Podľa aktuálnych vyhlásení vlády, grafov a analýz to vyzerá, že karanténa, v ktorej každý z nás bojuje po svojom, ešte potrvá. A pretože čas s filmami ubieha rýchlejšie a zároveň príjemnejšie, rozhodol som sa, že vám v sérii článkov predstavím vždy päť filmov na základe jednotlivých žánrov.
Začneme takzvanou výkladnou skriňou svetovej kinematografie, teda drámou. Neskôr sa však môžete tešiť aj na komédie, romantické, akčné či vojnové filmy, ale aj horory a kriminálky. Pôjde najmä o snímky, ktoré sú menej známe, no mimoriadne kvalitné, pútavé a silné. Staré klasiky aj nedávne kúsky, blockbustery aj ,,artovejšie“ ladené, skôr festivalové tituly.
Zatiaľ, čo k výberu z mojich predchádzajúcich dvoch článkov sa dokážete dostať jednoducho tým, že si zaplatíte danú streamovaciu službu, tentokrát si však budete dané filmy musieť zohnať svojpomocne. V dnešnej digitálnej dobe to však rozhodne nebude problém. Nie žeby som ale niekoho k niečomu nahováral. Poďme k prvej pätici plnej surových, maximálne autentických a emotívnym diel.
Prvý film, ktorý zaručene zarezonuje a zostane vám v hlave ešte poriadne dlhú dobu, sa volá Žena, ktorá spieva (2010). Nakrútil ju jeden z najlepších súčasných režisérov, Kanaďan Denis Villeneuve. Tento nesmierne talentovaný majster remesla, avšak s láskou k presahom, sa zameral na príbeh jednej rodiny vyrozprávaný pomocou retrospektívy. Dôsledná, vrstevnatá a zdrvujúca štúdia o nezmyslených a hlúpych politicko-náboženských konfliktoch s fatálnym dopadom.
Gréckeho režiséra Yorgosa Lanthimosa dnes už väčšina z nás pozná vďaka vydarenej oscarovej Favoritke (2018), no jeho ranné diela sú, čo sa kvality týka, niekde úplne inde. Jeho tretí celovečerný film s názvom Alpy (2011) ponúka absolútne geniálny scenár, v ktorom nechýba množstvo absurdných momentov, čierny humor, no tiež silná výpoveď. Fascinujúca psychologická sonda do života osamelých, sklamaných a zarmútených jedincov. Nepozerá sa ľahko, no garantujem vám, že na ňu nezabudnete.
Zamýšľali ste sa niekedy nad tým, ako sa asi musí cítiť hluchonemý človek? Ak nie, už ani nemusíte. Ukrajinský režisér Myroslav Slabošpyckyj vás totiž vo filme Klan (2014) rovno prenesie práve do sveta tejto hendikepovanej skupiny, konkrétne medzi tínedžerov žijúcich na školskom internáte, a spraví z vás rovnako nemého diváka. Aj keď postavám budete chcieť poradiť, pomôcť, či ich varovať, nebude to možné, čo vo vás vyvolá množstvo rozličných emócii. Drsná a mrazivá dráma bez dialógov, vyrozprávaná čisto pomocou obrazu. Ak chcete vyjsť zo svojej komfortnej zóny, toto je ideálny začiatok.
Sú filmy, ktoré keď skončia, ste neistí a neviete poriadne identifikovať, čo ste to práve videli. Neviete, či to, čo hlavná postava zažila sa skutočne stalo, alebo to bola len jej fantázia, či ide o dômyselnú sci-fi, psychologický triler, komédiu, alebo drámu, na ktorej nie je vôbec nič smiešne. Sean Durkin vám filmom Martha Marcy May Marlene (2011) poriadne zamotá hlavu, pričom jeho rafinovanú hru, budete chcieť za každú cenu rozlúsknuť. Nezaspíte, pokým si správne neposkladáte rozhádzané časti mozaiky. A ak sa vám to aj podarí, ráno nad ňou budete znova premýšľať. Nenápadný klenot a jeden z najlepších nezávislých filmov dekády. Absolútne zaslúžená cena za réžiu z festivalu v Sundance. A nemožno opomenúť ani sugestívny herecký výkon Elizabeth Olsen. Ide o jej ,,životnú“ rolu.
Vedeli ste, že Sean Penn nie je len výborný herec, ale aj výborný režisér? Ak ste mali možnosť vidieť jeho Útek do divočiny (2007), pravdepodobne áno. Stavím sa však, že oveľa menej z vás videlo jeho debut Vyvrheľ (1991). Rozpráva príbeh dvoch bratov Joea (David Morse) a Franka (Viggo Mortensen). Zatiaľ, čo prvý je vzorný chlap s usporiadaným životom, krásnou manželkou (Valeria Golino) a stabilným zázemím, navyše strážca zákona, druhý je nevyspytateľný divoch snažiaci sa po príchode z Vietnamu začleniť do spoločnosti a byť tiež vzorným občanom. Vnútorní démoni mu však neustále šepkajú niečo iné. Aj keď Vyvrheľ nie je vojnovým filmom, dopad vietnamskej vojny na jedinca ukazuje pomerne dôkladne a bez príkras. Niečo podobné ukazuje aj Scorsese v jeho kutlovom Taxikárovi (1976). Penn zároveň tiež vo svojom debute nikoho nemoralizuje ani nesúdi, iba pozoruje a zbytok necháva na diváka, čo je iba dobre.
Martin Adam Pavlík
Zdroj foto: Film Europe
