Víťaz tohtoročného festivalu v Cannes je aktuálne v slovenských kinách. Ak máte radi mix žánrov, trochu si prídete na svoje. Ak máte radi žánrovú čistotu, odídete rozčúlení…
Film Parazit juhokórejského režiséra Bonga Joon-ho očakávali slovenskí fanúšikovia s veľkým napätím. A to nielen preto, že si z prestížneho filmového festivalu z Cannes odniesol Zlatú palmu. Kórejská kinematografia, ktorá za uplynulé roky zažívala miernu stagnáciu, mala nádej, že práve Parazit jej dá nový, čerstvý vietor do plachiet a vzkriesi ju. Tak touto snímkou teda rozhodne nie. A už vôbec nemožno hľadať paralely s kultovou snímkou Pulp Fiction od Tarantina, na ktorej sa zasmejete aj po rokoch. Len Tarantino má výsostné právo „maľovať“ krváky na plátne s takým nonšalantným sarkazmom, pretože to skrátka vie. Režisér Bong Joon-ho to nedokáže – v porovnaní s Tarantinom je to len slabý odvar, pokus vykonať niečo podobné a takéto lacné kópie spravidla nedopadnú dobre. A v prípade filmu Parazit veru ani nedopadli. Posolstvo a sila snímky spočíva v niečom úplne inom… Zabudnite na Tarantina, neporovnávajte – Parazit nikdy nebude kultovým filmom, nemá na to potenciál.
Snímka rozpráva príbeh chudobnej štvorčlennej rodiny, ktorá sa prefíkane infiltruje do bohatej domácnosti biznismena Parka. V tomto je režisér a scenárista majstrom. Film má neuveriteľne dobrý spád, humor, zároveň veľmi umne poukazuje na výrazné sociálne rozdiely dvoch natoľko odlišných svetov. Ako to už býva, zdravý sedliacky rozum v mnohých situáciách víťazí nad boháčmi, ktorí prestali žiť reálny život. Napriek mnohým komediálnym prvkom, ktoré režisér využíva, od začiatku režisér vsúva do snímky prvky drámy. Sú síce parciálne, ale o to citeľnejšie. Aj preto sa človek nevie zbaviť pocitu, že Parazit speje k thrilleru a tragédii. Darmo režisér prosil v Cannes divákov, ktorí film videli, aby neprezrádzali ostatným záver – je prehliadnuteľný už v úvodných scénach, pretože vnútorné napätie je v príbehu citeľné a divák si od začiatku veľmi dobre vygradovanej snímky vraví, že toto nemôže dopadnúť dobre.
Parazit je silný v tom, ako realisticky ukazuje bizarnosť dvoch natoľko odlišných svetov. Chudobných ľudí, ktorí sa rozhodnú zájsť cez čiaru, len aby sa mali lepšie. Zároveň však hranicu prekračujú a jediný, kto má v sebe otázniky, či je to morálne, je otec rodiny. Na dobré sa dá zvyknúť veľmi rýchlo, zároveň sa však nedá vyhnúť chaosu. A to nemusí skončiť dobre. V snímke nie sú postavy čierno-biele. Režisér neukazuje chudobných ako morálne čistých ľudí, ktorí si vážia hodnoty, naopak. Na boháčoch si však zgustne v plnej paráde. Najmä na manželke podnikateľa Parka. V tom je skutočným majstrom satiry.
Parazit funguje výborne do momentu záverečnej scény, kde sa celý ten podprahový chaos, to napätie, ktoré cítite vo vnútri vygraduje v brutalitu. Bong je rozprávačským majstrom, doslova vás vtiahne do príbehu, ktorý je dynamicky vystavaný, prekvapivý, ostro satirický a má mnoho dejových zvratov, ktoré pútajú pozornosť. Režijne je spracovaný výborne, aj mix žánrov a psychológia postáv je prepracovaná excelentne. Snímka veľmi dobre funguje v detailoch: Bong doslova maľuje niektoré scény na plátna a aby zvýraznil ich čierny humor, použije slow-motion. A tieto scény si budete pamätať. Ale to sú len parciálne momenty. Problém je, že Parazit je ako celok totálne roztrieštený – a môže za to práve toľko predpokladný záver. Moment katarzie, s takým napätím očakávaný, tvorcovia na čele s režisérom nezvládli. Je natoľko prepálený, že až bolí a namiesto smiechu môže divák reagovať s odporom. Alebo aj smiechom – závisí od pocitového prahu jednotlivca, pretože hranica takto režírovaných snímok je veľmi tenká. Ak v Cannes vládli v kinosále salvy smiechu, je to pochopiteľné, pretože na festivaloch je úplne odlišná atmosféra. Po krváku však napravil svoje renomé a snivým záverom sa opäť postavil do pozície typického ázijského tvorcu.
Porota azda vedela, prečo tejto snímke dáva Zlatú palmu. Mozaikovito je film majstrovsky vystavaný, pracuje veľmi dobre s príbehom, krásne a dômyselne vystavanou kamerou, gradujúcim napätím, aj silným sociálnym odkazom. Ale to napríklad aj Bedári, ktorí mňa osobne zasiahli tak, že som ledva dokázala chytiť dych. Azda len rečnícka otázka záverom: už druhý rok po sebe vyhral v Cannes ázijský film… Prečo asi?
Zuzana Vachová
Zdroj foto: ASFK
