Symfonický orchester Slovenského rozhlasu je vo výbornej kondícii. Potvrdil to aj 3. Abonentný koncert aktuálnej sezóny.


Na programe večera bola premiéra L´Ultimo volo – Suity z opery Posledný let – 12 pohľadov na M. R. Štefánika slovenského skladateľa Mareka Piačeka, ktorý niektoré scény svojej komornej opery z roku 2001 prekomponoval do orchestrálnej suity. Názov L´Ultimo volo nie je náhodný – tak totiž nazval pôvodne operu jej spoluautor Egon Bondy, vzácny filozof a ešte vzácnejší, mimoriadne inšpiratívny človek.
Marek Piaček patrí k mladej skladateľskej generácii, ktorá sa nebojí experimentovať, no robí tak skôr na ploche inštrumentálnych experimentov. Piaček sa rád pohráva s orchestrom a jeho jednotlivými sekciami. Už po prvých sekvenciách bolo zjavné, že sa formu nesnaží silou-mocou rozbíjať, napokon, suita akoby vykazovala isté známky programovosti (nie však takej, ako ju poznáme z histórie). Skladateľ sa drží 5-časťového pomyselného scenára. 1. Toľko ciest, celý svet „Mojou prvou úlohou bolo zatmenie slnka na Mont Blancu. Bol som prvý! – Gratulujem! – Nič som nevidel. Snežilo…“ Táto zjavná irónia je citeľná aj v hudbe. To, prečo tak glorifikujeme Štefánika, skladateľ dáva do kontextu hudobného a zároveň pridáva esenciu sarkazmu. Je tak príznačná, tak citeľná v inštrumentácii. Piaček poslucháča bez akejkoľvek prípravy od sláčikov vytrhne k plechovým dychom, aby ho potom opätovne priviedol bez akejkoľvek tradičnej tematicko-motivickej práce k úplne inej hudobnej skupine nástrojov. Blízke sú mu rozmanité bicie aparáty, ale najmä plechové dychy, medzi ktorými dominujú pozauny a trúbky (obe v trojiciach).
Autorovým zámerom však nebolo spraviť zo Štefánika terč na ironické vtipy, ani z neho robiť zbytočnú modlu. Jednotlivé časti suity podložil jeho citátmi, vďaka ktorým si môžeme vybaviť jeho pestrý život, bádanie, cestovanie, aj politickú kariéru – akoby v piatich rôznych sekvenciách prostredníctvom hudby jeho život. A podarilo sa mu vybrať citáty tak, že publikum mu musí veriť, že si Štefánika naštudoval dostatočne.
Invencia Mareka Piačeka sa okrem mimoriadne vynaliezavých postupov v inštrumentácii a jej rozmanitých kombináciách prejavuje aj v rytmickej variabilite. V melodike zase používa moderné výrazové prostriedky – priam si „libuje“, ako ju triešti na drobné, nesúrodé motívy. Často v suite využíva fanfárovito znejúce motívy, ktoré evokujú oslavu tejto významnej osobnosti našich dejín – samozrejme, opäť používa moderný kompozičný jazyk. Treba poznamenať, že spomedzi súčasných skladateľov určite patrí medzi to najzaujímavejšie, čo slovenská scéna ponúka.


Koncert pokračoval trojčasťovým Capricciom pre klavír a orchester z pera ruského skladateľa Igora Stravinského. Ako sólista sa predstavil Ladislav Fančovič. Spolupráca s dirigentom Mariánom Lejavom určite nebola jeho prvá – táto dvojica si sadla ako muzikantsky, tak aj ľudsky, čo bolo citeľné od prvých taktov. Už v prvej, dynamickej časti Presto je potrebný absolútny súlad sólistu a orchestra, čo vďaka dirigentovi a Fančovičovi vyznelo sebaisto, s dostatočnou živelnosťou a energickosťou, ktorá je taká potrebná pri Stravinskom. Rytmická precíznosť je ďalšia vec, za ktorú klaviristu a Symfonický orchester slovenského rozhlasu pod vedením dirigenta Mariána Lejavu treba pochváliť. Absolútne presné nástupy, vynikajúco zvládnutá gradácia orchestra v kombinácii s technicky náročným partom písaným pre klavír, s ktorým si virtuóz Fančovič hravo poradil, vytvorili krásne kompaktný celok. Aj sforzatové motívy striedajúce sa s pianissimovými zvládli hudobníci na mimoriadne dobrej úrovni. Typický Stravinskij experimentuje s inštrumentáciou s príznačnou invenciou – flautu piccolo strieda klarinet, fagot, anglické rohy, tuba či ďalšia pestrá paleta dychových nástrojov a jeho obľúbené tympany. Najmä prvá časť je rytmicky obtiažna, skladateľ často mení tempá, no Lejava sa držal partitúry a orchester mal plne pod kontrolou. Bol až zážitok dívať sa naňho, ako dokáže v komplikovanej spleti rozmanitých hudobných nástrojov, metro-rytmických štruktúr jasne, zrozumiteľne a presne navigovať hudobníkov a sólistu. Rovnako tomu zodpovedali aj hudobné výkony. Rozhlasáci vždy patrili medzi naše najlepšie orchestre, no pod vedením Lejavu zo seba vydali absolútne maximum.

Zahrať takúto virtuóznu trojčasťovú skladbu attaca, teda bez prerušenia medzi jednotlivými časťami, si vyžaduje nielen dostatočnú interpretačnú skúsenosť, ale aj súhru medzi hudobníkmi a sólistom. V rozhlase sa to v tento večer podarilo na výbornú. Zo živelnej časti sme preplávali do magickej a tajomne ladenej druhej, časti v pomalom tempe Andante rapsodico, kde skladateľ využíva už v úvode kontrastné prvky: ľúbivú melodiku v husliach, verzus disonantné polohy vo violončelách, ktoré vzápätí mení na spevné kantilény. Rovnako tempo Andante mení na Allegro, aby sa k nemu opäť vrátil. Jeho postupy nenechajú poslucháča ani na chvíľu nudiť sa. V záverečnej časti Allegro capriccioso opäť doslova rozvíri celý orchester v monštruóznu, zároveň jeho charakteristickým spôsobom hravú inštrumentálnu rapsódiu, ktorú orchester a klavirista zahrali s patričným dravým výrazom a v adekvátne rýchlom tempe.
Po prestávke nasledoval symfonický skvost od Antonína Dvořáka – azda jedna z jeho najoptimistickejších symfónií. Symfónia č. 8 G dur, op. 88, vznikala v období, keď skladateľ prežíval vnútorný pokoj, čo sa prejavilo práve v tomto výrazovo pestrom diele. Skladateľ síce dodržal typickú štvorčasťovú formu, no výrazne sa odlišuje spôsobom práce s témami. Prejavuje v nich neobvyklú kreativitu a inšpiráciu nachádza vo folklórnej hudbe, azda aj preto je nášmu poslucháčovi tak blízka. Vycíti v nej od prvých tónov sviežu melodiku a kantilény príbuzné slovanskému naturelu.
Prvú časť Allegro con brio otvára pomalou introdukciou a následnou explóziu témy s neštandardným využitím tympanov. Často mení náladu, no ostáva vo veselom a rýchlom móde s patričnou gradáciou, ktorá sa pod vedením Lejavu podarila orchestru zvládnuť presvedčivo. Náhle dynamické zmeny dokázal Lejava s hudobníkmi ustáť – a v tomto prípade si obecenstvo skutočne muselo uvedomiť, ako veľmi záleží na dirigentovi. Jeho gestá boli výrazné, no nie patetické. Zrozumiteľné a presné. Orchester dokázal každú jednu frázu vyspievať exaktne podľa predstáv autora a partitúry sa dirigent striktne držal. Každý jeden nástup bol presný, frázy dotiahnuté, dynamika zvládnutá emocionálne a s citom. Interpretačne precízne boli sláčiky, ktoré sa Veľkým koncertným štúdiom Slovenského rozhlasu krásne niesli. Poklona patrí aj plechovým dychom, ktoré zvyknú byť často kameňom úrazu našich orchestrov. Nádherne vyspievané flautové sóla mali ten pravý pastorálny charakter, rovnako aj hráči na klarinet a ostatné dychy podali excelentné výkony.
Druhá časť Adagio je napriek tomuto tempovému označeniu hrávaná o trochu rýchlejšie, pretože táto časť ani nemá charakter Adagia. Zreteľne to počuť už od duetu flauty a klarinetu a orchester pod vedením Lejavu to veľmi dobre pochopili a interpretovali presne v intenciách skladateľových myšlienok. V Dvořákovi možno nájsť príbuznosť v Beethovenových pastorálnych obrazoch. To, akú melodiku a kombináciu nástrojov skladateľ volí, silne pripomína práve veľkého viedenského klasika a poslucháčovi sa pred očami doslova vynárajú hudobné obrazy prírody. Prispieva k tomu aj hoboj či ďalšie dychové nástroje – a v rozhlase sme počuli vynikajúce sólové inštrumentálne výkony. Aj princíp ticha verzus búrky využíva práve v druhej časti, podobne ako Beethoven, aj Dvořák. A Lejava k tomuto kontrastnému výrazu veľmi umne orchester aj doviedol.
V tretej časti Allegretto grazioso – Molto vivace Dvořák využíva trojdobové metrum a tanečný charakter valčíka pôsobí nádherne melancholicky, vznešene a tento výraz sa rozhlasákom podarilo vystihnúť. Skladateľ však v tejto časti mení metrum na 2/4. A práve táto zmena metro-rytmickej štruktúry opäť ukazuje, ako sa Dvořák vrátil od vznešeného valčíku k ľudovej tanečnej tradícii. Orchester túto pulzáciu veľmi dobre akcentoval a zároveň sa mu do prejavu podarilo dostať írečitý charakter folklórnej hudby.
Finále Allegro ma non troppo postavil autor veľkolepo a energicky. Patrí medzi najexpresívnejšie časti ôsmej symfónie. Tak trošku je v nej citeľný aj rukopis Brahmsa. Štvrtá časť je grandióznym vyvrcholením celej symfónie – akoby Dvořák zúročil všetko, čo doposiaľ napísal. Využíva mnoho modulácií, necháva znieť orchester vo forte v plnej kráse, aby vzápätí nechal vyspievať flautu lyrickú tému – to všetko Lejava správne pochopil a viedol orchester celým srdcom a dušou, pretože táto symfónia je nielen tematicky, ale aj výrazovo náročná. A treba povedať, že výsledok stál naozaj zato. Hudobníci hrali s neuveriteľným oduševnením, s presnými nástupmi, čisto, precítenou dynamikou – radosť počúvať.

Zuzana Vachová
Zdroj foto: Slovenský rozhlas


ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno