Záver sezóny Štátnej filharmónie Košice patril Wagnerovmu dielu. V Košiciach sa zišli pozoruhodní sólisti vysokých technických i výrazových kvalít. Šéfdirigent Jindra ponúkol publiku strhujúcu drámu a éterickosť Lohengrina, ktorá vynikla vďaka vynikajúcim interpretačným výkonom hudobníkov.
Košice sa stali pred pár dňami miestom „malého festivalu“ Richarda Wagnera – hoci je toto prirovnanie možno trochu veľkorysé, predsa, uvedenie dvoch diel tohto nemeckého génia, oboch v premiére, dokonca v dvoch našich špičkových inštitúciách, Štátnej filharmónii Košice (Lohengrin, 23. júna o 19:00 v Dome umenia) a následne, hneď na druhý deň v Štátnom divadle Košice (Tristan a Izolda), vzbudilo pozornosť.
Opery Richarda Wagnera a ich uvádzanie sú už tradične späté s Rýnom, no nedá nám v tejto súvislosti nespomenúť Wagnerovský festival v Budapešti, ktorý založil slávny, medzinárodne uznávaný dirigent Ádám Fischer (áno, aj jeho brat Iván Fischer patrí medzi mimoriadne talenty a v rodnej krajine zaviedol takzvané forintové koncerty, dostupné pre všetkých ľudí). Prečo Fischera spomíname? Tak, ako k jeho srdcovým záležitostiam patrí Wagner a rozhodol sa priblížiť publiku jeho hudbu v rodnej krajine, (hovorí sa o Wagnerovských slávnostiach na Dunaji), spravil obdobný krok aj šéfdirigent Štátnej filharmónie Košice, Robert Jindra.
Fischer, ktorý Wagnerovu hudbu presťahoval z Rýna na Dunaj, nedisponuje obrovským operným domom, zato má k dispozícii akusticky vynikajúcu sálu, no hlavne je milovníkom tejto hudby a rozumie jej. Má k nej až magneticky blízko, v mnohých rozhovoroch vysvetľoval, prečo jeho hudba predstavuje ópium. No hlavne, nerobí z festivalu „celebritnú“ udalosť – v prvom rade chce Wagnerovo dielo prostredníctvom festivalu sprístupniť ľuďom.
Fakt, že sa dva dni po sebe v Košiciach „stretli“ až dve opery Wagnera, je, samozrejme náhoda (divadelný Tristan a Izolda bol projekt, ktorý sa odkladal z dôb covidu niekoľkokrát a vyšiel naň veľkolepý záver sezóny), no i tak, vcelku príjemný bonus.
Robert Jindra je na dielo Wagnera vskutku naslovovzatým odborníkom. Ešte ako zbormajster v Národním divadle sa chodil dívať na každú jednu skúšku dirigenta Johna Fioreho, ktorý prišiel do Prahy uviesť Wagnera. Fiore mladíka zaregistroval, zaujímala ho jeho neustála prítomnosť a Jindra mu odpovedal, že ho ako zbormajstra zaujíma proces naštudovávania Wagnerovho diela. Dirigent svetového formátu ho oslovil, aby sa stal jeho asistentom v Deutsche Oper am Rhein v Düsseldorfe, kde bol hudobným riaditeľom… Tým je povedané všetko. Košických filharmonikov v súčasnosti vedie ten najlepší z najlepších – odborník, ktorý krôčik za krôčikom, s pokorou a úctou získaval skúsenosti od tých najlepších majstrov, kým sa sám nevypracoval na špičku.
A najmä: hudbu Wagnera dokázal pochopiť ešte ďaleko predtým, ako sa ju pustil študovať. Ako nám prezradil v rozhovore, videl starú inscenáciu v Štátnej opere v Prahe a už vtedy ho fascinoval princíp práce s leitmotívom. Hoci v tom čase ešte nerozumel po nemecky, vedel presne, o čom medzi sebou jednotlivé postavy komunikujú. Cez hudobné motívy dokázal evokovať zmysel textu, veď Wagner princíp leitmotívov dotiahol tak ďaleko, že postava ani nemusí spievať o konkrétnom človeku, ale len myslí naňho. Presne to, čo cítil ešte v začiatkoch budovania vzťahu k hudbe tohto nemeckého velikána romantizmu, dnes uplatňuje na princípe interpretácie diel. Možno tým košických filharmonikov aj potrápil, kým sa dostali k želanému výsledku, no ten stál rozhodne zato. Košickému publiku – necelebritnému, – rovnako ako to robí Fischer v Maďarsku, sa dostal Lohengrin (výber z opery) v koncertnej podobe, v nadpozemskej kráse.
Spôsob, akým precízne a s citom odsadil každý jeden motív – korešpondujúci s konkrétnou postavou, alebo skôr v prípade tohto diela, hudobný tok myšlienok vykresľujúci konkrétnu dramatickú situáciu, prehovára zrozumiteľne, plasticky, mimoriadne emotívne a priamo k duši poslucháča. Nepotrebujete libreto, nie je potrebná celá opera (to sú tie sťažnosti – Wagner je príliš dlhý, preto ho nemám rád – dokonca aj toto krídlo frustrovaných poslucháčov si prišlo na svoje a konečne odhalilo krásu hudby tohto autora). Richard Wagner je typom skladateľa, ktorý nie je jednoduchý, ale jeho krása a nadpozemskosť hudby k vám prehovorí jednoznačne a okamžite. A najmä, vždy rozprúdi vášne: poznáte tie tábory pre a proti, buď ho milujete alebo neznášate, nikdy nemáte k jeho hudbe vágny vzťah.
Lohengrina písal skladateľ sklamaný po neúspechu z Tannhäusera, presvedčený, že nikto nechápe jeho reformu v opere. Odmietal tradičné a konvenčné umenie a túžil byť pochopený ľuďmi. S tým korešponduje aj tematika, ktorú si pri písaní opery rezignovaný skladateľ zvolil. Dej opery rozpráva príbeh Elsy z Brabantu, ktorá je krivo obvinená z vraždy svojho brata a má obhájiť svoju nevinu. Žiaden z rytierov sa však nechce postaviť udatnému žalobcovi Friedrichovi von Telramundovi v boji. Elsa padá na kolená a prosí o pomoc Boha. Zázrakom sa zjaví rytier Lohengrin v lodi ťahanej labuťou a po vyhranom boji sa stane Elsiným manželom. Elsa sa však nikdy nesmie pýtať na jeho totožnosť. Kto dielo nepozná, asi už tuší tú trošku naivne pôsobiacu zápletku – Elsa sa spýta, no za týmto odkazom je však podstatne viac. Podlomená viera. V podstate, okolo každej z postáv sa príbeh točí okolo viery. Obdobne však, ako rytier Lohengrin opustil svoju nadpozemskú ríšu, zriekol sa všetkých privilégií a prišiel k ľudu, lebo chcel byť pochopený, túžil po pochopení aj skladateľ.
Už po premiére vo Weimare v roku 1850 pod taktovkou Franza Liszta získalo dielo takmer kultový status a stalo sa najhranejšou operou. Zvoliť tento titul ako záver 53. koncertnej sezóny Štátnej filharmónie Košice bolo na jednej strane odvážne, no na druhej, šéfdirigent Robert Jindra má dostatok skúseností, aby priviedol orchester ku krásnemu, dokonalému zvuku, podstate hudobnej drámy a „narkotickému“ účinku hudby, na ktorý sa mnohí (nielen Fischer), odvolávajú. Je to neopísateľná príťažlivosť až mágia, ktorá funguje okamžite: akonáhle začali znieť prvé takty Predohry prvého dejstva, nebeskej hudby, vedeli sme, že šéfdirigent prepojil hudbu s textom a skoncentroval do nej celého Lohengrina.
Predohra Wagnera je majstrovské dielo a spôsob, akým ho interpretovali Košickí filharmonici, mal v sebe ten vzácny obsah, aký doň skladateľ vložil. Zobrazenie Svätého grálu, zostupujúceho na Zem – skladateľovi stačil jediný motív, aby skomponoval jednu z najkrajších a najdojímavejších operných predohier, aké vôbec kedy vznikli. Práve motív Lohengrina (použitý v celej opere) sa viaže k počiatkom jeho práce s využívaním leitmotívov.
Pianissimá a diminuendá, v pomalom tempe, s priezračným zvukom a postupným vrstvením – táto magická zvukovosť okamžite pritiahla poslucháčov. Filharmonici zneli mimoriadne homogénne, s prekrásnym zvukom a pod taktovkou Jindru si dávali záležať na každom jednom takte. Od úvodného kvarteta huslí (hrali obaja koncertní majstri – Maroš Potokár aj Mátyás Mézes), stúpajúcich akordov, tvoriacich nebeský efekt, cez postupne sa rozvíjajúcu textúru, ktorá má schopnosť človeka psychologicky viesť k nekonečnej, mimozemskej kráse, cez pridávajúce sa dychy a ďalšie nástroje, zvuk bohatol a z úvodného pianissima sme sa dostali k fortissimu (činely a dychy). Bol to jediný moment ouvertúry, kedy znel celý orchester, aj s plechovými dychmi. Hudobníci pod taktovkou Jindru mimoriadne precízne vystavali tieto zvukomalebné hudobné plochy, ktoré sa v závere opäť vrátia k tomu, čo sme počuli v úvode. V subtílnom zvuku a v tichosti nebeskej ríše ukončili predohru huslisti orchestra – presne tak, ako ju aj začali. Už po tomto zvukovo príťažlivom kuse nastalo v Dome umenia ticho, ktoré by sa dalo krájať – to je ten moment, kedy publikum predýchava a necháva hlboký estetický a sonoristický zážitok každou svojou bunkou v tele ešte znieť. To je presne Wagnerova hudba.
Nasledovala kľúčová scéna z opery – sen Elsy z prvého dejstva Einsam in trüben Tagen, v ktorej v zúfalstve prosí Boha o pomoc. Naša operná diva Jolana Fogašová má s repertoárom Wagnera bohaté skúsenosti, preto neprekvapilo, že do árie sa dokázala vložiť nielen technicky, ale najmä výrazovo. Vstup Elsy je náročný – v úvode ho sprevádzajú len flauta a hoboj, ku ktorým sa neskôr pridajú ďalšie drevené dychy. Wagner týmito nástrojmi dosahuje efekt nadpozemského zvuku v celej opere. S istotou nasadené tóny v podaní Jolany Fogašovej – od úvodného es, cez klesajúce intervaly vyjadrujúce smútok (dni naplnené smútkom), využila sopranistka na prácu s introspektívnym výrazom, odtieňmi piána až pianissima. Zúfalstvo, ktoré v speve vyjadrila – nad stratou brata, vyústilo v bolestivú, sugestívnu výpoveď o vízii, že príde rytier – záchranca. Je až neuveriteľné, ako Wagner v tejto (aj ďalších) áriách sleduje text a v hudbe presne zobrazuje jeho význam. Nálada sa náhle mení, keď tremolá sláčikov sprevádzajú Elsu spievajúcu o tom, že jej výkrik je plný žiaľu. Doposiaľ tichá, sugestívna hudba vybuchne emóciami, v bodkovanom rytme a zlovestnom zvuku, sopranistka ju dokázala umocniť stupňujúcou dynamikou a napätím vo frázach. Jej portamentový oktávový skok predznamenal zmenu nálady v hudbe (aj texte) a hrdinka sa opäť vrátila do sna, náladou, hudbou i textom. Korešpondoval s tým hudobný tok i vokálny prejav – Elsa opäť ponorená do sna a svojej vízie, v ktorej zvestuje príchod rytiera (Lohengrina).
V ďalšom duete z druhého dejstva 2. scény Erhebe dich, Genossin meiner Schmach! Sa predstavili dvaja sólisti Maida Hundeling ako Ortrud a maďarský barytonista Károly Szemerédy ako Telramund. 14-minútový duet si vyžaduje dva veľké, dramatické hlasy, ktoré boli divákom v Košiciach ponúknuté. Pravdupovediac, dnes už sú takéto veľké, nosné hlasy aj vzácnosťou – orchester si mohol pri takých kvalitných vokálnych výkonoch dovoliť aj skutočnú drámu, šéfdirigent nemusel šetriť hráčov na dynamike a v priestore Domu umenia nezanikli. Barytón prekrásnej farby, plný, nosný hlas, vzácne vyrovnaný vo všetkých polohách, zatiaľ nedostatočne dramatický v exponovaných forte polohách na túto postavu kontra dramatický soprán s ostrými spodnými polohami a sýtymi vysokými, v duete, v ktorom muž príde o česť, ostane v hanbe. Vyčíta Ortrud, že práve kvôli nej má rozbitý meč, jeho erb je zlomený, ušiel, bol vyhnaný a radšej si mal voliť smrť. Drásavá hudba v hlbokých registroch plná napätia, ktorú orchester stupňoval a dynamicky tieňoval podľa textov (na tom si dával dirigent špeciálne záležať – každá jedna hudobná fráza bola úzko naviazaná na význam textu) znela v podaní orchestra s presvedčivými výrazovými kvalitami. Wagner opäť využíva zvukomalebné (no nie lacné) prostriedky – dychové nástroje, hlboké polohy na zvýraznenie dramatických situácií, rezignácie, sláčikové tremolá na zvýraznenie vyostreného konfliktu.
V prvej časti koncertu sme stále nepočuli ústrednú postavu – predstaviteľa Lohengrina. Záver patril duetu Ortrud a Elsy – Euch Lüften, die mein Klagen. Jolana Fogašová – spievajúc z lóže až dojímala lyrickým stvárnením tejto snovej árie, v ktorej udržiavala Elsu ako hrdinku zbožnú a zároveň snívajúcu. Už tradične nasadila vo výškach čisté, bezchybné, precítené pianissimá. Kontrastom jej sveta – postavou i hlasom, sa stala Maida Hundeling v polohe poníženej Ortrud. Pôvodom nemecká sopranistka bola na javisku dynamická nielen vokálom, ale i hereckým prejavom. V hlase dokázala vyjadriť charakter postavy – zlomyseľnosť a priam zmanipulovať subtílnu, zbožnú Elsu. Priestorovo vhodne koncipované oba ženské hlasy sa v akustike sály dobre vynímali – v duete nezanikal ani part Fogašovej, no bol intímnejší a hĺbavý, neskôr prechádzajúci i do dramatických polôh. V rozsiahlom, takmer 15-minútovom duete (človek už sa pri Wagnerovi aj obáva použiť prívlastok „dlhý“, aby nebol obvinený z dehonestácie jeho diela), skladateľ dômyselne prelína lyrické a dramatické party, spoločné či sólo, no v závere necháva priestore pre veľké vyznanie Elsy. Čisté, svietivé výšky Jolany Fogašovej, jej pianissimá, spôsob jej precíteného frázovania, dýchania s hudbou a finálny spoločný spev s Ortrud bez predchádzajúcej dramatičnosti, ústiaci v prekrásnu, nežnú melódiu v orchestri, bol jedným z vrcholov programu večera.
Štvrtým sólistom, ktorý sa v tento večer predstavil, bol Aleš Briscein ako Lohengrin. Ešte pred jeho duetom s Elsou orchester uviedol Predohru z tretieho dejstva, ktorá je podstatne dynamickejšia ako prvá. Wagner pracuje s celým orchestrom, podstatne viac člení kompozíciu z hľadiska formy. Dobrá dramatická výstavba, no najmä ucelené myšlienky – orchester pod taktovkou Jindru dôsledne delil v tomto farebnom prelúdiu dramatické prechody, aby dostali svoj vnútorný obsah.
Hráči plynulo prešli k duetu Lohengrina a Elsy Das süße Lied verhallt. Postava rytiera je v celej opere zvláštna – aj keď by mala hýbať dejom, robí to skôr Elsa. Z dramatického hľadiska práve jej činy spustia tragédiu a menia zásadným spôsobom dej. Lohengrin v podaní českého tenoristu Aleša Brisceina presne zodpovedal charakteru tejto postavy: od počiatočnej, dôstojnej polohy mezza voce, pridával na výraze i hlasitosti, no neprešiel do prílišnej vášne. Ponechal Lohengrina vo vznešenej, kultivovanej polohe, pričom jeho tenor bol schopný niesť sa sálou. V ľúbostnom duete s Elsou dokázal flexibilne meniť výraz – od jeho vyznania, lásky transcendentálneho charakteru až po rezignáciu, keď Elsa stratila vieru. Bolo zrejmé, že s rolou je zžitý (Lohengrina spieva od roku 2012), vo frázovaní mal absolútnu istotu, disponoval vyváženými plochami dlhých pianissimových fráz v záverečnej árii In fernen Land. Jeho tenor bol spočiatku brilantný a tajomný, no nie hrdinský – taký ani byť nemá. Orchester viedol Jindra v predpísanom pianissime, neskôr spevák i orchester nabrali na intenzite, keď Lohengrin hrdo spieval o svätom grále. Vo forte zaspieval Briscein mäkké forte – vysoký tón a. Vo finálnej, exponovanej časti vo vysokej polohe (náročnej pre každého tenoristu) odhalí svoje meno a zároveň sa mení aj jeho výraz. Až posledné verše spieva hrdinsky a podaní Brisceina sme všetky tieto výrazové odtiene počuli s veľkou sebaistotou.
V Košiciach sa zišli pozoruhodní sólisti vysokých technických i výrazových kvalít, ktorí vytvorili navyše vytvorili súrodé dvojice, fungovala medzi nimi ohromujúca chémia, spevácke party boli vzácne vyvážené a dokonale chápali Wagnerovo dielo. Čo je však kľúčové, v prípade jeho opier, vysporiadanie sa s hudbou. Tá je totiž priam bytostne prepojená s prvkami drámy – Wagnerovo dielo funguje vo všetkých zložkách ako „dokonalý stroj“. Pokiaľ rozumiete jeho textom, viete presne, čo sa odohráva v hudbe. Ak nie, hudba vám to napovie. Wagner hudbu využil ako výrazový prostriedok na vyjadrenie drámy a v týchto intenciách postupoval aj šéfdirigent košických filharmonikov. Každá jedna situácia – či to bol ľúbostný duet alebo rozprávanie o svätom gráli, bolo obsahovo stvárnené v orchestri. Veľmi dôsledne, precízne, no nie prvoplánovo – na to je Jindra až príliš skúsený dirigent, ktorý si dokáže udržať nadhľad spoločne s disciplínou. Strhujúca dráma a nadpozemská až éterická krása Lohengrina vynikli vďaka vynikajúcim výkonom hudobníkov, ktorí pre svoje publikum pripravili záver sezóny ako sa sluší a patrí. Nezabudnuteľný.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Miriama Fenciková
