Pre milovníkov raritných, neobjavených diel znela Symfónia č. 3 D dur Život, op. 36 Josefa Bohuslava Foerstera. Čo si budeme navrávať, nie je to žiadny symfonický klenot.
Symfonické koncerty Slovenskej filharmónie priniesli na dvojici koncertov (štvrtok a piatok 19. a 20. mája 2022) v rámci dramaturgie aj netradičné, raritne uvádzané dielo. Hosťami večerov boli dvaja českí umelci – dirigent Leoš Svárovský a mladý, mimoriadne talentovaný husľový virtuóz Milan Al-Ashhab, rodák z Jeruzalema, ktorý od svojich piatich rokov žije v Čechách. Ten zaujal najmä osobitým, vysoko individuálnym štýlom interpretácie. Otázka je, či na tento štýl je pripravený aj náš orchester…
Ešte pred husľovým koncertom však znela, v rámci klasicky stavanej koncepcie večera, kratšia skladba – predohra, potešiteľné, že z kompozičného pera slovenského autora. Ouvertura festiva, dielo ktoré Ilja Zeljenka premiéroval na Bratislavských hudobných slávnostiach v roku 1998. Zeljenka patril k najvýznamnejším osobnostiam hudby druhej polovice 20. storočia, napokon, jeho Musica Slovaca znela len nedávno v Slovenskom rozhlase (v roku 2022 si pripomíname 90. výročie narodenia autora). Pri tomto tvorcovi je mimoriadne, že sa ako samouk dopracoval k originálnym, novátorským harmonickým a metrorytmickým riešeniam. Ako jeden z prvých skladateľov nadviazal na postwebernovkú líniu.
Jeho dielo, ktoré uviedla Slovenská filharmónia, ukazuje citlivú prácu s orchestrom, experimenty s metrorytmickou štruktúrou, využívanie hraničných polôh v inštrumentácii, je lákavé zvukovo. Počuť v ňom aj implementované prvky ľudovej hudby, efektná je jeho práca s modalitou, bohatý bicí aparát je predmetom účinnej gradácie. Oproti burácajúcej prvej časti je kontrastná melodická, pokojnejšia, v ktorej dominuje flauta, no Zeljenka ju nenechá znieť dlho a opäť do nej včleňuje aj prvky nepokoja. Svárovský 10- minútovú kompozíciu vystaval dôsledne, hoci sa v nástupoch našli rytmické neistoty. Na prvých koncertoch z dvojice (z ktorého píšeme aj túto recenziu) to, žiaľ, cítiť na interpretačných výkonoch – sú podstatne menej vycibrené a usadené.
Na rad prišiel český huslista Milan Al-Ashhab, ktorý na seba upozornil verejnosť, aj tú odbornú, už od útleho veku. Zúčastnil sa mnohých súťaží, je to typ interpreta, ktorý sa dokáže dobre vysporiadať s pódiovým prejavom a neprejavuje žiadne známky stresu. Je schopný natoľko sa skoncentrovať na umelecký výkon, že všetko ostatné ide bokom – v prípade akéhokoľvek umelca je to neskutočná výhra. Za všetky ocenenia a úspechy azda spomeňme, že v roku 2018 získal 1. cenu vo finále súťaže New York Concert Artists & Associates, ktorá mu priniesla recitálové vystúpenie v sále Berlínskej filharmónie a debut v newyorskej Carnegie Hall.
Na tomto interpretovi je osobitá tvorba tónu, práca s vibratom, spôsob, ako pracuje s frázami a to, ako dokáže precítiť kantilény. Už len z Mendelssohnovho, tisíckrát počutého Koncertu pre husle a orchester e mol, op. 64, ktorý je síce krásny, no akonáhle počujeme jeho ústrednú tému prvej časti, prichádza automaticky akási únava a túžba počuť ju v odlišnej podobe, dokázal spraviť vďaka individuálnemu prístupu príťažlivý novotvar. A zároveň výzvu pre filharmonikov v podobe komorného orchestra – sprievod, v ktorom počuť i tú najmenšiu chybu, takže musí byť precízny, čistý a plne sa prispôsobovať sólistovi.
Milan Al-Ashhab zvolil „neklasický“ spôsob interpretácie, blízky poučenému štýlu interpretácie. V prvej časti Allegro molto appassionato zvolil podstatne rýchlejšie tempo, ústredná téma preto nadobudla iný charakter, napriek tomu zachoval jej spevný naturel. Tento hudobník je fenomén, v ktorom sa snúbi virtuozita s ľahkosťou a vrúcnou emocionalitou. Trioly a gradáciu témy od nežného výrazu dokázal prirodzeným spôsobom dostať do sforzata, no spôsobom, akoby (obrazne povedané) neexistovali taktové čiary. Riadil sa intuíciou, muzikalitou a výstavbou melodiky, jej vnútornou pulzáciou.
Bol to dychberýci výkon huslistu, ktorý fascinoval ľahkosťou, technickou dokonalosťou v náročných pasážach v skokoch i rýchlych behoch, čistotu intonáciou, no najmä individuálnom frázovaní. Pracoval s kontrastmi a dynamikou – jeho pianissimá boli vyvážené, prekrásne. Rovnako jeho flažolety boli dokonale interpretované. V pomalších tempách, keď hral dramatickejší tón, disponoval plným, intenzívnym tónom a dostal z huslí prekrásnu farebnosť.
Naopak, miestami práve v úsekoch, keď bol potrebný zo strany interpreta väčší dramatický vklad, sa na úkor veľkej sály mohlo javiť, že sme postrádali farebnosť nástroja a najmä jeho intenzitu. Spôsobili to zjavne dva faktory: extrémne rýchle tempo, v ktorom huslista musel uprednostniť virtuozitu na úkor dramaticky nosného, plného tónu a ľahkosť pravej ruky, ktorú pri hre využíval. Iste, vďaka nej dosahoval nebývale krásne a virtuózne pasáže, dokonalé flažolety aj trilky, no potom vyvstáva otázka stará známa otázka, ktorou sa vždy musíme zaoberať pri mladej generácii interpretov. Hudobný obsah na úkor techniky. Al-Ashhab však rozhodne prípad technicky vydretého virtuóza nie je. Je to mimoriadne muzikálny hráč, ktorý má obrovský kus odvahy meniť zaužívané postupy. V tomto prípade mu dokonca prepáčime, že niekedy aj na úkor zreteľnej artikulácie – sólový v jeho výkon iskril temperamentom, nábojom a ozajstným citom pre hudbu.
Kadencia v rýchlom tempe, bola bravúrna. Orchester mal ťažkosti napojiť sa na ňu aj na následnú gradáciu – vyskytli sa aj rytmické chyby, pretože bola na hranici hrateľnosti a dirigent Svárovský mal čo robiť, aby to ustál. Najmä, často musel stišovať dynamickú hladinu orchestra a vyvažovať ju, aby vynikol sólista. Žiadal sa v tomto prípade podstatne ľahší, angažovanejší a dynamickejší prístup zo strany členov orchestra – je to však pochopiteľné, nie často sa v Redute vyskytuje sólista takýchto kvalít, ktorý posúva hranice a vychyľuje sa zo zaužívaných noriem interpretácie do nových, pre orchester menej známych dimenzií.
V druhej polovici koncertu nás čakala raritne uvádzaná Symfónia č. 3 D dur Život, op. 36. Český hudobný skladateľ Josef Bohuslav Foerster a jeho dielo upadlo do zabudnutia, no dnes zažíva, najmä v susedných Čechách renesanciu. Opätovne sa vydáva na sérii albumov – vyšli jeho husľové koncerty, violončelový koncert, ale i kompletné kvartetá. Zaujímavosťou je, že prvé kvarteto z roku 1888 Foerster venoval Čajkovskému, ktorý v ňom rozpoznal talentovaného skladateľa a povzbudzoval ho v tvorbe. Nespomíname práve kvartetá náhodne – dvojalbum je totiž doplnený o drobné skladby, vrátane „Vzpomínky s harfou“ či sláčikové kvineto s kontrabasom. Zjavne ku kontrabasu mal tento autor mimoriadny vzťah – napokon, prejavilo sa to osobitým spôsobom i v symfónii, ktorá znela počas tohto večera.
Josef Bohuslav Foerster napísal celkovo päť symfónií a jednu symfonickú báseň. Symfóniu č. 3 D dur Život, op. 36 prvýkrát uviedol samotný Gustav Mahler, s ktorým sa skladateľ priatelil. Zoznámili sa vďaka manželke Foerstera, talentovanej opernej speváčke Berte Lautererovej, ktorá sa dostala do Hamburgu.
Symfónia č. 3, o ktorej je dostupných len málo informácií, preto sú cenné tie z bulletinu (autor Samuel Šomorjai, odvolávajúci sa na analýzu Josefa Bartoša), kompozične nadväzuje na druhú, ktorá čelí bolesti. Tretia symfónia sa vyrovnáva s otázkou smrti, snaží sa ju prekonať a ospevuje ju ako bránu k novému, nepoznanému životu. Skladateľ dokonca uvádza akýsi popis, voľný program, ktorý keď ste si ako poslucháč prečítali, mohli ste si celkom živo k témam predstaviť k prvej vete symfónie mladosť, s ňou spojené zápasy i sklamania, šťastie z lásky. V druhej a tretej časti sú to radosť i žiaľ, smrť, spomienky a nové nádeje. Finále resumuje celý život a dušu túžiacu pochopiť život.
Práve český dirigent Leoš Svárovský má k tretej symfónii blízko, keďže ju už so Symfonickým orchestrom Českého rozhlasu nahral ako štúdiovú nahrávku. Nie je to preňho teda nové dielo a mohol byť pre náš orchester dobrým partnerom.
V prvom rade, hoci sa dielo tohto zabudnutého skladateľa snažia znovu objaviť, priznajme si úprimne, nie je to žiadny obrovský symfonický poklad, ktorý ohúri. Nie je to ani veľké filozofické dielo, ktoré vás prinúti zamyslieť sa nad zmyslom života. A napokon, azda najsmutnejšie resumé z celého je, že v štruktúre diela aj počujete zaujímavé úseky, spevné momenty či niektoré prvky, ktoré by mohli mať ambíciu, aby posunuli tohto tvorcu na rešpektovaného, no nikdy nie sú dotiahnuté, rozvinuté, osobito inštrumentálne spracované. Pre mňa osobne to je autor na jedno vypočutie.
Už v prvej časti 40-minútového diela, Moderato. Movimento doppio sa ukázalo, že skladateľ dokázal pracovať citlivo s melodikou, bol invenčným autorom, čo sa tematicko-motivickej práce týka, no jeho slabinou bola orchestrácia. Časté hluché miesta, unisono party, masa sláčikov, potom zrazu, bez logiky dychy bez sprievodu, pomerne nudná prvá časť v pozitívnom náboji poslucháča nemala čím strhnúť. Je to proste symfónia, ktorú by orchester kvalít Slovenských filharmonikov zahral z listu. Miestami to znelo dokonca ako kvalitne napísaná filmová hudba – skrátka, sprievod k inému zážitku, ktorý chýbal.
Podstatne zaujímavejšia bola druhá veta Andante sostenuto. Nie, že by nevykazovala obdobné znaky z pohľadu invencie autora, no aspoň využíva orchester na sóla a mala tajomnejšiu atmosféru. Počuli sme vynikajúce sólové výkony violončelistu Jána Slávika, koncertného majstra Jozefa Horvátha a ďalších hudobníkov, aj v podaní interpretov dychových nástrojov. Obrovské prekvapenie prišlo, keď sa ozval sólový kontrabas v interpretácii Róberta Vizváriho. Skladateľ totiž využil najhlbšie tóny kontrabasu, nižšia poloha už ani neexistuje – na strune E. Autor riskujúc, že táto melódia už nebude znelá, napísal do partitúry sólo kontrabas, no v podaní Vizváriho sme počuli efektný, prekrásny interpretačný výkon. Jeho sólo, napísané na hranici hrateľnosti znelo farebne napriek tomu, že je to už to posledné a najnižšie položené, čo štvorstrunový kontrabas dokáže zahrať. Vizvári tému interpretoval zvukovo esteticky, s plným tónom a dynamicky ju vystaval. Pochopiteľne, po doznení symfónie na to publikum pamätalo a kontrabasistu za jeho výkon čakala v hľadisku odmena – veľký, zaslúžený aplauz.
Vlastne, keď sme už pri publiku, potleskmi sa to len tak hemžilo, už hneď po prvej časti ľudia „zúrivo“ tlieskali, rovnako po druhej, no po tretej sa stal nejaký zvláštny úkaz a zrejme si uvedomili, že ide o 4-časťovú symfóniu.
V tretej vete Allegro molto sme aspoň na chvíľu pocítili „život“, o ktorom skladateľ rozpráva. Turbulencie nálad sa konečne prejavili nielen v tempe, ale i inštrumentácii a progresívnejších harmonických postupoch. Angažuje viac dychov (plechy a drevá – významnú rolu dáva fagotu), bicie nástroje, skladateľ delí party, je to skrátka dômyselnejšie vystavaná časť a podstatne farebnejšia ako predošlé. Mení aj tempá a metrorytmickú štruktúru, preto to bol vcelku zážitok. Kompozične veľmi dobre zvládnutá časť (predpokladáme) v rondovej forme, pretože návrat hravej témy bol zjavný a počuteľný. Hoc treba poznamenať, že interpretácia nebola ideálna – často sme počuli nehomogénny zvuk orchestra a elementárne chyby, ktoré zo strany tohto telesa prekvapujú, pretože to nie je ich štandardom.
Finále symfónie – to je subtílne inštrumentálne napísaný úvod (s nepresnými nástupmi) a následne široké melódie s typickými gradáciami a kontrastnými plochami (o ktorých sme písali vyššie). Iste, táto symfónia si nájde svojich poslucháčov, môže to byť ľúbivé a nenáročné dielo pre niekoho, kto sa len zoznamuje so symfonickým repertoárom. Pre milovníkov raritných, neobjavených diel je tiež svojím spôsobom zaujímavá, napokon, históriu si treba ctiť a uvádzať i autorov zabudnutých. Otázkou však je, či neostali v tej priepasti odlúčenia trošku aj právom…
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Alexander Trizuljak
