„Ak vidíte človeka v oblečení s krvavými škvrnami a deti, ktoré sa zajakávajú a z ničoho nič vybuchnú do plaču, pýtajú sa na otca, babku a dedka, vytiahnete z vrecka všetko, čo máte, aby ste im pomohli,“ hovorí pre náš portál generálny riaditeľ Štátneho divadla Košice Ondrej Šoth.
Ako ste sa podieľali ako ŠDKE na prevoze ukrajinských žiakov umeleckých škôl na Slovensko?
Keďže máme kontakty s umeleckými školami na Ukrajine, všetko sa odohráva cez divadlo a v spolupráci s Ministerstvom kultúry. Ministerstvo nás požiadalo, aby sme matky s deťmi, ktoré museli pred vojnou opustiť Ukrajinu a prechádzali cez Sobrance, prichýlili v divadle. Všetci tu čakali na odvoz autobusmi, ktoré pre nich vyslalo MK SR.
Akú pomoc ste im poskytli? Z fotografií a z videí vidno, že ste v priestoroch divadla s deťmi a ich matkami aj spievali…
Uvarili sme polievku pre 150 ľudí, chlebíky, dali sme deťom sladkosti a hračky. Umiestnili sme ich v prezidentskom salóniku Štátneho divadla Košice a v chodbách. Rozprávali sme sa s nimi, spievali. Je známe, že spev uvoľňuje zo stresu a najmä na deťoch boli cítiť, že sú v strese. Spoločne sme sa rozprávali a potom sme deti pustili aj do sály, kde bola javisková skúška Netopiera. Potom už prišla pani ministerka Natália Milanová, štátny tajomník MK SR Radoslav Kutaš, generálny konzul v Užhorode Pavol Panisa a poradca premiéra. Následne prišli autobusy a pani ministerka so štátnym tajomníkom odprevádzala deti k autobusu, ktorý mal povolenie stáť na Hlavnej ulici, aby to deti nemali ďaleko, lebo mali so sebou aj batožiny.
Koľko žiakov a akých škôl ste priviezli na Slovensko? Viete, kde sú v súčasnosti?
Približne 150 ľudí, všetko matky s deťmi. Odviezli ich s autobusmi do ubytovacieho zariadenia MK SR Častá Papiernička.
Ako pomáhajú tanečníci košického baletného súboru?
Máme osem tanečníkov z Ukrajiny, ale pomáha každý z divadle, pomáhajú aj ľudia z opery, aj z baletu aj z administratívy, o pomoci nerozhoduje národnosť, ale ľudskosť.
Odkedy takto pomáhate ukrajinským utečencom?
Od prvého dňa, keď nás ľudia, ktorí sú z umeleckých profesií žiadali o prichýlenie a pomoc. My ako divadlo sme požiadali nášho zriaďovateľa, aby sme mohli zmeniť smernicu o ubytovaní. MK SR nám vyšlo v ústrety a a odsúhlasilo náš návrh do hodiny. Smernicu sme zmenili a ihneď sme do našich ubytovacích zariadení začali ubytovávať ľudí z Ukrajiny, ktorí museli utiecť pred vojnou.
Aké priestory poskytujete odídencom z Ukrajiny? Kde bývajú a ako je vyriešené ich stravovanie? Aké kroky ešte robíte na pomoc ukrajinským odídencom?
Máme k dispozícii ubytovacie priestory pre hostí, ktorí hosťujú v divadle. Tých sme presunuli do hotelov a pre utečencov sme pripravili byty na ubytovanie. Zabezpečili sme im stravu, ktorú dostávajú každý deň z U.S. Steel Košice. Dostávame pre nich každý deň teplé jedlo, ale okrem toho im všetci pomáhame aj súkromne. Spoločne s množstvom ľudí z divadla im naďalej pomáhame, varíme im, poskytujeme aj naše byty, keď je väčšia kapacita ako my sme schopní dať. Naši zamestnanci poskytovali svoje byty aj chaty, takisto stravu. Veľmi pomáhajú a organizujú prevozy liekov, šatstva, hygienických potrieb, potravín a všetkých potrebných vecí riaditeľ Opery Roland Khern Tóth a umelecký riaditeľ Baletu Andrej Suchanov. Spolupracujeme so Zrkadlovým Hájom v Petržalke a Monikou Kozelovou a dobrovoľníkmi. Vytvorili sme si v divadle krízový štáb, v ktorom fungujú ľudia a presne majú rozdelené jednotlivé činnosti. Tí, ktorí majú na starosti ubytovanie, ďalší stravu, ošatenie, prevoz, tak, aby bola zabezpečená celá logistiku pomoci.
Nemali by túto činnosť už dnes plne robiť štátne orgány? Je ľudské a záslužné, že ako divadelníci pomáhate, no predsa len, dokedy to bude na pleciach dobrovoľníkov?
Nedovolím si tvrdiť v dnešnej dobe, kto čo má robiť, ale my to máme takto prirodzene nastavené. Je to náročná práca, pretože my pracujeme aj v divadle, kde chystáme premiéry a hráme, riešime záskoky predstavení, aj v administratíve a umeleckých súboroch. Je pravda, že sme preťažení. Niekedy musíme ísť o tretej ráno na hranice a vyzdvihnúť tam ľudí. Je náročné s tými ľuďmi komunikovať, lebo sú v strese.
Takže okrem pomoci – prevozu, ubytovania stravy, robíte aj psychológov…
Každý z nich má iný príbeh a inú drámu v sebe. Viete si predstaviť v 21. storočí nastane táto situácia? Niekto uteká a vyhýba sa strelám a bombám, niekedy cesta trvá 50 hodín a na ukrajinskej hranici sa lúči manžel s deťmi, na hraniciach stojí veľmi dlho s dieťaťom, kým prejde na Slovensko, potom prechádzajú na slovenskú stranu, do cudzieho prostredia, prídu preňho cudzí ľudia a vezmú ho do ubytovacieho priestoru, ponúknu stravu. Keď prídu do tepla a najedia sa, zrazu sa zbavia stresu a začnú plakať. Potrebujú sa vyrozprávať. Preto často poskytujeme nielen tú hlavnú pomoc, ale aj psychologickú.
Mnoho Slovákov koná nezištne, ľudia sú v tomto súdržní a pomáhajú ako sa dá…
Pomáhame si nasledovne: opera išla na festival do Prahy a riaditeľ Khern Tóth ponúkol byt na štyri dni, aby ľudia z Ukrajiny mali kde bývať. Niektorí u nás prebývajú dva tri-dni a potom idú ďalej, kde ešte majú príbuzných alebo známych, niektorí ostávajú dlhšie. Dokonca, jedna pani z Londýna priletela v piatok do Košíc, kde má voľný byt a ponúkla ho Ukrajincom bezplatne, čiže niektorí naši občania sú neuveriteľne empatickí a nápomocní. Ako sa hovorí, Boh im žehnaj.
Spomínali ste, že udržiavate kontakty s umeleckými školami na Ukrajine. Prišli ste do kontaktu aj s umelcami, ktorí prišli na Slovensko?
Niektorí ukrajinskí umelci, ktorí sú z hudobného divadla, prejavili záujem pracovať v našom divadle. My však na to nemáme finančné zdroje. Na základe rozhovorov s pani ministerkou kultúry viem, že na úrovni vlády sa snažia vytvoriť fond štipendií pre odídencov, aby mohli pokračovať, napríklad aj v umeleckých profesiách na Slovensku. Mnohí z nich totiž majú so sebou deti.
A podarila sa aj úžasná vec. Prišlo mnoho detí z ukrajinských tanečných škôl a náš umelecký riaditeľ Baletu Andrej Suchanov zorganizoval spoločnú komunikáciu s umeleckými školami v Košiciach, Prahe a Stuttgarte a podarilo sa tri mimoriadne talentované deti dostať do Stuttgartu. Teraz je vidieť, ako v Európe a v školstve fungujú humanitárne postoje. Okamžite pomáhajú deťom a tiež v rámci zamestnania.
Pomáhate deťom a matkám od začiatku vypuknutia vojny. Hovorili sme zväčša o materiálnej pomoci, bývaní, jedle, no nikde sa nehovorí o tom, že ľudia, ktorí utekajú pred vojnou, si reálne zažili za bieleho dňa streľbu na uliciach, museli opustiť svoje domovy, nechali tam svojich otcov, bratov, starých rodičov….
Po vypuknutí okupácie Ukrajiny cez naše divadlo prešlo mnoho ľudí, aj detí. Ak zažijete tú skúsenosť, že vidíte človeka v oblečení s krvavými škvrnami a deti, ktoré sa zajakávajú a z ničoho nič vybuchnú do plaču, pýtajú sa na otca, babku a dedka, vytiahnete z vrecka všetko, čo máte, aby ste im pomohli. Ak si predstavíme, že niečo by sa stalo na Slovensku a naše matky by utekali do Rakúska, Nemecka či inej európskej krajiny, tiež by sme si prali, aby im bola poskytnutá pomoc. A tomu sa hovorí ľudskosť. Dúfam, že ešte sme ľudia. Otázka, koľko sme pomohli, koľko nás to stálo, čo všetko sme urobili, pre mňa nie je na mieste, pretože robíme maximum a na tom si reklamu robiť nebudeme.
K čomu sa dostávame, je to, že rodinní príslušníci, ktorí žijú v Mariupole, Sume, Odese, Charkove, priamo komunikujú, posielajú videá, správy, takže niekedy sa skôr dozvieme informácie, ako z televízie. Mali sme tu ľudí z Donecka a Donbasu, rusky hovoriacich miest, kde im nikdy nevadil ani ruský ani ukrajinský jazyk. Pamätám si to aj ja, keď som bol v Kyjeve. Pýtal som sa, že či im nevadí, že neviem po ukrajinsky, že rozprávam po rusky. Nikdy to nikomu nevadilo. Názory ľudí, ktorí sú z Donecka a Luhanska, sú úplne opačné, ako počúvame z ruskej televízie. Preto sú ľudia takí frustrovaní, lebo vôbec nerozumejú, čo sa deje. Nechápu, prečo na nich ruská armáda strieľa. Nevedia, prečo sa to deje. Čo je pre mňa úplne nepochopiteľné, že to sa môže diať v kresťanských národoch. Čo sa mi veľmi páči na ľuďoch z Ukrajiny je, že nemajú strach a veria, že budú mať raz mier a svoju slobodu.
Spomenuli ste ruskú televíziu, všetci však vieme, ako je spravodajstvo zmanipulované. Ľudia nemajú šancu dozvedieť sa pravdu, sú presvedčení, že ide o mierovú operáciu…
Máme v Košiciach dvoch ruských tanečníkov, ktorí sa strašne hanbia a sú veľmi nešťastní. Keď zavolali domov rodičom, tí vôbec nič nevedeli. Myslia si, že ich deti sú zmanipulované a že si vymýšľajú. Dokonca sme videli aj prípady, že vlastná matka, ktorá fanaticky verí politike Ruska, by bola schopná odmietnuť vlastné dieťa. Natoľko sú sfanatizovaní. Dokonca ani v momente, keď im ukážu pravdu, neveria ani tomu. Myslia si, že je to nahratý film.
Ako hodnotíte aktuálnu situáciu, ktorá sa deje vo svete? Pretože či chceme alebo nie, vojna na Ukrajine sa dotýka nás všetkých…
Nepripadám si ako politik, preto nerobím v politike, ale v umení. Nemienim to ani odborne hodnotiť, ale som zo všetkých týchto udalostí paralyzovaný. Viem, že nastáva zmena geopolitického systému vo svete. Cítime to z každej strany, ale myslím si, že človek, ktorý sa narodí na našej planéte, má mať dôstojnosť, právo pracovať, mať rád, milovať deti a našu planétu. To predsa nie je kus dreva, s ktorým sa dá pohadzovať podľa ľubovôle a zneužívať ambície ľudí k vlastnému prospechu. Nestíham sledovať domácu politickú scénu, lebo pracujeme od rána do večera. Snažíme sa spraviť to, čo považujeme za našu humánnu povinnosť voči človeku a ľudskosti.
Každý to prežívame inak a to, čo má niekto robiť alebo nemá, od toho je tu naše svedomie, naša empatia k ľuďom, od toho je láska k ľuďom, k našej planéte, k práci, ktorú robíme. Na druhej strane je tu zlo a komplex menejcennosti, ktoré vychádzajú z ambícií človeka a jeho nezdarov. Z komplexu menejcennosti vzniká neprajníctvo, závisť, zloba, vražda, vojna.
Zhovárala sa Zuzana Vachová
Zdroj foto: Joseph Marčinský, MK SR
