Highlighty galakoncertu: vynikajúci hráči Orchestra Opery SND pod taktovkou Roberta Jindru, Eva Hornyáková v koži Tatiany, Ľudovít Ludha ako dokonalý Dalibor a Jolana Fogašová ako smrti odovzdaná Izolda.
Láska nenaplnená, tragická, končiaca smrťou. Skloňovala sa na slávnostnom, Otváracom koncerte 101. sezóny Opery Slovenského národného divadla v historickej budove SND v sobotu, 19. septembra. Dramaturgiu galakoncertu vystavali spoločne Pavol Smolík a hosťujúci dirigent Robert Jindra, ktorý sa aj sebaisto v tento večer s taktovkou pred Orchester Opery SND, postavil. A odovzdal mu okrem vedomostí aj kus obrovského umeleckého cítenia, zrelosti, nadhľadu a pochopenia, vďaka ktorému sme počuli v tento večer vyvážené, no najmä komplexne pochopené hudobné diela.
Kým sme sa dostali k opernému repertoáru, priaznivcov symfonickej hudby potešila (a ešte ako veľmi!) úvodná Predohra – fantázia Piotra Iľjiča Čajkovského, Romeo a Júlia. Zrelé dielo skladateľa, programovo založené na Shakespearovskej tragédii, je nesmierne náročné na výraz, no najmä na vystihnutí variabilných, kontrastných tém. Hoci orchester nenastúpil ideálne – v piane a tempe Andante non tanto quasi Moderato, sa nepodarilo udržať pekný dynamický súlad ani rytmickú presnosť, už nástupom violončiel sa všetko napravilo. Zvuk okamžite nabral potrebnú hĺbku a od tohto momentu sa Jindrovi darilo držať v orchestri rytmickú precíznosť, rozvíjanie dramatického konfliktu, no najmä tak žiadúce napätie. V tom je neuveriteľný majster a dušou umelec.
Orchester zreteľne vyspieval témy, ktoré Čajkovskij napísal kontrastne – najmä pomalú úvodnú. Až po uvedení všetkých tém v tvorivom hudobnom procese vychádza najavo ich skutočný, programový význam. Pod vedením dirigenta Roberta Jindru dokázali hudobníci programovú skladbu vynikajúco vygradovať. Za všetky momenty, pamätné boli tremolá huslí, ktorých mrazivý efekt trval v poslucháčoch ešte dlho po ich doznení. Majstrovsky krásne vyspievané sólo flauty, tragédia hudobne znásobená tympanmi a bubnom, nádherne vyvážené pianové úseky oproti kontrastným fortissimo pasážam, prekrásne zahratá téma lásky, dokonca aj plechové dychy, ktoré sú spravidla kameňom úrazu väčšiny orchestrov, mali v tejto skladbe výborne zvládnuté party. Okrem presných nástupov sa mu podarilo udržať neustále napätie, vystavať potrebný oblúk, dosiahnuť intenzívnu dramatickosť vo zvuku a presvedčivú kontrastnosť tém. Orchester pod jeho vedením vynikajúco pracoval s farebnou a výrazovou variabilitou (Čajkovskij témy rozjasňuje a inokedy na ne kladie veľký dramatický potenciál) a dynamikou: po vygradovaní témy dokázal zvuk telesa stiahnuť do napätého pianissima, vždy keď ústrednú tému interpretovali iné nástroje, dokázali ju vďaka odlišnej sonorike pozdvihnúť do nových dimenzií, presne ako to skladateľ mienil.
Aj do vedľajšej témy v Allegre, ktorá prináša kontrastné emocionálne škály, orchester dostal potrebnú impulzívnosť a energickosť. Hráči sa nestratili ani v polyfonických úsekoch a tému, smerujúcu ku gradácii, bolo zreteľne počuť vyvážene vo všetkých nástrojových skupinách. Tému lásky dokázali pod vedením zahrať aj v pochmúrnom výrazovom odtieni (Čajkovskij – precízny skladateľ, dômyselne pracuje s harmonickými postupmi a inštrumentáciou, aby nám toto rozmanité spektrum predstavil) a v interpretácii Orchestra Opery SND znel mrazivo „smrteľne“ aj epilóg – umieračik a finálne rozuzlenie tragédie.
Týmto úvodným vstupom sa navodila nálada pre sólistov Opery SND vystupujúcich na galakoncerte. Ako sme už vyššie zmienili, dramaturgicky bol zostavený z árií, ktoré tematicky spája tragická láska v operách, vo veľkých, finálnych scénach.
V téme Romea a Júlie sme ešte ostali. Ako prví sa predstavili Ľubica Vargicová a Tomáš Juhás v Záverečnej scéne opery Charlesa Gounoda. Je azda zbytočné pristavovať sa pri tak notoricky známom deji finálnej, „mortálnej“ scény, skôr je zaujímavé, ako sa hlasovo a psychologicky na pódiu s hudobným materiálom vysporiadali sólisti. Kým Vargicová dokázala do vokálneho aj hereckého prejavu dostať milujúcu Júliu – potrebnú lyrickosť a miestami aj dramatickosť, až takú veľkú oporu nenašla v speváckom partnerovi. Juhásova dramatická poloha by bola ešte v niektorých úsekoch presvedčivá, no v prejave rušili technicky nezvládnuté vysoké polohy, v ktorých bolo cítiť nepríjemnú ostrosť a skutočnosť, že spieva pod tlakom. K francúzskej hudbe si možno predstaviť presvetlenejší tenor, plný citu, ktorého sme sa však nedočkali (presvedčivejší a uvoľnenejší bol, logicky, v nižších tónoch, ktoré si námahu nevyžadovali). Vnútorná tichosť, rezignácia a introvertnosť chýbala vernému zobrazeniu postavy Romea, ten cit sme však našli v hudbe orchestra. Jindra je typ dirigenta, ktorý so spevákmi korešponduje, tvoria preňho na scéne alfa-omegu. Všímal si každý jeden nástup, prispôsoboval im dynamiku. Hudobníci pod jeho vedením hrali v krásnom súlade so spevákmi, v pianových častiach z orchestra ešte viac ubral a v tomto ohľade sa jeho najväčšia devíza ukázala v highlighte večera, záverečnom Wagnerovi.
Ďalšie finále opery dávalo tušiť, že sa na scéne bude diať veľká vnútorná dráma. Eugen Onegin z pera Čajkovského je dielo, ktoré kladie veľké nároky najmä na ženskú postavu a sopranistka Eva Hornyáková už neraz ukázala, že má v sebe veľký potenciál. Divák by si v prvom rade myslel, že taká silná dráma, aká sa odohráva nielen v dušiach protagonistov – po boku Hornyákovej sa skvel vynikajúci barytón Pavol Remenár, ale aj na javisku, sa nedá interpretovať bez kulís. A predsa, sólisti vďaka hĺbke prejavu, pochopeniu psychológie postáv, dokázali aj bez vizuálu, ktorý má v Oneginovi nosnú silu, plnohodnotne predniesť záverečnú scénu. Tatiana vždy ostáva, napriek mnohým, dobre zvládnutým dramatickým polohám, lyrickou hrdinkou, čo je Hornyákovej silná stránka. Výšky zvládla čisto a technicky bezchybne, krásne boli jej trúchlivé pianové pasáže plné bolesti a v technicky náročných partoch s Remenárom preukázali obaja veľký kus muzikality a uveriteľnej hereckej akcie na scéne.
Témou lásky galakoncert pokračoval aj po prestávke. Ľúbostnú scénu z 2. dejstva Smetanovej opery Dalibor interpretovali Adriana Kohútková a Ľudovít Ludha. Ludha je precízny interpret, ktorý dodržiava dýchanie a dynamiku v každej jednej fráze – napokon, keďže išlo o nový repertoár, interpreti spievali z notovej predlohy. Tenorista, okrem toho, že mu pristane český repertoár, je mimoriadne dobre disponovaný vokálnou technikou, vďaka ktorej vie dosiahnuť nosný tón aj bez prirodzeného potenciálu veľkej dramatickosti. Ludhov Dalibor mal okrem technicky dokonale tvoreného tónu aj cit pre frázovanie a vynikajúco vystupňovanú dynamiku. Sólista sa nenechal vyrušiť ani chybami znejúcimi z orchestra (rytmická kostrbatosť a intonačná nepresnosť plechových dychov). Jeho partnerka, milujúca obhajkyňa Milada – sopranistka Adriana Kohútková prejavila vysokú dávku muzikálnosti a dramatické cítenie. Smetanova melodika, v ktorej nechýba pátos, bola sólistami (veľmi dobre podporená orchestrom) vystihnutá najmä v gradujúcom závere.
Ozajstný repertoárový crème de la crème nás čakal na záver. Richard Wagner a jeho Tristan a Izolda – Predohra a Izoldina Smrť z lásky sa, podľa vyjadrení dirigenta Roberta Jindru, dostali sa do dramaturgie koncertu na jeho výsostné prianie. Práve táto opera tvorí významný, priam revolučný medzník v európskej hudbe. Wagner sa v nej ukázal ako mimoriadny inovátor z pohľadu harmónie (používa nielen tzv. tristanovský akord, ale aj ďalšie disonantné „chuťovky“) a inštrumentácie, takže poslucháč sa už počas znejúcej Predohry musel „naladiť“ do disonantnejšej nálady a odkloniť od romantickej línie. Pred opernou divou, sopranistkou Jolanou Fogašovou stála náročná úloha: odsedieť si na javisku celú inštrumentálnu časť a vzápätí sa rovno „prevteliť“ do tragédiou poznačenej, Izoldy, ktorú láka Tristan do sveta mŕtvych. Áriu začína v pianissime a v pomalom tempe, ktoré sa Fogašovej podarilo krásne udržať. Zvládla náročný nástup v pianissime, presvedčivo interpretovala vnútorný boj hrdinky, jej osobnú tragédiu a žiaľ, no zároveň túžbu – to všetko bolo cítiť v jej prejave. Expresívnom, no introvertnom, exaktne aký má Wagnerovom dielo byť. Táto sólistka má vždy precízne dotiahnuté koncovky, ktoré sú priam bytostne žiadané v Izolde. Vysoké tóny v jej podaní zneli čisto, rovnako aj skoky či tonálne náročne napísané party. Čo sa týka dynamiky, v celej árii Jolana Fogašová nemala jediného miesta búrlivého forte s veľkým vibrátom. Vie totiž uchopiť dielo Wagnera s vedomosťou a inteligenciou. Spievala ho nielen podľa predpísanej dynamiky, ale aj s vkusom a citom, v prejave bolo zreteľné, že drámu prežíva vnútorne a sopránu nedáva priestor na veľké dramatické plochy. Výrazovo pritom menila v hlase rozmanitú škálu: od nekonečného citu lásky, takmer až sladko krásneho, až po trpkú príchuť tragédie a zúfalstva. Rovnako Jindra uspôsoboval dynamicky orchester do tichšieho módu, aby pekne odspievané pianové časti v pomalom tempe vynikli. Wagner v podaní Orchestra Opery SND pod taktovkou Jindru a v prevedení Jolany Fogašovej bol ozajstným vrcholom večera – pochopiteľne, pre všetkých, ktorí majú k tomuto skladateľovi vzťah a rozumejú jeho interpretácii. Kto si k nemu cestu nikdy nenašiel (a nemožno to nikomu vyčítať), s veľkou pravdepodobnosťou ani na tento stupeň nikdy nedozreje.
Téma lásky na veľkých hudobno-dramatických plochách otvorila opernú sezónu 2020/2021. Keď riaditeľ Opery našej prvej scény Rastislav Štúr stavil na Roberta Jindru, ktorý sa práve v tento večer ujal novej pozície hlavného rezidentného dirigenta Opery SND, bol to nepochybne prezieravý a múdry ťah. Otvárací koncert je toho dôkazom.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Zuzana Fischer
