissimá, stupňovanie prinieslo potrebné napätie, s gradačnými momentmi pracoval dômyselne. Je to dielo farebne zaujímavé, ktoré dáva veľký priestor sólovým nástrojom. Priestor dostávajú drevené, ale i plechové dychové nástroje – počuli sme ich v tento večer v bezchybných výkonoch.

Organ v prvých poloviciach oboch častí symfónie a počas väčšiny ostatných pohybov je pomerne tichý, až vo finále je ho počuť intenzívnejšie. Počuli sme ho v podaní skúseného Mareka Vrábela – už spoločne s prekrásnou kontemplatívnou témou v husliach a violách v časti (Poco adagio), kde jeho part vyžaduje rytmickú precíznosť a absolútnu súhru s orchestrom. Vrábel je muzikálny interpret, ktorý svoj part zahral bezchybne – je to povznášajúca časť, kombinujúce kontempláciu a nebeskú krásu. Šéfdirigent viedol orchester s citom, tempá nastavil v zmysle komplexného pohľadu na celú symfóniu a najmä nechal dopovedať jednotlivé témy. Táto symfónia je energická, plná vitality a krásy, no členenie jednotlivých úsekov je pri jej interpretácii potrebné. Práve tento moment výpovedí, zrozumiteľné vypovedanie hudobných motívov v neustále premenlivej štruktúre diela, dosiahnutie balansu v orchestri, aby motívy nezanikli na úkor ostatných farieb orchestra, nechýbalo počas tohto večera. Oporu v spevnosti a silnom výraze mal Raiskin nielen v sugestívnych sláčikoch, spoľahlivom, presnom organistovi, ale i sólových hráčoch.

Dnes je moderné hrať toto dielo uponáhľane, najmä Scherzo, no Daniel Raiskin na tento módny výstrelok nepristúpil. Aj vďaka tomu sa mu darilo budovať majestátnu atmosféru diela smerujúcu k obrovskej vitalite. Scherzo síce malo potrebnú razanciu, no nebolo prehnane rýchle. Dosiahol tým integritu a vynikajúci ťah. Keď sme hovorili o farbách, určite okrem spomínaných dychových nástrojov a organového partu treba spomenúť aj klavír, na ktorom hrajú dvaja klaviristi aj štvorručný part.

A samozrejme finále – to je výbuch emócií, zasvietenie organu v akordickom parte, arpeggiá klavíra, náročne stavaná fúga a zmena nálady, od prvých častí sa práve vo finále dostaneme k absolútnej zmene, ktorá preverí schopnosti interpretov vybudovať dramatické dielo. V tento večer sme počuli tragické momenty, vrúcne lyrické, pomalé, kontemplatívne, no najmä – radostné, vďaka ktorým si vždy, keď túto symfóniu počujete, odnesiete z koncertu neopakovateľnú energiu – chuť do života. Bol to skrátka výbuch energie – ako sa na záver sezóny sluší a patrí.

Zuzana Vachová

Foto: Alexander Trizuljak