„Vandam je národní hrdina,“ ozýva sa večer čo večer v krčme Severka, ktorá je situovaná medzi panelákmi na periférii Prahy, kde bol kedysi les.
Kniha Jaroslava Rudiša Národní třída sa po šiestich rokoch dočkala aj svojej filmovej podoby, pričom na scenári spolupracoval samotný autor a režisér Štepán Altrichter. Do hlavnej úlohy osamelého rebela, bitkára s povesťou národného hrdinu, obsadili Hynka Čermáka a snažili sa autentický príbeh vystavať ako drámu s príchuťou čierneho humoru. Žiaľ, až na pár svetlých momentov v snímke, nepodarilo sa ani jedno, ani druhé. Film pôsobí ako rozpačité retro, ktoré bolo nakrútené v 90-tych rokoch.
Úvodom treba poznamenať, že Rudiš objavil človeka, ktorý skutočne žije a existuje podobne ako filmový Vandam. Býva na panelákovom sídlisku, namiesto ktorého bol kedysi iba temný les. Žije sám, v byte na okraji Prahy (ten jeho knižný hrdina pochádza vraj z Brna), a každý deň doma cvičí, aby bol v kondícii. Večer, keď sídliskom blúdia divoké zvery, chodí so svojimi kumpánmi na jedno čapované. Vandam sa snaží urobiť dojem na Lucku, ktorá v miestnom pohostinstve čapuje pivo. Často a rád sa s kadekým pobije. Je znalcom vojenskej histórie. Má pocit, že svet smeruje k zániku a schyľuje sa k veľkej bitke. A preto cvičí, aby bol na túto poslednú rozhodujúcu bitku pripravený. A tiež k tomu vychováva Psycha, mladíka, s ktorým natiera strechy panelákov. Vandamovi kumpáni z krčmy ho prezývajú „národný hrdina“. Vraj dal vtedy v Novembri ’89 na Národní tříde dejiny jednou ranou do pohybu. Autor knižnej predlohy dokonca priznal, že svojho hrdinu obsadili do malej úlohy vo filme, odmietol však prezradiť, akú rolu si vo filme zahral. Jediné, v čom sa markantne filmová postava odlišuje od reálnej, je skutočnosť, že sídliskový Vandam nikdy nebol policajtom.
A čo nás teda v kine čaká? Veľa, príliš veľa vulgarizmov. Prestáva to byť vtipné, keď už v každej scéne počujeme nielen „ty vole“, ale „pí…“, čo už je aj únavné. Jedine v scéne, keď sa stretnú Pražák s turistom z Brna, kde príde k stretu dialektov a následnému vysvetľovaniu, ako správne sa má hovoriť slovo „pí…“, sa publikum môže zasmiať (respektíve, mohlo by sa, keby označenie ženského pohlavného orgánu nepočulo už predtým asi stokrát). Prostredie, v ktorom sa film odohráva, sa snaží poukázať aj na sociálne rozdiely v krajine. Akosi neisto mieša komédiu, sociálno – existenciálnu a osobnú drámu hlavného hrdinu, ktorý síce má srdce, no aj jeho herecký výkon je pomerne neistý. Žiadny film nemusí byť žánrovo čistý, ale táto snímka sa doslova topí v rôznych, nejednoznačných témach a žánroch preto, že ich chce skombinovať niekoľko a nemá vyjasnené, aká bude hlavná dejová línia. Veľmi chybne je postavená aj dramaturgia: až v druhej polovici sa dozvedáme, že Vandam má brata (výborný Jiří Langmajer, ktorý keby vo filme nepovedal ani len slovko, vôbec by to neprekážalo). Pôsobí to, akoby tvorcom dochádzal dych, a tak sa od príbehu odklonili a sústredili sa zrazu na Vandamov osobný život a prestalo ich zaujímať dianie na sídlisku a v krčme, kde sa denno – denne stretáva so svojou partiou.
Mohol to byť aj hlboký príbeh, dráma o osamotenom mužovi, nebyť stroskotaného scenára. Či sociálne ladená dráma poukazujúca na materiálne nerovnosti medzi obyčajnými ľuďmi a zbohatlíkmi – to však určite nebol zámer tvorcov, pretože to by naozaj bolo prvoplánové a veľmi zle nakrútené dielo. Nevydarené humorné scény, ktoré mali byť tým správnym korením filmu, sú v prípade tejto snímky obrovským mínusom. Príbeh Vandama síce spočiatku má grády, no tak slušne, ako sa aj rozbieha, stráca svoje tempo a z dobrého bežca sa stáva krívajúci, vyčerpaný chodec, ktorý do svojho cieľa nepríde. Nejasný záver, zvláštna, nefungujúca koláž žánrov, nerozvinuté vedľajšie dejové línie (ktoré tam potenciálne sú, ale scenáristi ich ponechali na mŕtvom bode) – to všetko sú takmer školácke chyby. To, že hlavná postava má reálny základ, je vo filme cítiť len v úvode. Nakoniec z neho tvorcovia spravili len nedôveryhodnú karikatúru, ktorá síce má charizmu, ale veriť jej nebudete.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: ASFK
