Elvis bol chlapec, ktorý prišiel z ničoho a stal sa najslávnejším človekom planéty – ako to jeden človek môže uniesť na pleciach? Režisér snímky sa rozhodol vyrozprávať jeho príbeh prostredníctvom jeho manažéra, plukovníka Parkera, ktorého si zahral Tom Hanks.
Nakrútiť film o legende, kráľovi rokenrolu, miláčikovi, ktorý stále žije v srdciach niekoľkých generácií, no zároveň kontroverznom umelcovi, si môže trúfnuť len režisér-maximalista. Baz Luhrmann, tvorca filmov ako Moulin Rouge!, Veľký Gatsby rozhodne patrí medzi takých tvorcov. Vo filmovej novinke s príznačným názvom Elvis, ktorú si aktuálne môžete pozrieť v našich kinách, sa rozhodol vyrozprávať príbeh tejto legendy odlišným, nie tuctovým spôsobom. Nie je to obyčajný životopisný film, ktorý režisér a scenárista predostiera divákom, no na nesmrteľnú hudobnú ikonu a jej životný príbeh nazerá prostredníctvom odhalenia zákulisia života Elvisa Presleyho.
Kľúčovou postavou, cez ktorú rozpráva príbeh Elvisa, je jeho manažér – plukovník Tom Parker v podaní Toma Hanksa, zamaskovaného a zmeneného na nepoznanie. Spolupráca Presleyho a Parkera trvala viac ako 20 rokov, vďaka manažérovi sa Presley dostal na vrchol a dozvedel sa o ňom každý. Ďalšou postavou, ktorou sa snímka zaoberá, je Priscilla Presley – manželka Elvisa, ktorá pri ňom stála, aj počas búrlivých čias v šoubiznise.
V prvom rade je potrebné ozrejmiť jednu zásadnú vec. Po šialenstve, ktorá sa spustila s filmom Bohemian Rhapsody, ktorá modelovo pripomína Elvisa – tiež je to portrét milovaného a zároveň kontroverzného umelca, rovnako je príbeh rozprávaný cez hudbu, ale i osobné vzťahy a odhaľuje aj osobnosť Freddieho, by sa mohlo zdať, že táto snímka je tak trochu inšpiráciou a snaží sa naviazať na úspech filmu z roku 2018 o legendárnej skupine Queen. Pravdou však je, že projekt o Elvisovi bol oznámený už v roku 2014, takže štyri roky predtým, ako pustili do sveta film o Freddiem. O projekt „Elvis“ sa pokúšali viacerí, no stroskotali a nakoniec zakotvil u toho najpovolanejšieho – Baza Luhrmanna.
Príbeh Elvisa sa začína netradične – rozprávaním ťažko chorého plukovníka Toma Parkera, ktorý sám v nemocnici spomína. Ocitá sa v roli rozprávača a je tým, ktorý nás postupne zasvätí do príbehu, ako spoznal Elvisa, kým bol on sám v celom tomto kolose – hoci skutočnú pravdu sa z jeho úst nikdy nedozvieme. Plukovník trpí, lebo médiá ho označili za gaunera a podvodníka, ktorý kráľa rokenrolu okrádal, chce preto dať všetko na správnu mieru – očistiť svoje meno a presvedčiť všetkých, že nebyť jeho, nikto by Elvisa (Austin Butler) ani len nepoznal.
V úvode – akoby ste sa ani nedívali na film o Elvisovi. Režisér kombinuje mystickú atmosféru, výtvarne pozoruhodné zábery – z kvapky infúzie, ktorá tečie Parkerovi do žíl, sa zrazu stane prostredníctvom poetickej kamery panoramatický záber na Las Vegas. Tom Hanks sa neokrôchane, v nemocničnej nočnej košeli prechádza kasínom, ani neviete ako, zrazu sa ocitáte vo svete filmového Luskáčika – plukovník ako postava Myšieho kráľa má v sebe niečo negatívne od začiatku. Magická rozprávková atmosféra, ponorená do sna, sa vôbec nejaví ako životopisný film, ktorému dáva nejasné kontúry unavený starec, ktorý sa neustále sťažuje.
No to je presne Baz Luhrmann – zrazu vás ako diváka strhne do iného prostredia po tom, čo predstaví v prvej pol hodine svojho hlavného aktéra, rozprávača, tajomného plukovníka, aby ukázal konečne hlavného hrdinu – Elvisa ako dieťa. Vyrastajúc v černošskej štvrti, malý blonďavý chlapec s veľkými modrými očami považoval gospel a blues za niečo úplne prirodzené. Jediné dieťa bielej pleti medzi rovesníkmi a dospelými čiernej – nasávalo ich rytmus, feeling a cit pre hudbu aj v kostole.
Presne ten moment, nad ktorým sa zamýšľajú mnohí – spojenie nespojiteľného, rytmu černošskej hudby s prvkami country, vďaka ktorému získal Elvis slávu, je vo filme zobrazený priam magicky. Luhrmann na to využíva majstrovstvo vizuálnej sily a strihovej skladby. Vracia sa do Elvisovho detstva, rytmiku z kostola preberá počas znejúcej, exponovanej černošskej modlitby, ktorú strihá do piesne, v časoch, keď už získal popularitu. Je to neuveriteľná vizuálna kreativita – a zároveň odhalenie tajomstva pre tých, ktorí nepoznajú túto jeho unikátnu syntézu. Iste – v tom čase, kedy vládol krutý rasizmus, sa javil ako kontroverzný umelec a film na to aj dostatočne poukazuje. Na to, aby ukázal aj druhú stranu mince, že mu čierna komunita neskôr vyčítala, že slávu získala vďaka hudbe Afroameričanov, lebo im ju ukradol, však už snímka nemá dostatok odvahy. Zrejme by bola cenzúrovaná…
Syntéza v hudbe však v prípade rokenrolového kráľa nikdy nebola chladným kalkulom. Získal ju v prostredí, v ktorom vyrastal – skombinoval ju so svojím krásnym, sýtym barytónom a bezprostredným prejavom pri koncertných vystúpeniach. Beloch hrajúci černošskú hudbu sa stal pre dievčatá (no i pre mužskú časť publika) okamžitým magnetom a Parker ihneď vycítil, že toto je jeho eso v rukáve. Životná príležitosť, ako zbohatnúť.
Prvý ošiaľ, ktorý spôsobuje Elvis – najmä u dámskeho publika, to je kapitola sama o sebe. Manažér robí turné s dvoma kapelami: starnúcou country skupinou, pri ktorej publikum spravidla zaspáva, no v duchu tradícií sa to sluší a patrí. A potom na scénu príde on – rebel v ružovom obleku s provokujúcimi pohybmi na scéne, ktoré vyvolajú v ženách vzrušenie. Luhrmann to ukazuje priamo: kamera často sníma Elvisov rozkrok v detaile a následne v dynamickom strihu mladé dievčatá, ktoré doslova omdlievajú vytržením, v očiach sa im zračí extáza. Elvismánia je v tomto filme zobrazená skutočne unikátne: dynamicky, so štipkou humoru, no natoľko reálne, že sa opäť prostredníctvom koncertných scén prenesiete do doby zakázaného ovocia, ktoré mladému publiku tak chutilo.
História piesní Hound Dog či Jailhouse Rock, ale aj jeho protest song If I Can Dream – z roku 1968, snímka starostlivo ukazuje vzlety aj pády rokenrolového kráľa. Cenné je, že odhaľuje jeho hudobné zázemie (nielen detstvo, ale aj jeho neskorší, pravidelný kontakt s černošskou komunitou na Beale Street – legendárni umelci ako B.B. King či sestra Rossetta) a nevŕta sa natoľko v jeho súkromí – smrť jeho brata spomenú tvorcovia len raz, keď sa mladý spevák, trasúci sa od trémy, nie je schopný dostaviť sa na javisko. Členovia kapely ho povzbudzujú, aby spieval pre brata.
Odhaľuje ho však ako človeka krehkého, až naivného, schopného bezbreho veriť tomu, ktorý ho po celý čas klamal. Dokonca aj v hudbe – veterán, o ktorom nikdy nič nevedel, plukovník, z ktorého sa nakoniec vykľul podvodník, ho neustále ťahal do nezmyselných, plytkých šou, filmov, čo najďalej od rebelantstva, tváriac sa pritom, aké láskavosti v jeho kariére je mu schopný zabezpečiť. Elvis už strácal svoju tvár, skĺzol popri Parkerovi do paródie seba samého. Popri tom sa mu rozpadlo manželstvo s Priscillou (Olivia DeJonge), bol závislý od liekov – jeho odvrátenú, negatívnu stránku života tvorcovia neskrývajú. No nestavajú sa ani do pozície sudcu a kata.
Priam dojemná je scéna, keď po úpadku Elvis opäť „nájde“ svoj štýl, svoju pôvodnú tvár rebela a podarí sa mu opäť získať pozornosť publika. Scéna, v ktorej mal odspievať gýčovú vianočnú pesničku, no namiesto nej spravil nový text – vznikol tak slávny protest song If I Can Dream, je mimoriadne silná. „Raz mi jeden kazateľ povedal, ak to nemôžeš povedať slovami, zaspievaj to,“ povedal Elvis a vznikla legendárna pieseň, vďaka ktorej ukázal, že stále má čo povedať ľuďom. Jej text je pozoruhodný aj preto, že sú v ňom nápadné podobnosti s prejavom Martina Luthera Kinga Jr. z roku 1963 – „I have a Dream“. Presley ju nahral po Kingovej vražde a spôsob, akým vznik tejto piesne nakrútil Baz Luhrmann, je fascinujúci – živý, akoby sa to dialo presne v danú noc…
Elvis je dôstojným filmovým pomníkom, pretože ukazuje nám kráľa rokenrolu ako človeka, ako speváka, muzikanta, ktorého život bol jeden veľký „Trouble“. Práve bluesová pieseň z roku 1953 je vo filme zostrihaná ako jeden minifilm a aj vďaka piesňam získame opäť ten pocit, že rozumieme Elvisovi, jeho hudbe, reči, no najmä ho chápeme ako človeka, dokonca sme schopní vďaka snímke chápať dobe, v ktorej tvoril.
Herec Austin Butler, na ktorého si spočiatku budete musieť trochu zvykať, no potom sa zmieriť s tým, že Elvis bol len jeden a nikto ho nenahradí, odviedol skvelý výkon. Neafektoval, nesnažil sa speváckym prejavom silene priblížiť k legende, no predsa, v jeho farbe hlase, najmä v spodných polohách ste našli toho veľa spoločného. Jeho podmanivý pohľad z plátna, ktorým sa na publikum – a zároveň divákov, pozerá, je odzbrojujúci, jeho láska k hudbe je citeľná a viete, že ju nehrá.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Continental film
