Ako sa vyvíjal koncept akčného filmu od jeho začiatkov a zmenila sa vôbec jeho podstata v priebehu desaťročí?
Éra ozrutných amerických kinorthákov, na aké sme dnes zvyknutí, sa začala v priebehu 70. rokov minulého storočia. Veľké filmové štúdia si vtedy uvedomili, že pri tzv. “high concept” filme, teda filme s jednoduchou a pútavou premisou, ktorú možno rýchlo prerozprávať a zaujme už po prvých slovách, sa pochopenie a obľuba u obecenstva hľadajú podstatne ľahšie, a že produkty “blockbusterovej kinematografie” sú dobrým zdrojom istých príjmov.
Americkému filmovému priemyslu vtedy kraľovali osobnosti ako George Lucas so svojou trilógiou Star Wars, či Steven Spielberg s Blízkym stretnutím tretieho druhu (1977). Hollywoodom však hýbalo viacero tendencii zároveň. Popri slávnych sci-fi a fantasy sériách a kultových hororoch ako Votrelec (1979) a Čeľuste (1975), prenikali do filmu aj zložité sociálne nálady vyvolané vojnou vo Vietname. Americká spoločnosť si počas vojnového desaťročia vytvorila voči tomuto konfliktu silne odmietavý postoj a pachuť posilnená zvyšujúcim sa počtom mŕtvych a ranených podnietila vznik pacifistického hnutia, ktoré nútilo vládu USA vojnu ukončiť. Nezvládnutý vojnový konflikt už viac Američanom nedovoľoval cítiť hrdosť ako po druhej svetovej vojne, kedy výrazne prispeli k porážke nacizmu.
V roku 1982 vznikla akčná snímka Rambo (First Blood), ktorá reprezentovala generáciu štátom zavrhnutých vojakov. Na navrátilcov z tak nepopulárnej vojny národ nedokázal nahliadať ako na hrdinov, a preto sa vojnoví veteráni bez sociálnej podpory stretávali vo vlastnej krajine iba s opovrhnutím a ekonomickými problémami, kvôli ktorým často skončili bez domova alebo ich okolnosti dokonca prinútili páchať samovraždy. Johna Ramba – elitného vojaka, stvárnil už v tom čase – vďaka Rockymu (1976)- populárny Sylvester Stallone. Rambo je vo veľkej miere generačnou výpoveďou a tvrdou kritikou od nedocenených voči štátu a jednotlivým jeho zložkám a úradom, ktoré miesto pomoci ponúkali doživotne poznačeným vojakom iba ďalšie problémy a frustráciu. Dokazuje to aj alternatívny koniec filmu, kedy si hlavný hrdina sám privodí smrť namiesto zloženia zbrane a podrobeniu sa nepriateľskému systému. Filmové štúdiá si však takéto nákladné akčné snímky mohli dovoliť financovať iba s predpokladom ďalších ziskov, ktoré mali priniesť pokračovania ambicióznych projektov, a tak sa do kín dostala známa verzia konca. Rambo II (1985) vznikol už hlboko v čase reaganovskej Ameriky, kedy Spojené Štáty usilovne hľadali stratenú hrdosť a sebavedomie vyčerpané vojnou vo Vietname. Nasledujúce akčné snímky odrážali spoločenský a politický úmysel prinavrátiť krajine meno neohroznej veľmoci. Ekonomika a sociálne pomery v krajine zažívali prudkú reformu kvôli konzervatívnej politike prezidenta Reagana a jeho viere v silný trh. Hlavným nepriateľom reaganovksej Ameriky v realite aj vo filme sa stávajú komunistické hnutia a diktatúry na celom svete.
Z Ramba boli vydestilované kľúčové vlastnosti typického hrdinu nasledujúceho obdobia. Sylvester Stallone, Arnold Schwarzenegger, Chuck Norris a ďalší predstavovali podobu extrémnej maskulinity bojujúcej za pravicové ideály a konzervatívne hodnoty, živiac pritom obdiv k militarizmu a až fetišistickému “menovaniu” rôznych typov zbraní praktickým spôsobom. Demonštrovanie technickej sily možno pozorovať aj v leteckom filme Top Gun (1986), ktorý je dodnes považovaný za propagandistickú snímku s cieľom spopularizovať u mladých letecké odvetvie v armáde.
Vo filme Komando (1985) vystupuje Arnold Schwarzenegger v gýčových scénach ako dokonalý otec, ktorý pre zaručenie bezpečia svojej dcéry urobí čokoľvek a z mŕtvych tiel nepriateľov je schopný postaviť si most k víťazstvu, pričom zväčša ide o totálnu fyzickú aj morálnu porážku nepriateľa. Jednotlivé filmové tituly akoby sa predbiehali v tom, ktorý hrdina zasiahne viac nepriateľov a spôsobí väčšie explózie uprostred tropickej džungle alebo ostrova, pretože početní nepriatelia vždy pochádzajú z vonku.
Takmer doslovná porážka nepriateľského režimu pripadla v roku 1985 na už spomínaného Rockyho, ktorý vo štvrtom filme zvíťazil nad viditeľne silnejším a lepšie trénovaným boxerom Ivanom Dragom – sovietskym golemom, ktorému však chýbalo rozhodujúce odhodlanie, vnútorná sila a uvedomenie si ceny slobody.
V roku 1988 už dostávajú akčné bojové snímky realistickejšie kontúry a zo svalnatých a neporaziteľných hrdinov sa po novom stáva civilnejší hrdina, bližší svojmu divákovi. John McClane v Smrtonostnej pasci už zďaleka nie je tým Američanom, ktorý si ctí rozkazy nadriadených, neomylne vedie vydarený rodinný život a guľky sa mu zázračne vyhýbajú. V podstate je presným opakom, nepatrí medzi elitu, ale je obyčajným radovým policajtom z New Yorku. Na misiu nie je vyslaný tajnou službou, ale v nebezpečenstve sa ocitá náhodou, aby zachránil manželku, ktorá ho opustila kvôli jeho nekontrolovanému workoholizmu. John McClane jednoducho neoplýva takou silou a nedotknuteľnosťou ako jeho predchodcovia. Nepriatelia ho dokážu zraniť, aj mu prejsť cez rozum, napokon ich však malý newyorský policajt dokáže napriek presile poraziť. Takýto hrdina bol pre diváka odrazu prijateľnejší.
Ďalšou akčnou líniou amerických filmov boli technologické trilery a horory. Vojnové hry (1983) o neúmyselne spustenom jadrovom konflikte a notoricky známy Votrelec (1979) či Terminátor (1984) vyjadrovali verejné obavy z technologického pokroku a našu závislosť na počítačovej technológii. Tieto obavy boli v 80. rokoch oživené výbuchom jadrovej elektrárne v Černobyle alebo nepodareným štartom rakety Challenger. Zatiaľ čo séria Votrelec bola so svojou ženskou hrdinkou skôr výnimkou, filmy ako Robocop (1987), Total Recall (1990) a Terminátor urobili z hrdinov doslova nezničiteľné stroje na zabíjanie. Azda len Terminátor Jamesa Camerona stavia do jednej z hlavných úloh aj ženskú hrdinku.
V 90. rokoch, sa na post prezidenta USA dostal demokrat Bill Clinton so svojím multikulturalizmom. Určité uvoľnenie reaganovskej tradície sa ukazovalo v spoločnosti aj v akčnom filme. Obsadzovanie hlavnejších úloh Afroameričanmi začalo už v roku 1987 vo filmoch Smrtonosná zbraň a Predátor. V závere tisícročia však tieto tendencie boli ešte výraznejšie. Okrem toho sa šesť najväčších filmových štúdií s príchodom digitálnej éry začalo sústrediť viac na technickú stránku svojich filmov než obsahovú. Konzervativizmus z nich však celkom nevymizol. Snímka Deň nezávislosti (1996) plná nových digitálnych efektov sa spolieha nielen na leteckého kapitána Stevena Hilera (Will Smith), ale súčasne vkladá veľkú časť zodpovednosti do postavy prezidenta USA, ktorý sa priamo zapája do bojov proti mimozemskej civilizácií a de facto tým zachraňuje celý svet.
K technologicky revolučným akčným filmom 90. rokov možno priradiť aj filmy Terminátor 2 (1991), Mission: Impossible (1996), Piaty element (1997) či Blade (1998) a Matrix (1999).
Začiatkom nového tisícročia sa technologické možnosti pri nakrúcaní veľkofilmov rozšírili natoľko, že štúdiá mohli oživiť komixové postavy v atraktívnej podobe. Teroristický útok na Svetové obchodné centrum vyvolal v spoločnosti strach o bezpečnosť a superhrdinovia tieto obavy pomáhali zahnať. Príbeh Spider mana (2002) – obyčajného chlapca z davu, ktorý nadobudol nadľudskú moc a využil ju na konanie dobra, bol viac než inšpiratívny. Pomáhal totiž zahnať zločin aj vtedy, keď na to bezpečnostné zložky štátu nestačili.
Skutočnú popularitu superhrdinským filmom priniesla až trilógia Temný rytier od Christophera Nolana, po ktorej rýchlo vzplanul úspech superhrdinských vesmírov Marvel a DC. Dnes vidíme, že na jednej strane v týchto svetoch stoja hrdinovia z davu, ako Spiderman, Captain America, Blue Beetle či Hawkeye, na strane druhej tvorí väčšinu hrdinskej posádky skupinka vyvolených, ktorí zákon berú do vlastných rúk.
Thor, Superman, Wonder Woman, Black Panther, Iron Man a Batman sú vo svojej podstate individualisti s neobmedzenými možnosťami, ktorých by – v prípade, že sa rozhodnú konať zlo – nedokázala zastaviť žiadna vláda na zemi. Niektorí sú obdarení silou bohov, tí druhí majú neobmedzené materiálne zdroje. Spoločné majú to, že sa môžu slobodne rozhodnúť, za koho a proti komu bojovať. Pri svojich zákrokoch proti nepriateľom demonštrujú fyzickú silu za pomoci špičkovo vybavenej armády a ani po telesnej stránke sa od hrdinov 80. rokov veľmi nelíšia. Rozdiel je jedine v adresnosti superhrdinských filmov, ktoré do značnej miery počítajú s prítomnosťou detského diváka a preto je násilie v snímkach zobrazované o poznanie zábavnejšou formou a prípadná smrť nevinných (podriadených) civilistov v uliciach zdemolovaných veľkomiest nie je nijak zvýraznená, skôr vypadáva z akýchkoľvek úvah.
Nesmieme zabudnúť ani na ďalší typ populárnych akčných filmov súčasnosti, ktoré stavajú najmä na strihu a choreografii súbojov. Patrí k nim séria John Wick, Bourneova franšíza či tradičný James Bond. Najvýraznejšou však stále zostáva superhrdinská línia.
Ak ste sa niekedy sami seba pri sledovaní akčného filmu opýtali, prečo nepriatelia vždy útočia iba na Severnú Ameriku, spoločenský kontext vzniku týchto snímok – hoci je omnoho komplexnejší, než je načrtnuté v tomto článku – dáva uspokojivé odpovede. Akčné filmy boli vždy zábavou, ale ich podoba bola závislá na tom, ako sa ľudia tej doby cítili, alebo ako sa podľa vôle autorít cítiť mali.
Matúš Trišč
Zdroj titulnej foto: CinemArt SK
