Režisér Martin Šulík prináša svoj nový dokumentárny film o slovenskej umeleckej legende, herečke Emílii Vášáryovej. Portrét umelkyne tentoraz presahuje formát televízneho dokumentu, a tak si prierez herečkinej tvorby, ale aj histórie slovenského filmu a divadla z iného uhla pohľadu môžeme užiť na veľkom plátne. Film Emília je príbehom mimoriadnej umeleckej osobnosti – príbehom, ktorý od umenia neoddeľuje to kľúčové, čo ho významne formuje – život samotný.
Martin Šulík je v portrétovaní slovenských umelcov azda ten najpovolanejší. Vďačiť mu môžeme za seriál Zlaté šesťdesiate (2009-2015), kvôli ktorému opakovane zanechal réžiu hraného filmu na niekoľko rokov, aby najvýznamnejšie režisérske, scenáristické, kameramanské aj herecké osobnosti slovenského a českého filmu nezostali zabudnuté. V roku 2020 Šulík nakrútil celovečerný portrét choreografa, režiséra a najvýznamnejšieho slovenského míma Milana Sládeka. Ešte predtým osobitne venoval filmy kostýmovému výtvarníkovi a scénografovi Milanovi Čorbovi (Milan Čorba, 2014), dokumentaristovi Martinovi Slivkovi (Martin Slivka – Muž, ktorý sadil stromy, 2007) či scenáristovi Pavlovi Juráčkovi (Klíč k určování trpaslíků podle deníku Pavla Juráčka, 2002).
Dokumentarista Šulík má teda bohaté skúsenosti so skúmaním audiovizuálneho dedičstva, zachytávaním výpovedí špecifických respondentov z umeleckej oblasti a ich zaradením do dejinného kontextu. V novom filme sa snaží vypovedať o rozmanitom hereckom pôsobení Emílie Vášáryovej, ale aj o dopade profesijných nárokov na jej osobný život.
V dokumente Emília môžeme po krátkom úvode vidieť herecké začiatky staršej zo sestier Vášáryových, siahajúce do konca 50. rokov. Následne sa ocitneme na vyhliadkovej plavbe slovenským filmom a divadlom, pri ktorej musel režisér selektívne voliť z množstva filmových aj inscenačných diel s Emíliou Vášáryovou zväčša v hlavnej úlohe. Okrem toho však museli tvorcovia zavalení archívnym materiálom vhodne vybrať aj momenty jednotlivých snímok a záznamov tak, aby čo najlepšie podporili úprimné výpovede hlavnej protagonistky aj jej celoživotných spolupracovníkov či odborníkov na umenie.
Zo všetkého najviac však práve hovorené slovo Emílie Vášáryovej vnáša do filmu pocit čistej dokumentárnej pravdy. V novej snímke protagonistka nehľadá priestor pre sebareprezentáciu, ale pravdovravným hlasom silnej, no unavenej umelkyne sa obzerá za svojim celoživotným dielom, rozosmeje ju jej niekdajšia mladícka odvaha či nerozvážnosť, dokáže otvorene hovoriť o vlastných zlyhaniach aj strachu, ľútosť však nepredstiera a nevolá po obdive ani priazni.
Otvorenosť a úprimnosť prejavu hlavnej protagonistky možno vnímať aj vďaka rozhodnutiu režiséra ponechať vo finálnom strihu aj momenty krátkeho mlčania či záberov na herečku, ktoré nekončia vždy naplnené jasným významom. Rozprávanie Emílie Vášáryovej tak pôsobí ľudsky a uveriteľne. Jej úprimnosť nekončí pri spomienkach na divadlo či minulý režim, otvorene hovorí aj o vnútorných bojoch, extrémnom vyčerpaní, ktorému počas života čelila a ktoré neblaho vplývalo nielen na jej zdravie, ale aj rodinný život. Na rozdiel od dokumentárnej snímky Milan Sládek sa tak Šulík v novom filme jednak snaží zozbierať umelecké postoje svojej protagonistky, jej tvorivé motívy a tajomstvá, ale nahliada aj za oponu jej verejného života hereckej hviezdy, ktorá visela na plagátoch po celej republike. Mňa samého prekvapila miera herečkinej popularity v minulosti, ktorú som si doteraz neuvedomil. Šulíkova snímka dokazuje, že vďaka filmu a televízii bola Emília Vášáryová veľkou celebritou, aj keď v úvode svojej kariéry herectvo dokonca odmietala. Tak veľká pozornosť verejnosti sťažila život nejednej známej osobnosti. Keď k tomu pripočítame desaťročia neslobody a sebazaprenia, akékoľvek pochybnosti o životných útrapách slovenských umelcov sú rázom neoprávnené.
Všetci Šulíkovi respondenti totiž žili a tvorili v neľahkej dobe totality. Umenie aj jeho tvorcovia trpeli zákazmi a čelili mnohým ťažkým morálnym rozhodnutiam. Emília Vášáryová je jednou z tých umelkýň, ktoré sa rozhodli neemigrovať, hoci príležitosť na to mali. Zároveň si ona sama voči režimu zachovala jasný postoj a stala sa jednou z tvárí revolúcie. No ako vo filme uvádza, mladí ľudia by ju už možno ani nespoznali. Vďaka novému filmu má však každý možnosť spoznať či si pripomenúť túto osobnosť a jej význam pre slovenské divadlo a film.
Formálne snímka Emília pripomína klasický medailón, ktorý sa mimo televízne obrazovky dostal najmä vďaka metráži a cvengu mena hlavnej protagonistky. Šulík v dokumente používa klasické participačné postupy a prepája ich s detailne preskúmaným archívnym materiálom.
Jeho predchádzajúcej tvorbe zvykli byť vytýkané nadmieru prítomné “hovoriace hlavy”, vo filme Emília však hovoria výlučne múdre, inteligentné a sčítané hlavy a počúvanie ich myšlienok sa ani na chvíľu nejavilo ako problém. Určite aj preto, že umelecká tvorba Emílie Vášáryovej je dobre zaznamenaná, a tak mal strihač pri vypĺňaní obrazu naozaj z čoho vyberať a film vo výsledku pôsobí pestro a obsažne.
Zovšeobecnený herecký prednes Vášáryovej v dokumente zhodnotili odborníčky a odborníci z oblasti filmovej a divadelnej teórie a tvorby. Do jedného filmu by sa však dramaturgicky ani obsahovo nezmestila hlbšia analýza rozsiahlej umeleckej činnosti a zároveň osobný život protagonistky. Vo filme Milan Sládek sa režisér o poznanie hlbšie ponoril do problematiky samotného umeleckého druhu herectva pomocou mimiky a gestikulácie. Na druhej strane v ňom neboli prítomné bližšie informácie o Sládekovom osobnom živote. Šulík teda veľmi citlivo dokáže rozoznať, ktoré časti života osobnosti sú pre jeho film vhodné a ktoré si môže dovoliť iba naznačiť či dokonca vôbec nespomenúť.
Milan Sládek bol film o človeku, ktorý sa aj napriek ťažkým porevolučným podmienkam dlho usiloval o uzdravenie divadelnej tvorby na Slovensku, hoci v zahraničí boli jeho práca a prítomnosť cenené podstatne viac. V prípade filmu Emília chýba podobne jednoznačné posolstvo, ktoré by si diváci a diváčky mohli z kina spoločne odniesť. Na druhej strane však snímka prekypuje životnou aj profesijnou múdrosťou, dokáže nás mnohé naučiť a nejeden výrok, ktorý vo nej zaznie, by bolo správne zapísať si.
Matúš Trišč
Zdroj foto: ASFK
