„Spôsob písania je pre mňa istá forma meditácie. Človek je v takom zvláštnom polotranze a snaží sa zachytiť tie správne vibrácie,“ hovorí Rasťo Kopina, spevák skupiny Nocadeň pre náš portál.
V kapele Nocadeň boli vždy dominantou poetické texty. Zdá sa, že od počiatkov kapely, až dodnes sa práve tento váš typický rukopis nezmenil. Prečo sú pre vás také dôležité?
To ako sa v textoch vyjadrujem, do istej miery ovplyvnilo asi moje vzdelanie. Počas štúdií na konzervatóriu sme mali aj hodiny prednesu, ktoré ma celkom bavili. Dosť často som chodieval do rozhlasu nahrávať pásma poézie, kupoval som si časopis Dotyky, doma sme mali kufre plné poézie. Takže asi tam niekde budú korene mojej textárskej osobnosti. Spočiatku som to celé bral automaticky, prišlo mi to celé veľmi prirodzené, nezamýšľal som sa nad tým, ako píšem. Až keď ma začalo stále viacej ľudí upozorňovať na to, že píšem veľmi osobité a kvalitné texty, spozornel som. Aby som konečne odpovedal na otázku, je to pre mňa prirodzené 🙂
Predsa len, na novom albume Auróra, sú Vaše texty tak trošku menej metaforickejšie. Prečo ste sa rozhodli byť priamočiarejší?
Doba sa mení, ja sa mením, poézia sa vyvíja tiež. Tým, že som už napísal množstvo textov, hľadal som iné možnosti vyjadrenia sa. Stále som to však ja a moja osobnosť, ktorá sa za nimi skrýva.
Čím Vás musí text osloviť, aby ste si povedali, že je dosť dobrý na to, aby ste ho zhudobnili, aby z neho vznikla pesnička? Aké parametre musí spĺňať na to, aby Vás oslovil?
Spôsob písania je pre mňa istá forma meditácie. Človek je v takom zvláštnom polotranze a snaží sa zachytiť tie správne vibrácie, v tomto prípade slová a melódiu. Veľakrát totiž textujem a skladám hudbu súčasne. Nikdy dopredu neviem, o čom ten daný text bude. Samozrejme, občas si nejakú zaujímavú myšlienku zapíšem do poznámok a vo vhodnom momente do tých poznámok nazriem. Vtedy je istá línia daná vopred. Som však na seba pomerne tvrdý a niektoré myšlienky po nejakom čase mažem. Nechcem byť zaťažený minulosťou.
Pieseň Svitanie sa veľmi rýchlo chytila aj v rádiách. Je nádherná, aj keď má clivú a melancholickú náladu, čo rádiá nemajú veľmi radi. Napriek tomu Vás hrajú a máte svoju poslucháčsku základňu. Čo je podľa Vás hlavný moment, čo priťahuje ľudí na Vašej muzike a textoch?
Že sme iní, že sa nebojíme spievať aj o tých najintímnejších miestach ľudského vnútra. Určite v tom zohráva úlohu aj to, že som spevák, ktorý si texty píše sám a je to tým pádom veľmi autentické. Po hudobnej stránke to bude asi aj tým, aké harmónie tvorí brat. Iba málokedy sa stalo, aby použil v pesničke základné akordy.
Klip má čierno-bielu poetiku a pekne korešponduje s hudbou. Ako vznikol?
Tvorba klipov je vecou, pri ktorej veľmi dbáme o to, aby sme tam zachytili naše estetické vnímanie. Nepracujeme s rozpočtami, pri ktorých by sme si mohli veľmi “uletieť”, preto si musíme pomôcť s jednoduchým nápadom. Svitanie je o hľadaní a nájdení, preto sa na úplný záver objavia aj farby. Klip sme točili s našim dlhoročným spolupracovníkom Jankom Varcholom a skvelú kameru má na svedomí Miško Gedeon.
Na scéne ste už vyše 20 rokov, čo sa podarí len máloktorej slovenskej kapele. Navyše, nehráte tuctový pop, práve naopak. Je ťažké udržať sa na domácej scéne?
Máme veľké šťastie v tom, že máme vybudovanú silnú fanúšikovskú základňu. Tým pádom vieme, komu je naša hudba určená. No a keď sa nám v nejakom období podarí aj mainstreamový presah, nalepia sa na nás aj noví fanúšikovia. Tí buď zostanú, alebo nás berú ako nejaké spestrenie a idú si ďalej. Medzi fanúšikmi tak máme zastúpené všetky generácie, čo je skvelé.
Nedávno ste pokrstili nový album Auróra. Ide o Váš siedmy štúdiový album. Ak máme porovnávať kvantum albumov a to, ako dlho ste na scéne, zdá sa, že Vám skôr záleží na kvalite ako kvantite. Ako dlho pracujete na pesničkách? Nechávate si aj tvorivú pauzu?
Kedysi dávno, tuším to bolo pri albume Ikony som povedal, že múza sa nemá znásilňovať. No a tým sa v podstate riadime doteraz 🙂 Najdlhšiu albumovú pauzu sme mali pred vydaním platne Pozemskí astronauti, bolo to sedem rokov. Tentokrát sme si dopriali “iba” štvorročnú prestávku, ktorá však bola vyplnená vydaním výberovky Introspekcia a live albumu Nocadeň v divadle.
Krstnou mamou albumu bola herečka Henrieta Mičkovicová. Prečo práve ona uviedla Vašu novinku do života?
Lebo je krásna žena a my sme nahrali krásny album, jednoduché 🙂
Ďalším výrazným singlom je piesne Tváre. Hudba je riešená zaujímavo – minimalistický podklad, pridávajúca sa basová línia, pekná melodická linka a následné vrstvenie zvukov. Ako vznikala pieseň? Je táto pieseň osobná?
Keď som v štúdiu naspieval túto skladbu a vyšiel som z nahrávacej miestnosti, v réžii sedel dojatý zvukár, ktorý mal slzy na krajíčku. Vtedy som pochopil, že sme natočili neobyčajnú pieseň, ktorá aj keď má takúto netradičnú formu, musí byť piesňou, ktorá otvorí celý album. Pomocou nej sme dali avízo aj našim fanúšikom, že vyjde čoskoro nový album. My sme totiž dopredu nič neohlasovali a ani na našich sociálnych sieťach sme sa o tom, že nahrávame novú dosku, nezmieňovali. A áno, je v nej opísaný skutočný príbeh.
Aj klip k tejto skladbe je veľmi zaujímavý z vizuálnej stránky. Je dôkazom toho, že stačí dobrý nápad a vznikne kvalitné dielo. Kto sa pod klip podpísal a ako ste dospeli k nápadu takto ho nakrútiť?
Ďakujem za pochvalu 🙂 Nápady na klipy sa rodia v mojej hlave a aj tentokrát mi s realizáciou pomohol Janko Varchola.
Možno to bude znieť ako fráza, ale dnes žijeme pomerne povrchnú dobu a Vaše texty sú hĺbavé a filozofické, no Vy máte stále svojich poslucháčov. Máte šancu osloviť aj nových?
V každej dobe sa objavia ľudia, ktorým tá povrchnosť lezie hore krkom a presne to je naša cieľovka. Ani nevieš, aký som šťastný, keď vidím na našich koncertoch tínedžerov, ktorí si spievajú naše piesne. To mi dáva veľkú nádej…
Vašu tvorbu označujú za meditatívnu, magickú, niektorí ju prirovnávajú k Oceánu, slovenským Depeche Mode či iným kapelám, aj keď ja tam až také výrazné paralely nevidím. Každopádne, máte svoj rukopis, ktorého ste sa nevzdali ani po rokoch a človek Vaše piesne hneď identifikuje hneď po niekoľkých taktoch. Keď si spomeniete na začiatky, ten Váš charakteristický zvuk sa vyprofiloval už od počiatkov? Čo Vás inšpirovalo?
Áno, máš pravdu, hudobne to až také podobné s Oceánom, alebo Depeche mode nie je, ide tam však o niečo iné. Pri oboch kapelách fungoval akýsi kult a boli rovnako odlišné od stredného prúdu, ako sme my. Tým pádom sa veľa takýchto fanúšikov hlási aj k nám. Našli si v nás taký ten ostrov nádeje. Vedia o nás, že my žiaden komerčný ústupok neurobíme, lebo si ich dôveru ceníme. A hlavne, ani by to pre nás nebolo prirodzené, urobiť ho. Tých kapiel, ktoré nás na začiatku nejakým spôsobom ovplyvnili, je však množstvo. Pre hudbu sme mali od mala veľkú vášeň a to nám zostalo.
Ak to máte v globále zhodnotiť – zmenil sa za vyše 20 rokov Váš prístup k tvorbe? Z hľadiska muziky alebo textov?
Na začiatku bolo veľké chcenie a boli sme mierne limitovaní technickými a hráčskymi možnosťami. Na novom albume sme si dokázali, že aj kapela, ktorá je na scéne vyše 20 rokov, môže znieť súčasne. Musí mať však pre hudbu obrovskú vášeň a chuť skúšať aj netradičné postupy, ktoré ponúka doba a technológie. My sme tomu absolútne otvorení.
Na albume Auróra ste odvážnejší aj v experimentovaní, čo sa týka soundu. Prečo ste sa rozhodli obohatiť Váš charakteristický zvuk o nové prvky, najmä elektroniku?
Tým, že veľkú časť nástrojov nahrával brat sám, ponúklo sa to samé. My sme však po albume Pozemskí astronauti chceli urobiť výraznú zvukovú zmenu, takže to nebolo úplné náhodné. Preto som sám zvedavý, ako sa to bude vyvíjať ďalej.
Na aktuálnom, aj na predchádzajúcom albume, ste spolupracovali s Vladom Mellerom. Ako ovplyvnil tento zvukový inžinier celkový výsledok?
Vlado Meller je absolútna svetová špička vo svojom odbore, ktorým je mastering. Preto sme nesmierne radi, že sme na neho natrafili a stal sa už aj naším priateľom. Je to on, kto vo finálnej fáze dáva našim pesničkám ten potrebný lesk.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Martina Mlčúchová, archív Nocadeň
