Patrí medzi našich najlepších operných spevákov. V jeho prípade je to ako s vínom: čím zrelší, tým lepší. Peter Mikuláš na galakoncerte publiku predviedol svoj najobľúbenejší repertoár.
Oslavy jubileí slovenských osobností bývajú spravidla pompézne, so známymi áriami, na ktoré publikum hneď reaguje. Na pódiu sa striedajú hostia, všetko sa trbliece a pozlátko spravidla býva podstatnejšia ako samotný umelec. Galakoncert pri príležitosti 70. narodením Petra Mikuláša, bol však iný. Náš spevák sa teší tej najlepšej forme, preto si v sprievode orchestra Opery SND, pod taktovkou Rastislava Štúra, interpretoval piesne on sám. A čo bolo kľúčové, aj dramaturgiu piesní a árií, ktoré odspieval, vyberal samotný Peter Mikuláš. Teda nie žiadne prskavky, pozlátka, ale hlboké, nádherné kusy – v precítenom prednese nášho basového speváka.
Pocit, akoby sme sa ocitli v jeho obývačke, navodil samotný spevák. K publiku sa správal priateľsky a familiárne, k repertoáru, ktorý si zvolil, úctivo a so všetkou vnútornou energiou, obdivuhodnou koncentráciou a interpretáciou, ktorá často vyrážala obecenstvu dych. Svojou intimitou, krásou, hĺbkou a najmä – zrozumiteľnosťou. Peter Mikuláš, jeho deklamácia, jeho emocionálny rozmer, ktorý piesňovému a opernému repertoáru dokáže dať, je ojedinelý úkaz. Dýchať s ním, frázovať, cítiť jeho osobitý prejav – na to musí byť dirigent, ktorý počúva speváka a dokáže uspôsobiť tempové zmeny a frázovanie sólistovi. A Rastislav Štúr nepochybne takým dirigentom je, dokonca vďaka mnohým skúsenostiam na zahraničných pódiách so svetovými menami, je čoraz lepší, zrelší v gestách a uvoľnenejší na pódiu, schopný komunikovať s muzikantmi zrozumiteľne, plastickými, jasnými gestami. Dokázal z orchestra Opery SND dostať maximum, jeho vedenie bolo presné a mimoriadne citlivé voči spevákovi – na oplátku sa mu hráči odvďačili nasadením, skvelým muzicírovaním a najmä – úžasne vybalansovanou, presnou, čistou hrou. A to sa orchester ocitol na javisku, takže z orchestrálnej jamy, kde sú hudobníci zvyknutí hrať v úplne iných akustických pomeroch, sa zrazu dostali na výslnie – pred divákov, čeliac tak možným problémom vo vyvážení jednotlivých skupín a v nastavení dynamiky. Bol to prvotriedny večer, po stránke hudobnej, dramaturgickej i interpretačnej.
Prvú, najhlavnejšiu rolu počas tohto galavečera hralo umenie samotné – nie strieľajúce šampanské. Dôstojný večer, ako má byť, otvoril prejav Dušana Jamricha a následne znela Polonéza z Čajkovského opery Eugen Onegin. Lyrická opera, no s dramatickou hudbou Čajkovského – úvodné fanfáry mali tento punc a striedali ich s ľahkosťou hrané behy v prvých a následne druhých husliach. Štúr nasadil výborné tempo, z polonézy je už známy koncertný kus, preto rýchlejšie tempá, dynamika a energia, s výrazne akcentovanou prvou dobou vo valčíkovej časti, tejto skladbe neškodia, naopak. Bolo od prvých taktov citeľné, že pod taktovkou Rastislava Štúra – bývalého dlhoročného šéfdirigenta a riaditeľa Opery SND, sa hráči cítia nielen uvoľnene, ale vkladajú do diela všetku svoju energiu. A napokon, samozrejme, rozhodujúci faktor – príležitosť, ktorou bola oslava jubilejného výročia Petra Mikuláša. Veľká osobnosť – to je aj vyjadrenie úcty nasadenou interpretáciou. Aj keď boli hráči na podstatne väčšom priestore, akusticky odlišnom, ako na ten, na ktorý sú zvyknutí, udržali balans a krásne, spevne vyhrali témy, každý kus znel v ich podaní homogénne. Je to operný orchester, čo sa ukázalo aj v priebehu ďalších skladieb večera. Nuansovaná dynamika, obsah v hudbe a uspôsobenie výrazu a frázovania – to všetko je potrebné pri sólovom speve dodržať. Polonéza mala úžasný švih, čisté, zreteľne artikulované sláčiky, akurátne dramatické fortissimá, precíznu rytmiku, v kontrastnej časti jemne vyspievané dychy so znelým sprievodom, no nie rušiacim. Vždy čakám na vyspievanie témy vo violončelách – zneli prekrásne, až medovo sladko, s konzistentným frázovaním, spevne a s vnútornou pulzáciou. Postupným vrstvením a pridávaním plechov sme sa z pomalšieho tempa opäť dostali do energického, dobre dynamicky vystavaného zvuku s ústrednou témou (intonačne čisté, sebavedomo znejúce plechové nástroje boli ohromujúcim zážitkom a hoci drevené dychy mali menšie rytmické kolízie, celku to neuškodilo). Štúr nehnal tempo do extrému, ako to robia niektorí dirigenti – ponechal polonéze vznešenosť, no pritom aj potrebné dramatično. Skvelý úvod pre oslávenca.
Prvá časť koncertu, ako už naznačila úvodná skladba večera, sa niesla v znamení ruských autorov. Ária z Glinkovej opery Ivan Susanin, dnes známa ako Život za cára, uviedla sólistu večera – Petra Mikuláša. Ária zvykne byť uvádzaná s klavírnym sprievodom, basoví speváci sa na nej „oťukávajú“, spravidla ju chápu v jednej línii, bez potrebných páuz, čím stráca na charaktere a vnútornej dráme. Mikuláš pozná význam pauzy a farebnosť jeho hlasu, s akou tento kus otvoril, bohatosť tónu, no najmä zrozumiteľnosť jeho prejavu, čistá artikulácia a ukážkové, oblúkové frázovanie s dýchaním, kde to vskutku bolo potrebné – obsahovo i vokálne, spravilo z tohto diela mimoriadny úvodný vstup. Sugestívny, veľký, bohatý a zároveň vznešený. Orchester sa pod taktovkou Štúra plne prispôsoboval sólistovi – bol to jeden živý, zohratý organizmus, „dve telesá“, spoločne dýchajúce. V úvode mal bas party bez sprievodu, po ktorých nastúpila medzihra, s pekne vyspievanými sólovými nástrojmi. Glinka komponoval aj pod vplyvom európskych trendov v opere, no prevážili uňho motívy vychádzajúce z ruských ľudových piesní. Aj v tejto árii sme ich zreteľne počuli. Ich typickú tonalitu, melodiku, zvláštnu, charakteristickú clivotu, zakomponovanú do plnohodnotnej textúry. Mikulášove dynamické odtiene od najintímnejšieho pianissima po veľký, dramatický hlas, boli dychberúce.
Čajkovského Iolanta je prenádherná opera, u nás málo uvádzaná, preto vďaka aspoň za to, že vlani v septembri bola opera koncertne uvedená v Slovenskej filharmónii (kráľa Reného stvárnil Peter Mikuláš).
Koncertné uvedenie Jolanty: rozprávka zmenená v hlboké dramatické dielo
Predohra k tomuto hlbokému, dramatickému dielu sa začala ponurou náladou, ktorú orchester postupne zosvetlil. Tie sledy malých sekúnd v úvode sa človeku musia dostať až do kostí – tempo Andante (označené v partitúre quasi Adagio) chce napovedať skôr výraz, z ktorého musí sálať expresívnosť, no v tom intímnom, tichom, filozoficky hĺbavom piáne, ktoré predpovedá drámu. V dvoch a pol minútach tejto introdukcie je vypovedané všetko – a najmä, je pekelne ťažká najmä pre drevené dychy, ktoré sú v lineárnom vedení v náročnej rytmike, no vždy musí byť konkrétny motív zreteľne vyhraný. Prevedenie bolo precízne, len dramaturgia akosi alogická – ak sme sa mali do tejto opery vcítiť prostredníctvom overtúry, tak potom malo rozhodne znieť aj finále, aby diváci mali väčší pocit kompaktnosti. Ária Kráľa Reného Gospod´moj, jesli grešen ja, to však napravila – inštrumentálny úvod nás dostal do atmosféry diela. Je komponované formou celistvých myšlienok, nie ilustračne a „popisne“, na verše. Už z úvodných taktov a tempa, slávnostnej, vážnej atmosféry, bolo zjavné, že prichádza kráľ. Práve Peter Mikuláš je na Slovensku stelesnením postáv kráľa v operách. Vyžaruje autoritu, v speve i hereckom prejave z neho cítite múdrosť, často (podľa libreta) zadumanosť, ale i hnev. Je zjavom, na ktorý keď pozriete, okamžite vidíte panovníka – charizma nášho speváka je aj z tohto pohľadu neporovnateľná s inými interpretmi. Ak prehovára k Bohu, je to uveriteľná spoveď, sugestívna, taká, čo sa vás ako poslucháča i diváka, dotkne. Koncertné prevedenie jeho árie nezobralo nič z presvedčivosti výrazu. Kultúra frázovania, pevné, dramatické výšky, farebný, mohutný stred, k tomu snúbiaca sa muzikalita, akou disponuje náš sólista – bol to ďalší zážitok. Jeho plynulé frázovanie, ktoré vyznelo s ľahkosťou a bez námahy – bez prerušenia dokázal vyspievať náročné kantilény (stará škola skrátka nespraví takúto chybu, akú často počúvame od mladšej generácie). Bol to ponurý kus, ktorému sekundoval náladou orchester. Temnými tónmi, hlbokými polohami violončiel a kontrabasov, s dialogickými partmi drevených dychov a veľkou kulmináciou v sláčikoch. Čajkovskij bol ohromný melodik – ústredný motív znejúci ako echo v orchestri nechal Štúr vyniknúť. V sólo parte Mikuláša, ktorý znel bez sprievodu, dirigent pozorne počúval speváka, aby mu nechal voľnosť vo frázovaní, až následne nechal zaznieť orchester. A samozrejme – v závere po gradácii orchester stlmil do hrobového pianissima. Bol to jeden z najsilnejších okamihov večera.
Nasledovala Mlada – Korsakovovo dielo, formovo operné a baletné. Snaha spojiť wagnerovskú operu so starou ruskou legendou priniesla na javisko fantastické dielo. Sprievod šľachticov urobil ďalší kontrast v dramaturgii, vedeli sme, že týmto dielom sa presunieme k inému autorovi. Práve Sprievod šľachticov je z celého diela najznámejší – ide o orchestrálny úvod k druhému dejstvu opery – baletu. Strhujúce dychy, najmä plechové dychy vo výbornej kondícii, precízna rytmika, energia a živelnosť, boli striedané vznešenou melódiou v sláčikoch (nádherne vyvážených, melodicky spevných), aby sa stredná časť opäť vrátila k pochodovému rytmu a záver k energickosti a očakávanej gradácii. Pomedzi intímne, dramatické s hlboké filozofické spovede to bol predel, aký je na takomto koncerte potrebný (hoci trochu hudobne vyčnievajúci). Má v sebe slávu a vznešenosť, aká k oslávencovi patrí.
Ani v ďalšej árii Peter Mikuláš nesklamal – výberom a výrazom. Korsakovova opera Sadko (okolo inscenácie ktorej sa tuším v minulosti toľko rozprávalo) a ária Varjažského hosťa A skaly groznyje, sa začala mohutným, dramatickým zvukom orchestra, aby sa sprievod „uskromnil“ v prvom vstupe sólistu. Nesmierne náročná ária preverí interpretov, ktorí si často tempá zrýchľujú, no potom sa z nej vytratí vážnosť obsahu a sugestívnosť. Aj v hlbokých polohách má Mikuláš stále farbu a drámu. V medzihrách bol orchester znelý, priniesol potrebné citové exponovanie, v sólových partoch nechal dirigent citlivo vyniknúť sólistu.
Prvú časť koncertu ukončil Rachmaninov – intermezzo z opery Aleko s výborne nuansovanou dynamikou a zreteľne vyhranými sólami, podporenými farebnosťou orchestra. Hoc je to rané dielo skladateľa a v mnohom ešte čerpá z Čajkovského, je mimoriadne expresívne. Ide o známu áriu, kde boli hrané precítené tempá, dirigent si dal záležať na spevnosti sláčikov, širokej, typicky ruskej melodiky, obdivuhodná bola čistota dychov, to všetko korunované emóciami nabitým prejavom speváka. V agogike a subjektívnom prejave je Peter Mikuláš prvotriedny. Od úvodného, pomalého tempa, dokázal postupne spev vygradovať vo veľkú drámu. S citlivým sprievodom orchestra, ktorý v strednej časti inicioval zrýchlenie, striedajúc lyrické party s dramatickými, to bol veľkolepý záver prvej časti galakoncertu. Náročný na počúvanie a vnímanie – no od umelca tohto formátu sme iný výber ani čakať nemohli.
Mozartova predohra k opere Cosi fan tutte odľahčila tento koncert, ktorý samotný interpret nazval „moje lásky“. Ešte predtým sme videli dokrútky – hercov a spevákov s blahoželaniami – niektoré boli úprimné, podaktoré skôr hrané, no verme, že aspoň myslené s čistotou v srdciach. Skôr som čakala kolegov, dirigentov, umelcov, s ktorými Peter Mikuláš spolupracoval a poznajú ho dôverne, ale voči gustu…
Ak sa Mozart nehrá s ľahkosťou, niekde sa stala chyba (a že je to teda často problém, nielen u nás, ale i vo svete, je vskutku záhada). Orchester Opery SND je vo výbornej kondícii – presnosť, ľahkosť a spevnosť, svižné tempo a energia, bezchybne vyhraté sólo party – všetky tie podstatné elementy pri interpretácii diel tohto skladateľa, boli splnené. Úvod druhej polovice večera priniesol energiu, vtip a šarm, skvelú výstavbu tejto predohry a výborné inštrumentálne výkony. Peter Mikuláš sa prihovoril publiku – „vitajte v mojej obývačke“, ktorou označil nielen svoju domovskú scénu, ale i repertoár, ktorý vybral. Tak, ako zneli v prvej polovici večera vážne, dramatické, sugestívne diela, ktoré hráva s klavírom a na pôde SND neodzneli (a podľa samotného speváka ani nikdy neodznejú), v druhej polovici sme začali Mozartovým triom. Podľa Mikuláša má všetky parametre na to, aby mohlo byť spievané ako ária (keďže Mozart podľa neho spravil chybu a don Alfonsovi nenapísal áriu). Spievanie v podaní sólistu bolo štýlovo čisté – mozartovské, malo v sebe potrebnú ľahkosť, s plynulými frázami a Mikuláš mal nad hlasom absolútnu kontrolu. Jeho dynamická hladina bola vyvážená, tóny kultivované, v prednese bola citeľná vyváženosť rácia a emócií.
Do českej hudby nás dostala predohra k Smetanovej opere Hubička – z interpretácie bolo zjavné, že orchester je s hudbou zžitý, hudba bola pôvabná, bolo z nej cítiť typický český tanec, skladba mala esprit a plnokrvnú českú muzikalitu. Odhadnúť mieru, kedy hudba bude znieť kultivovane či príliš „ľudovo“, sa Štúrovi podarilo – predohra bola interpretovaná s vkusom a nechýbal jej element českej živelnosti.
Čertova stěna je posledné dokončené operné dielo Bedřicha Smetanu, je to romantický príbeh s historickým pozadím a komickými prvkami. Práve áriu Raracha so smiechom, ale i mnohými, rozpornými vyjadrovacími prostriedkami, si sólista vybral. Všetky tieto polohy, zlovestnosť, smiech, dramatickosť, stvárnil s plným nasadením. Hoci mnohí označujú túto operu za komickú, pravdou je, že tých komických prvkov v nej tak neúrekom nie je. Môže za to hudba, ktorá je v prvom rade dramatická a harmonicky vyspelá. V nej možno niektoré tieto prvky nájsť, no i tak je smiech a celá ária Mefista skôr osudová, zlovestná ako vtipná.
Preklenuli sme sa do záverečnej časti koncertu, ktorej dominoval Wagner. Predohrou k 3. dejstvu Lohengrina sa nám otvoril nový svet – posluchový aj psychologický. Vynikajúce boli výkony plechových dychov – trombóny, trúbky, lesné rohy hrali známy motív čisto a s potrebným nasadením. V interpretácii nechýbala živelnosť – ten moment, keď viete, že je to len úvodný vstup k záverečnému konfliktu. A pritom sa v prelúdiu, žiadna veľká dráma nedeje, naopak – nie je zhrnutím tragédie, ktorá nás vo finále čaká. Razantnosť, dobré tempo a slávnostná chvíľa – to sú Lohengrin a Elsa kráčajúci do svadobnej komnaty za sprievodu tejto hudby. Dirigent bol v rytmike pedantný, podarilo sa mu udržať aj komplikovanejšie miesta, kým sa hudba dostala do čitateľnej, pravidelnej metrorytmickej štruktúry. Diferencoval melodiku v spodných líniách, zjemnil v stredných tónoch a jeho prevedenie bolo celkovo intenzívne. Predznačilo tým ďalšie vyznanie Petra Mikuláša, ktoré adresoval Slovenskému národnému divadlu. Zamysliac sa v skratke nad svojou kariérou (vyberáme vetu: táto opera, je o láske, veď každá opera je o láske), nasledovala ária Grófa z opery Franza Schrekera Der Ferne Klang /Vzdialený zvuk. Peter Mikuláš to definoval presne: boľavá láska. Čoraz viac sme sa približovali k hudbe 20. storočia – zvukom, harmóniou, inštrumentáciou a to, čo bolo v speve a v celej árii dramatické, sa zrazu záverom zmenilo na nebesky krásny, ľubozvučný zvuk.
Peter Mikuláš je spevák, ktorý sa dokáže zhostiť úloh s presvedčivosťou a obrovskou intenzitou. Jeho štýlová čistota pri Mozartovi, výrazová presvedčivosť pri Schrekerovi, ale napríklad aj Wagnerovi, bola úchvatná. Záver otvorila predohra k 3. dejstvu Tristana a Izoldy, hudby nebesky krásnej, plnej smútku, tragédie, z ktorej však musí plynúť pocit z dosiahnutia večnosti. Tragickosť v ponímaní Wagnera je niečo nadpozemsky krásne – len máloktorý orchester tento pocit dokáže sprostredkovať divákom. Vyvážená, precízna dynamika, nepresahujúca mezzoforte, s výnimkou úvodných dvoch taktov vo forte, do nekonečna plynúca melódia, opúšťanie pozemského života, nám dovolila už od prvých taktov ponoriť sa do wagnerovskej hudby. Sú to vlny, na ktoré keď nastúpite (ale hneď v prvých tónoch), už sa na nich plynulo veziete, pohlitia vás a nikdy nebudete chcieť, aby tá hudba skončila. Štúrova výstavba bola fantastická: hlboké tóny kontrabasov, violončiel, viol a huslí, vo forte nasadili úvodný motív, ktorý postupne slabol, až kým melódiu niesli len prvé a druhé husle vo vysokých polohách, v pianissime. Už vtedy ste vedeli, že Tristan a Isolda bude v podaní tohto orchestra schodmi do neba. Prekrásne diminuendá, čisté horny, nádherne vyspievaná melódia v husliach, opakovanie pohrebného motívu z úvodu, tentoraz v piáne, s crescendami, plynulo sa vrátiac späť do nežného, čistého piána – v tomto momente bolo jasné, že duša spokojne unikla do nebeských výšin. Bola to majstrovská interpretácia – to viete vtedy, keď publikum nedýcha. A presne to sa dialo pri interpretácii Wagnera. Nie každý dirigent si môže dovoliť hrať ho – musí to byť skúsená, silná osobnosť, ktorá nielenže chápe Wagnerovu hudbu, ale dokáže k tomuto citovému prežitku navigovať aj orchester. V tento večer sa podarilo stelesniť to nadpozemské, čo skladateľova hudba vyjadruje. Nie, nie je to len o dôsledne dodržanej dynamike, tempách, výstavbe diela, ale o pocite, ktorý treba chápať intelektuálne i emočne.
Záverečné vyznanie Petra Mikuláša, ktorý odovzdal pred dojatým publikom kyticu svojej manželke, zavŕšila ária Wolframa z Wagnerovho Tannhäusera. Svoje jubileum oslávil umelec operným umením, ľudskosťou, svojimi vyznaniami a láskami. Dôstojne, kultivovane, bez konfiet či prskaviek, no zážitkom, na aký sa nikdy nezabúda.
Zuzana Vachová
Foto: Peter Chvostek
