V časoch, kedy by sme všetci čakali, že sa pani ministerka Natália Milanová postaví za kultúru a bude bojovať ako lev na všetkých frontoch, ona prosí, aby ľudia pracujúci v kultúrnom priemysle, vyčerpaní z opatrení prijatých v prvej vlne korony, prijali nové, priam likvidačné pravidlá. Vraj sa nám za to kultúra neskôr odmení krásou. Pravdepodobnejší scenár je, že už nikdy nevstane z popola…
Poznáte ten pocit, keď sa na nič neviete sústrediť, oblieva vás studený pot, neviete spať, v žalúdku máte olovenú ťažobu, dýchanie sťažené, už sedemnásty krát otvoríte prázdny dokument wordu a fatalisticky hľadíte na bielu plochu, či sa v nej zázrakom nezačnú zjavovať písmenká samé. Stratíte chuť do jedla a do života. To nie sú halucinácie ani príznaky infekčného ochorenia COVID-19. To je nočná mora z opatrení, ktoré odporúčajú epidemiológovia. Nie vo Švajčiarsku alebo susednom Rakúsku. Na Slovensku, priatelia, na Slovensku.
Tlačovou konferenciou ministra zdravotníctva Mareka Krajčího sa v piatok 11. septembra celý tento absurdný proces začal. Ticho, pietne, nenápadne. Sľubujúc, že dočasne, od 1. októbra, na mesiac, sa majú sprísniť opatrenia, ktoré epidemiológovia navrhujú organizátorom divadelných, hudobných, filmových a iných umeleckých predstavení. Teda znížiť počty ľudí na hromadných podujatiach. Bez akejkoľvek diferenciácie – koncert je proste koncert.
Koncert môže byť aj v pivnici, ktorá má veľkosť 30 metrov štvorcových a vyzúri sa v nej na troch akordoch tínedžerské garážové trio, koncert môže byť aj na našej prvej scéne, v SND a vo veľkej sále Opery bude spievať operná diva Anna Netrebko. Rozdiel je fatálny, no podľa najnovších opatrení našich epidemiológov, žiadny: garážové trio si zahrá mega úspešný grunge za ovácií 47-členného publika úplne legálne. Koncert Anny Netrebko povolený nebude, pretože len orchester má vyše 50 členov, takže v jednom okamihu by sa v sále nachádzalo viac ako 50 ľudí, Netrebko by ani len pozvať nemohli (nieto ešte zaplatiť), diváci by už neprekročili ani len prah, pretože by prekračovali stanovený limit 50 ľudí v priestoroch. Naša epidemiologická elita dvíha varovný prst: zakazuje, nepovoľuje, hromží, lebo nákaza sa šíri ako blesk! Áno, na koncertoch klasickej hudby sa nekontrolovateľne šíri vírus. Šíri sa v divadlách, šíri sa v koncertných sálach, šíri sa na opere, šíri sa na baletnom predstavení, šíri sa zrejme kvôli klasickej hudbe… Na veľkom festivale v Salzbburgu, kde bolo vyše 76 000 ľudí zrejme nie. Vírus predsa má svoj inteligenčný aj emočný kvocient.
Na všetkých tých koncertoch na Slovensku sa zrejme šíri tá pliaga, na tých podujatiach, na ktoré chodím od júna. Pravidelne. Na všetkých majú ľudia v hľadisku rúška (vďaka ktorým ani náš pán minister Krajčí nebol infikovaný koronavírusom, aj keď prišiel do kontaktu s nakazeným), poctivo dodržiavajú „koronové“, šachovnicové sedenie, či už sa organizujú v interiéroch alebo exteriéroch. Naši epidemiológovia, pred ktorými vraj máme mať rešpekt, lebo sú to vzdelaní ľudia a my zjavne len obyčajní úbožiaci, ktorí nemáme právo na názor, v piatok rozhodli. Zvláštne, keď sme sa za náš portál ešte v minulosti dožadovali konkrétnych odpovedí na konkrétne otázky ÚVZ, na základe ktorých vydáva komisia tieto odporúčania, či vychádzajú z relevantných štúdií, prečo majú niektoré podujatia výnimky, či rešpektujú relevantné štúdie a skúsenosti zo zahraničia, na žiadnu z daných otázok sme odpoveď nedostali. Vraj si máme pozrieť tlačovku na TA3 s pánom ministrom Krajčím. Pozeráme… Na druhý deň, v sobotu 12.9. sa dozvedáme, že pre všetky mestské časti Bratislavy a okresy Malacky, Senec a Pezinok, bude opatrenie zákazu usporiadania podujatia v interiéri v počte osôb nad 50 ľudí a v exteriéri nad 100 ľudí, platné s účinnosťou už od 14. septembra, teda od pondelka. Alogické? Likvidačné? Šikanózne? V prvom rade, nehumánne.
Nemusíme si hovoriť o tom, že ľudia z oblasti kreatívneho priemyslu boli ťažko skúšaní celé mesiace, počas prvej vlny pandémie. Pokorne znášali zatvorené divadlá, koncertné sály, hudobné kluby, kiná. Museli znášať potupu zo strany verejnosti, ktorá ich posielala do reťazcov vykladať tovar do regálov: ja sa na oplátku spýtam za koncertného umelca, ktorý od piatich rokov drie a pracuje na sebe celý život. Áno, každý, kto aspoň na chvíľu mal možnosť vidieť zákulisie umenia, vie, aká ťažká je to drina – od základného vzdelania, cez konzervatórium, po vysokoškolské vzdelanie, cez majstrovské kurzy, množstvo investovaných prostriedkov. Je to ich celoživotná energia, ktorú odovzdávajú nám, divákom. Ak máte to svedomie ich poslať za pokladňu, vedzte, že ho ponížite, on to poníženie znesie, ale on sa vaše povolanie naučí. Za dva-tri dni. Vy sa postavíte na pódium a zahráte na klavíri? Nacvičíte za dva-tri dni jeho repertoár? Dostanete sa na úroveň primabaleríny za tri dni? Áno, tej, ktorú posielate do Lidlu. Zaspievate áriu z Rusalky? Neodpovedajte. Aj tak ste nič nepochopili…
Ťažko sa mi dýcha. Nie z verejnosti a z názorov, ktoré prezentujú na sociálnych sieťach. Neviem si predstaviť, že v druhej vlne zavrú všetko znovu. Byť bez koncertov, bez divadla, bez filmov na plátne, je moja smrť. Istá smrť. Ďalšiu vlnu spravili prefíkanejším spôsobom. Prečo by mal štát zodpovedať za kultúru? Prečo by mal štát pomôcť umelcom? Nepomohol ani vtedy, nechal ich kňučať na prahu, loziť kolenačky, plakať. Teraz ich obmedzí na minimum, tak, aby fungovať nemohli vôbec, ale činnosť im de facto nezakázal. Veď si predsa umelci poraďte ako viete. Pani ministerka Natália Milanová už celé mesiace rokuje, ako pomôcť ľuďom, ktorí prešli sitom štátnej pomoci. Celé týždne počúvame, ako sú prostriedky pripravené. Doposiaľ nič.
Je zhrozená z nových čísel ochorení, ktoré však verejnosti neukázala. Tvrdí, že pod ťarchou nových čísel a informácií musela súhlasiť s prísnejšími protipandemickými opatreniami. Ťažko sa mi dýcha, keď čítam jej slová o ťarche. Ona totiž tú ťarchu všetkých umelcov nezastrešila – neprejavila ani len štipku empatie, ani trošku bojovnosti za svoj rezort, len sklonila hlavu, zato pred šéfmi inštitúcií bola ako tiger. Škrtajte, škrtajte! Valorizovať sa predsa nebude, to je pre túto vládu typické, musí si zvyknúť aj kultúra, že sa pôjde strmo nadol.
Ministerka tvrdí, že situácia sa zdá beznádejná. Zároveň utešuje, že v kultúre má zmysel ostať a nesmieme sa vzdať. Pani ministerka, nie ste tu na to, aby ste ľuďom venovali slová útechy. Na to majú svoje rodiny, priateľov, blízkych, kamarátov, farárov. Vy konajte! Pre Boha, konečne konajte! Vyhlásení, tlačoviek a rokovaní už bolo dosť, pozrite sa do susedných Čiech, uvidíte, ako vyzerá pomoc ľuďom pracujúcim v kreatívnom priemysle. Otvorte už konečne oči a pozrite sa realite do očí! Ak čakáte, že po druhej vlne a týchto likvidačných opatreniach, sa kultúra zjaví v plnej kráse, ako píšete, hlboko sa mýlite. Práve ste ju totiž pochovali. Zaživa. Mala pár mesiacov, aby sa z trosiek vyhrabala, spamätala a skúsila sa nadýchnuť. Počas prvého vzácneho nádychu ste jej zapchali ústa a chladne sa prizeráte na jej nemý, bolestivý nárek.
Zuzana Vachová
