Šéfdirigent Štátnej filharmónie Košice pripravil pre Košičanov veľkolepý zážitok: Beethovenova Symfónia č. 9 zaznela v netradičných tempách, s dôrazom na detaily a nechýbalo majestátne finále.
Štátna filharmónia Košice si ani nemohla vybrať krajší a zároveň radostnejší vstup do nového roka 2023. Slávna Beethovenova Symfónia č. 9 d mol je stelesnením hudobného a kompozičného majstrovstva a zároveň v nej nájdeme odkaz na ľudskú prirodzenosť, obrovskú škálu citov a obsahových konotácií – radosť, šťastie, smútok, utrpenie, vášeň, bratstvo, zradu, teda v podstate všetko, čo robí ľudský život takým významným a dôstojným, napriek tomu, akí sa môžeme my samotní javiť zbytočnými v celom vesmíre, zložitom procese fungovania rôznych schém, vzťahov a javov. Podľa mnohých je, právom Beethovenova posledná symfónia označovaná za najgeniálnejšie dielo, aké kedy človek vytvoril. Bez zbytočných dišpút – alebo s mnohými, neutíchajúcimi debatami o tom, ako sa mu podarilo zvíťaziť práve týmto dielom nad osudom.
Už v decembri avizované podujatie vzbudilo záujem košického publika: koncert, ktorý sa uskutočnil 6. januára a niesol tak príznačný názov Trojkráľový koncert „S Ódou na radosť“, sa vypredal počas niekoľkých dní. Je to úžasné poznanie, že Košičania (nielen) počas sviatočných dní dokážu rozlíšiť kvalitu, nájsť si čas na kultúru, vybrať sa za ňou a čas voľna nestráviť pasívne. Čo si budeme hovoriť – Beethovenovo dielo si vyžaduje aktívne počúvanie, je to vyše hodinová symfónia, do ktorej dal skladateľ všetko: písal ju v čase, keď už bol hluchý a žil v úplnej osamelosti. Žil sám, nemal rodinu a s vonkajším svetom sa dorozumieval iba prostredníctvom poznámok. Nikto sa oňho nestaral a bol taký zanedbaný, že raz ho dokonca zatkla Viedenská polícia v domnení, že je to tulák a flákač. Ignorovaný, hluchý a nešťastný, no jeho partitúra dosahuje absolútne majstrovstvo – výšiny, na ktoré sa nikto dlhé dekády dokonca neopovážil ani len siahnuť, dokonca mnohí skladatelia mali vnútorný problém pustiť sa do komponovania symfónií.
Mimoriadny koncert v Dome umenia sa uskutočnil pri príležitosti 30. výročia vzniku samostatnej Slovenskej republiky, nad podujatím prevzala záštitu prezidentka SR Zuzana Čaputová a ministerka kultúry SR Natália Milanová. Lákadlom boli aj etablovaní sólisti, ktorých v úvodnom príhovore vyzdvihla riaditeľka Štátnej filharmónie Košice Lucia Potokárová: sopranistka Simona Šaturová, mezzosopranistka Monika Jägerová, tenorista Cosmin Ifrim a popredný slovenský bas Peter Kellner. Do Košíc pricestoval z Bratislavy aj Slovenský filharmonický zbor, ktorý pripravil zbormajster Jozef Chabroň. A samozrejme, túto symfóniu si nemohol dať ujsť šéfdirigent Štátnej filharmónie Košice Robert Jindra, ktorého symfonický repertoár sa čoraz viac rozširuje. Ako povedal samotný šéfdirigent ešte pred koncertom, Beethovenovu „Deviatku“, samozrejme pozná veľmi dobre – festival Pražská jar ňou vždy končil, no pozná ju aj z mnohých nahrávok. No vždy, keď začína tvoriť, pristupuje k dielam tak, že zabúda na všetky interpretácie diel a vytvára svoju vlastnú. Keďže vyrastal v opere a aktívne sa jej aj venuje, ostala mu aj možno trochu neprávom nálepka operného dirigenta – čo sa však dnes ukazuje veľkou výhodou pri niektorých symfonických dielach. Zvlášť emočne vypätých, pri ktorých sa práve tento typ teatrálnosti javí ako prínosný. Ťažko totiž dnes vymyslieť v interpretácii niečo nové – a dnešná doba si priam žiada moderný, ale trebárs aj klasický prístup obohatený určitým prvkom, ktorý práve Jindra do koncertných siení prináša. Nie, že by bol vo svojej koncepcii revolučne novátorský, je skôr klasik, dbajúci na zdôraznenie detailov, dokáže dať dráme obsah, v lyrike zvýraznenú citovosť – a to je v tejto symfónii na mieste.
Hudba Beethovenovej poslednej symfónie je ťažko popísateľná slovami. Je to mimoriadne osobné dielo Beethovena, ktorý doň preniesol svoj smútok osamelej duše, no nie zúfalstvo. Mal schopnosť posilniť sa neustálymi bojmi, ktoré v živote zažíval – tak ako sa sám dokázal povzniesť s múdrosťou a pokojom, prostredníctvom sily hudby vedel svoj pocity dostať aj k publiku. Asi najkrajšie jeho Symfóniu č. 9 popísal britský prozaik a kritik G. B. Shaw: „…bez strachu otvoril svoje srdce, a tým vyjadril nás, obyčajných ľudí.“
Prvú časť Allegro ma non troppo, un poco maestoso postavil šéfdirigent Robert Jindra v nepatrne rýchlejšom tempe, ako sme zvyknutí u veľkých svetových dirigentov, ktorí sa hneď v úvode nechávajú unášať veľkou drámou prvej časti. Nepochybne, tvorí celú základňu symfónie, ovplyvňuje ďalšie časti – téma sa vinie celým dielom a napokon sa objavuje aj vo finále. Jindra je však moderný, progresívny typ mladého umelca, ktorý sa nebojí prísť s odvážnejšou koncepciou. Tak napríklad legendárny Daniel Barenboim, ktorého interpretácia sa mi, chtiac-nechtiac, vynorila pred koncertom, má podstatne pomalšie tempá, no mnohé jeho zrýchlenia potom vyznievajú vytrhnuté z kontextu. Už len týmto nepatrným zrýchlením sa v Dome umenia hudobníkom pod taktovkou Jindru podarilo zachovať úvodnú mystiku diela a zároveň nadväznosť na prvé tutti. To prišlo v ohromujúcom fortissime – výsadou tohto orchestra je, že sa dokáže prejaviť s maximálnou silou a energiou. Hutné, extrovertne dramatické pasáže dokážu v okamihu striedať za smrteľne tiché s vycibrenou presnosťou – presne táto poloha Beethovenovej dramatickosti pristane. A zvlášť to, na čom stroskotá tak veľa orchestrov, ktorí sa pokúšajú hrať diela Beethovena, ktorý bol už mnohými prvkami v romantizme, no pritom ešte stále klasik. Odhadnúť túto krehkú hranicu je vskutku ošemetná záležitosť. Interpretovať Beethovena s tvrdými frázami, vyvážene, presne, „bez nádychov“ a čisto – to by bolo vyše 70 minút dokonalej nudy. Spraviť z neho romantickú prehliadku by značilo gýčovú umelinu. V Košiciach sa rozhodli pre tretiu verziu: hrať Beethovenovu Deviatu s patričným dramatickým nábojom, bez toho, aby ste v nej cítili vypočítavosť a priniesť skutočné umenie muzikality, s dôsledným dodržiavaním všetkých nuáns zaznačených v partitúre (aj keď skladateľ v zápise nebol až taký pedant, práve naopak) a okrem hudby samotnej nájsť aj jej posolstvo mimohudobné.
Vrátiac sa však k hudbe – interpretácia košického orchestra zaujala výstavbou. Úvodnú hudbu vystavali hudobníci zvlášť pedantne. Napokon, tá predchádza expozícii (prvá časť je stavaná v sonátovej forme), ale počujeme ju aj pred všetkými troma témami a je kľúčom k celej symfónii. Prejsť ju len tak bez patričnej energie a potrebných páuz by bol fatálny omyl. A dokonca nezanikla. Koľkí sa už snažili hrať ju v takom mystickom pianissime, že namiesto tajomného, takmer až mrazivého ticha ste počuli reálne ticho! Presne tomu sa Košičania vyhli. Krásne znelé motívy, vypracované kontrasty, energická hudba a spevnosť. Romantické prvky v miestach, ktoré už boli výrazovo hraničiace s týmto slohovým obdobím, no klasicizmus len v interpretácii, ktorá si žiadala čistotu štýlu. Napríklad v kontrastnej druhej téme, ktorá je síce krátka (najprv znela v podaní klarinetu a hoboja) a nemá typické súvislé vypracovanie, skôr ide o útržky motívov. Jej poňatie bolo melodicky príťažlivé, no nie v romantickom zmysle štýlu. Frázy mäkké, legátové, nikdy však nie prehnane a miera vkusu bola v intenciách klasicizmu. A napokon, zvukové vrstvy, ktoré sú u Beethovena také podstatné. Pod taktovkou Jindru sa nestratil kontrapunkt, ktorý je taký zásadný (aj) v tomto diele. Práve v tejto téme sa zrazu vynorí v protipohybe téma sláčikov, ktorá však v podaní orchestra nezanikla – a zároveň z neho nevznikla masa zvuku. Prehľadnosť a čistota zvuku, zrozumiteľné členenie tém – to bola výsada tejto interpretácie.
Výhoda Jindru ako „operného dirigenta“ (nech mi pán šéfdirigent prepáči toto pomenovanie) je práve v tom, že dokáže dostať najmä kontrastné výrazy z orchestra s podstatne väčším dôrazom na detail. Prejavilo sa to napríklad v ďalšej časti, ktorá mala len prepojiť témy, no pritom je motivicky bohatá a dynamicky kontrastná. Protipól sily a nehy, ktorý tak plasticky ožil, a pritom len v „obyčajnom epizódnom“ úseku (aj keď u tohto skladateľa nič nie je náhodné a v tomto diele už vonkoncom nie, dokonca by sa dalo povedať, že je to jeho rozlúčka so životom), dokázal dokonca vytvoriť až vďaka výnimočnej interpretácii mimohudobné obrazy. Tí, čo ste poznali skladateľov život, jeho korešpondenciu, okolnosti vzniku tohto diela – ešte aj taký detail mohol rozhodnúť vo vnímaní tohto prevedenia.
A následne prichádzame k tomu, prečo (aspoň z môjho pohľadu), bola úvodná hudba Deviatky taká výrazne odlišná – nie mŕtvolne tichá, nie drasticky pomalá a fatalistická. Po spomínanom prechodovom úseku sa ukáže v plnej kráse, opakovaná v husliach. Nezanikla ani pod tlakom dychových nástrojov. Orchester ju zdôrazňoval aj vo všetkých štyroch častiach rozvedenia – skladateľ totiž náladu úvodného motívu opätovne pripomína práve týmto charakteristickým motívom, najprv sme ju počuli vo flaute a hoboji. Spôsob, akým orchester dokázal pracovať so zintenzívnením zvuku, ale aj s tempami, s neustále prítomnou známou melódiou, stmeľujúcou jednotlivé časti, bol obrovským posluchovým zážitkom. Iste, niektoré sóla, najmä v podaní dychových nástrojov sa ešte dali doviesť do dokonalejšieho prevedenia, najmä z estetického hľadiska, no kľúčová bola najmä koncepcia, ktorá fungovala. Precíznejšie vypracovanie sa žiadalo aj od časti, ktorú Beethoven spracoval ako fúgu – rozhodne je to najnáročnejšia časť, z ktorej bola cítiť rytmická nestabilita, rovnako ako z pochmúrnej, pohrebnej časti Cody. Keď však Košičania hrali tutti, dokázali presvedčiť bohatým, plným zvukom a majestátnym vyvrcholením.
Druhá časť Molto vivace predstavuje scherzo a je postavená na rytmickom motíve, ktorý je základným stavebným pilierom v celom scherze. Niekedy je zreteľný, znie čisto, inokedy je skrytý, no prítomný je neustále. Orchester sa opäť odchýlil od tempa, ktoré spravidla počúvame z koncertov či nahrávok. Jindra zvolil podstatne rýchlejšie a už prvej téme, ktorú začínajú druhé husle, violončelá a pridajú sa k nim prvé husle a následne kontrabasy, to mimoriadne prospelo. Človeku by sa až mohlo zdať, že zvolené tempo je na hranici hrateľnosti, no nebolo to tak. Svižnosť a ľahkosť interpretácie v kombinácii s údernosťou rytmického motívu podporeného bicími nástrojmi spravila z tejto fúgovo stavanej témy nečakane vzrušujúci zážitok. Tentoraz fúgovo stavaná téma fungovala rytmicky precízne, orchester pod taktovkou šéfdirigenta bol presný a hral s nasadením, energicky – vzácnej zhody sme sa dočkali v interpretovaných kontrastoch. Bol to priam dynamický ohňostroj, ktorý interpretoval aj ďalšiu, tanečnú tému s potrebným espritom. A okrem potrebných dynamických kontrastov v tejto časti vynikajúco fungovala aj práca s pauzami: presne tie nádychy, ktoré určuje partitúra, ale aj tie muzikantské. To je niečo, čo prináša radosť z muzicírovania – po orchestrálnej pauze totiž nastal úsek opakovania hudobného materiálu, nie však vo forme fugy, no s o to väčšou dynamikou. V tom momente ste cítili, ako orchester hrá naplno, no zároveň dokáže dýchať a v krásnej zvukovej i muzikantskej symbióze.
V časti Presto (Beethoven napísal túto časť namiesto Tria) sme počuli opakujúcu sa tému v radostnej nálade, pripomínajúcu ľudový tanec (najprv vynikajúci fagot, následne lesný roh a potom hoboj). Šéfdirigent hráčom nezľahčil nič. Ak aj v predchádzajúcej časti boli mierne zakolísania, v tejto, dokonca v rýchlejšom tempe, došlo k náprave. Záverom časti sme sa vrátili na začiatok – k scherzu a jedným slovom, bola to veľkolepá interpretácia. V kontexte uvedenej udalosti aj možno chápať, prečo z nej so Štátnou filharmóniou Košice vyťažil maximum: slávnosť, tanečnosť, vo vnútri neustále pulzujúci rytmus – život sám, jednoduché motívy povýšil do dynamiky a krásy, hráči dôsledne pracovali so staccatami a legátami, čo je v podstate gro tejto časti a podarilo sa im docieliť jasný zvuk a radosť kombinovanú s majestátnosťou.
Po scherze, ktoré skladateľ nazval iba tempovým označením, sa na pódium dostavil zbor a sólisti – možno niektorí sa aj čudovali prečo podľa starších zvyklostí speváci nestáli v prednej časti pri dirigentovi, ako to bývalo dlhé roky zvykom, no zrejme sa tak dialo z priestorových možností pódia sály, ale i najnovších trendov mnohých európskych koncertných siení. Pred veľkolepým finále nás však čakala ešte pomalá časť a kým Jindra nič nedaroval muzikantom v rýchlej časti, nezjednodušil im to ani v pomalej.
Adagio molto e cantabile prináša smútok, nárek, no pritom hľadá útechu a pokoj. V tejto symfónii nájdete všetko – od životných bojov prvej časti, cez radosti a vzruchy života druhej, cez ticho a reflexiu života v tretej. Beethoven hľadal pokoj v duši – ak aj niektoré orchestre pod vedením dirigentov zrýchľujú tempo v tejto časti, je to (podľa môjho názoru) obrovská chyba. Harmónia ticha tu musí vyniknúť a nárek musí byť taký prenikavý a hmatateľný, že sa vás priam dotkne. Beethoven málokedy skladal dlhé, oblúkovo klenuté melódie, no práve v tejto vete ich nájdeme. Práve pomalé Adagio necháva vyniknúť trúchlivosti hlavnej témy. Pod vedením koncertného majstra Mátyása Mézesa bola potrebná kontemplácia v sláčikoch dosiahnutá, rovnako aj vyspievané kantilény. Prenádherné oblúky v melódii v sláčikoch a pekne klenuté témy však miestami neboli v takej vzácnej rovnováhe v dychových nástrojoch (intonačne nepresný lesný roh, celkovo nepresné nástupy dychov, oproti tomu však veľmi pekne a precízne vyspievaný klarinet), ako by sa žiadalo. V plnom zvuku v prechodnej časti podali plechové dychy sebaistejší výkon, no celkovo táto veta pôsobila nekonzistentne. Táto časť by si ešte určite zaslúžila viac času na vypracovanie detailov a podčiarknutie jej poetickosti, no všetko vykompenzovalo finále.
Záverečnou časťou svojej poslednej symfónie spravil Beethoven revolúciu – prináša na scénu spev, aby všetkým vyjadril nové posolstvo. Mnohí nesúhlasili so zavedením zboru do symfonickej hudby, vyjadrovali sa v zmysle, že je to veľká chyba. Dnes už je zrejmé, že tento skladateľ mal pravdu. Iste, jednotlivé časti symfónie by medzi sebou mohli mať užšiu prepojenosť a práve preto ju skladateľ doslova popretkával úvodnou hudbou a do štvrtej vety skoncentroval všetky témy, ktoré zazneli. A samozrejme, na samotný záver s veľkou pompou počujeme známu melódiu Ódy na radosť. Tá je však znie hneď úvodom, skrytá, po začiatočných fanfárových tónoch a expresívnych violončelách a kontrabasoch – v Dome umenia zneli s ohromným nasadením (violončelá a kontrabasy si za túto časť zaslúžia extrémnu pochvalu).
Kým sa však skladateľ dostal k plnému zazneniu témy, postupne uvádza útržky tém všetkých častí, ktoré sme práve počuli. Allegro prvej vety, rýchle vivace, obe náhle zastavené – spôsob, akým logicky a zrozumiteľne delil šéfdirigent tieto stmeľujúce citácie tak, aby aj poslucháči, nie podrobne znalí diela, sa dokázali stotožniť s hudbou, bol úchvatný. Jednoducho, museli ste si vďaka dôraznosti týchto motívov hudbu, ktorá práve zaznela, pamätať, hoci odoznela v záverečnej časti len fragmentárne. Tak isto sme počuli časť z pomalej melódie Adagio, no stále akoby sme niečo nové hľadali – a napokon sa ozvala v plnej nádhere známa téma. A samozrejme, v pianissime, pri ktorom ste doslova tajili dych. V tom sú Košičania pod taktovkou svojho šéfdirigenta majstri. Ústrednú tému, ktorá sa napokon ozvala v troch variáciách, dokázali hráči interpretovať v žiarivom zvuku a s výraznou basovou líniou.
Prvé sólo v podaní basového speváka Petra Kellnera „Oh Freunde, nicht diese Töne“ prinieslo energický prejav speváka, no zároveň podmanivú, krásnu farbu. Kellner je typ interpreta s objemným hlasom, no vie ho používať s inteligenciou a adekvátnym výrazom. Aj vo variácii s výborne pripraveným Slovenským filharmonickým zborom, ktorý znel vyvážene a dynamicky presvedčivo, sólista dostatočne vynikol, bol rytmicky a intonačne presný.
V ďalšej variácii témy sa predstavili sólisti: počuli sme vyvážené výkony a sála Domu umenia napriek umiestneniu sólistov (alebo skôr práve preto) pri zbore poskytovala dostatočné vyniknutie jednotlivých partov. A pritom orchester pod vedením šéfdirigenta situáciu sólistom nezľahčoval, neboli potrebné pianissimá, aby vynikli. Boli to všetko interpreti s nosnými, objemnými hlasmi, s peknými farbami (z dám mala určite navrch Simona Šaturová svojím príťažlivým sopránom), ktorí vo variácii témy dokázali podporiť slávnostný a radostný charakter Ódy na radosť.
Kvalitnou interpretáciou potešil publikum aj zbor: jednotlivé skupiny zneli dynamicky vyvážene, v časti, kde prichádza k zmene tempa a spieva tenor sólo, spievajú iba muži. Tenor Cosmin Ifrim odspieval sólový part spoľahlivo a následne, keď sa k nemu pridali zo SFZ páni, neostali v úzadí. Ani pochodová variácia a dynamika orchestra nespôsobila, že by ich výkon ostal iba ako sprievodný, naopak, tvoril plnohodnotnú výrazovú súčasť diela.
Počas interpretácie finále však došlo k vzácnej symbióze – inštrumentálnej a vokálnej zložky. Nie je častým úkazom, aby sa pred dve telesá – orchester, zbor a ešte sólistov, postavil dirigent, ktorý dokáže s takým citom dbať o všetky zložky na pódiu. Napríklad i nasledujúce fugato, v ktorom Beethoven využíva kontrapunkt, je napísané pomerne zložito: druhé husle, lesné rohy, klarinety a gradujúca hudba, s neustále hustejšou faktúrou. Bola to bezchybná interpretácia, do ktorej sa Štátna filharmónia Košice vložila s energiou – chuťou hrať, ktorá často mnohým iným hudobníkom chýba. A pritom, na výsledku sa to tak veľmi odráža! A samozrejme, veľmi to cíti aj divák. Počuť orchester spolu so zborom – vo fortissimo, bol kľúčový okamih tohto koncertu a možno aj v mnohých mohol evokovať záver, lebo presne to je ten moment, v ktorom príde očakávaná téma v gradácii a logicky, koniec aj čakáte. Na poslednú symfóniu tohto skladateľa by však bola táto púť asi trošku jednoduchá, ak by záver nastal. Zrazu sa zvuk v medzihre zjednodušil, oprostil takmer až na štýl gregoriánskeho chorálu s prímesou Bacha. Melódiu radosti striedala kontemplácia – a Slovenský filharmonický zbor podal ohromujúci interpretačný výkon. V takej detailne diferencovanej a precítenej dynamike (pokora a zbožnosť dominujú v tejto časti) azda ešte ani nespievali. To skutočne musia cestovať až do Košíc, aby podali takýto bravúrny výkon?
Beethovenova hudba je nebeská. V závere jeho poslednej symfónie zneli známe slová „Alle Menschen…“, zrýchľujúce sa tempo, silnejúca dynamika, no najmä radosť a optimizmus – finále, aké má byť. Je to myšlienka bratstva a radosti, ktorá aj dnes dokáže prostredníctvom hudby vyslať posolstvo zjednotenia ľuďom. Beethoven touto hudbou ešte aj dnes dokáže objímať svet. Samozrejme, ak je interpretovaná s osvieteným prístupom.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Jaroslav Ľaš
