Sláčikové kvarteto Adventure Strings na koncerte v žilinskom Dome umenia Fatra pokrstilo svoj nový album. Okrem piesní z nového CD Ciao siahli hudobníci aj po skladbách, ktoré majú v repertoári už dlhšie.
Sláčikové kvarteto Adventure Strings vzniklo v roku 2007 v Žiline, na krst svojho najnovšieho albumu Ciao si teda, logicky, členovia kvarteta vybrali domáce prostredie. Koncert v Dome umenia Fatra zostavili z overených klasických skladieb, popových, ale aj rockovejších či metalových piesní v netradičných úpravách. Nechýbalo zastúpenie žánra filmovej hudby, jazzu, skrátka – hudobná rôznorodosť. Okrem piesní z nového albumu Ciao siahli hudobníci aj po skladbách, ktoré majú v repertoári už dlhšie. Na publikum účinkovali ako magnet a paradoxom je, že nerozhodoval žáner. Či už to bola klasika alebo rocková vypaľovačka, dokázali strhnúť kvalitou interpretácie, no najmä zohratosťou a energiou.
Iste, sú to všetko prvotriedni hráči, o tom niet pochýb. Tvoria ho: Slavomír Glos (I. husle), Ivo Remenec (II. husle), Roman Rusňák (viola), Klaudia Remencová (violončelo).
Prvý menovaný, Slavomír Glos má v kvartete úlohu umeleckého lídra a prvého huslistu, venuje sa aranžovaniu skladieb aj sólovej hre. Je stálym členom Štátneho komorného orchestra v Žiline, venuje sa tiež pedagogickej činnosti. Druhý huslista, Ivo Remenec je taktiež členom ŠKO a zároveň moderátorom koncertov – nechýba mu vtip, duchaplnosť a výrečnosť. Violista Roman Rusňák pôsobil v ŠKO od roku 2010, neskôr získal skúsenosti v SND a dokončil aj postgraduálne štúdium na Universität für Musik und darstellende Kunst Wien. V súčasnosti je členom violovej skupiny Slovenskej filharmónie, Hilaris Chamber Orchestra a v roku 2018 uviedol vlastný projekt Filmová hudba. Zostavu dopĺňa zástupkyňa nežného pohlavia, violončelistka Klaudia Remencová, ktorá pôsobí ako koncertná majsterka a vedúca skupiny violončiel v Štátnom komornom orchestri Žilina. Hrala pod taktovkou legendárnych majstrov ako Claudio Abbado, Kirk Trevor, Leoš Svárovský a ďalší.
Štvorica muzikantov otvorila večer dynamicky – napriek tomu, že mali v ten večer (4. júna) v Žiline silnú konkurenciu (Radošinské naivné divadlo malo až dve predstavenia v tento deň), dokázali dostať svoje verné publikum do Domu umenia. Highway to Hell je ako „vypaľovák“ (v origináli AC/DC) skvelý úvod, za predpokladu, že máte dobrých interpretov. Bez bicích, gitár a špecifického vokálu, je potrebné dať tejto piesni presne tú kombináciu emócií, aby mala v sebe život, aký jej vdýchla kapela: zobrazuje totiž šialené životné tempo, akým v tom muzikanti čase žili. Boli vždy na cestách, na turné a samotný spevák Bon Scott, ktorého kvílivý, osobitý hlas (nikdy neviete rozhodnúť, či je taký sexy alebo taký škaredý- ten hlas, samozrejme), hovorieval, že ich životný štýl je cestou do pekla.
Pri zmene hudobných nástrojov, žánru, interpretov, a napokon aj storočia a nepochybne aj životného štýlu, človek akosi automaticky predpokladá, že sa dočká uhladenej, kultivovanej verzie tejto piesne. Tú rovnicu akosi tušíte, no akonáhle muzikanti začali hrať, nefungovala – žiadny uhladený štýl, aký spravidla počúvate na koncertoch klasickej hudby. Vo frázovaní počujete spontánnosť, rockové frázy a esprit a zároveň je citeľné, že sú to hudobníci, ktorí majú za sebou klasické vzdelanie. To im dáva istotu, že sa dokážu tvárne pohybovať aj v iných žánroch. Ešte jedna vec bola z koncertu zrejmá – každý z hudobníkov mal zjavne „ten svoj“ obľúbený song a citeľne bližšie k jednotlivým štýlom. Nie, že by sa do iných nedokázali dostatočne interpretačne vložiť, no bolo okamžite badateľné, že umelecký vedúci, prvý huslista Slavomír Glos sa cíti ako ryba vo vode v diskotékovom hite od americkej skupiny Village People Y.M.C.A., druhý huslista Ivo Remenec má skôr bližšie k rockovejšej, tvrdšej muzike – Nothing Else Matters, srdcovka čelistky Klaudie Remencovej je zjavne letný hit portorikánskeho interpreta Luisa Fonsiho Despasito.
Späť však ku koncertu. Ako ďalšia v poradí nasledovala skladba Bella Ciao, podľa ktorej je aj pomenovaný nový album. Hudobníci hrali repertoár zväčša upravený Adriánom Harvanom, muzikantom, skladateľom a aranžérom, ktorý sa dokáže so skladbami natoľko vyhrať, že zrazu dostanú úplne iný cveng, náročnosť a niekedy ich dokonca je schopný posunúť aj do jazzového žánru. Od úvodného pomalého precíteného sóla (violončelo) sa muzikanti postupne dostali k rýchlemu tempu, v ktorom sa ukázala ich technická bravúra. A najmä muzikantský cit – schopnosť pracovať s tempami a vyspievať ústrednú melódiu.
Adventure Strings siahli aj po piesni od Beatles, možno pre niektorých menej známej – Back in the U.S.S.R., no Michelle, Let it Be, Hey Jude už všetci v úpravách už poznáme – prečo konečne nevybrať aj niečo neopočúvané? Pre publikum to bola zjavne trochu veľká neznáma – až na niektorých skalných, čo sa však nedá povedať o nasledujúcej skladbe. Letný hit Despasito by sa možno mohol zdať pre niektorých, ktorí očakávali „vážnejší“ repertoár a náročnejší program príliš komerčným kusom, ho v úprave Harvana sa zmenil na obtiažne hranie. Aranžér vedie hlasy dômyselne – nič v jeho plochách neostáva prázdne a veru aj potrápil muzikantov polyfóniou. No v častiach, keď hrali spolu, zneli homogénne a kompaktne.
Ako hostia prijali pozvanie na koncert speváčka Barbora Švidraňová a klavírny virtuóz Matej Arendárik. Herečka a speváčka Barbora Švidraňová je rodáčkou zo Žiliny, dočkala sa preto vrúcneho privítania. V prvom rade treba podotknúť, že je to typ interpretky, ktorá je osobitá nielen farbou vokálu, ale i výzorom. Je krásna, no nie je ten typ tuctovo krásnej ženy a na pódiu okamžite vynikne svojím zjavom i charizmou. Má nezameniteľný typ energie, ktorý sa s hlboko posadeným, nosným vokálom a pevne posadenými výškami perfektne snúbi. Nie každá speváčka si trúfne na bondovku Skyfall – navyše, spievať niečo po Adele je vždy výzva výrazovo i rozsahom. Švidraňová preukázala zmysel pre dramatično: začala pieseň v pianissime, aby potom patrične mohla tému vygradovať. S hlasom dokáže pracovať nádherne, napokon, jej sýty vokál a prekrásne hlboké polohy sú pre túto pieseň priam predurčené. Osudovou piesňou dokázala zaplniť celú sálu.
Aj ďalšia pieseň, ktorú nájdeme na albume Ciao – legendárne Čerešne Jara Filipa a Milana Lasicu opäť v úprave Adriána Harvana zneli v jej podaní. Kým na albume speváčka zvolila komornejší prejav, naživo pracovala s dramatickejšou formou. Priznám sa, intímna verzia nahraná v štúdiu je mi podstatne bližšia. Konečne sme však počuli Čerešne bez toho, aby niekto umelo napodobňoval prvú dámu šansónu Hanu Hegerovú alebo do piesne umelo vnášal emócie, ktoré v nej ani nie sú. Švidraňová svojím chápaním prináša do šansónu svoj vlastný príbeh a je osobný – bez toho, aby mala potrebu kopírovať iné speváčky.
Adventure Strings pokrstili aj nový album: obaja hostia koncertu Barbora Švidraňová a Matej Arendárik cédečko Ciao uviedli do života zhorenými notami. Muzikanti vraj tak cvičili, až im obhoreli noty…
Po krste nasledovala pesnička skupiny Modus – Úsmev, v ktorej sa už predstavil aj klavirista Arendárik. A svoju rolu poňal naplno: nie nadarmo sa hovorí, že klavír je malý orchester. Klavirista suploval rytmickú zložku, precíznymi akordmi a živelnou rytmikou, no i v melodickej dokázal tvoriť kreatívne nápady. Kvarteto popri jeho hre tak trochu zvukovo zanikalo, no speváčka Barbora Švidraňová dokázala svojím nasadením roztlieskať celú sálu. Raz darmo – tieto retro hity budú na publikum fungovať za každých okolností.
Druhá časť koncertu sa začala Toccatou a fugou d mol Johanna Sebastiana Bacha, samozrejme v úprave. Hudobníci ju hrali v podstatne rýchlejšom tempe, ukázala sa ich virtuozita a vynikajúca súhra, ktorá je v kvartete mimoriadne dôležitá. Dokážu sa ako hráči počúvať, skladba mala potrebný ťah a pulzáciu. Prekrásne vyspievané kantilény v metalovom slaďáku kapely Metallica Nothing Else Matters (aranžmán Slavomír Glos) boli doménou druhého huslistu. Zahrať túto pieseň tak, aby poslucháča ešte stále bavila, je v podstate umenie. Je to hit, ktorý sa stal svojho času pomerne opočúvaným. Práve sláčiky sú tou devízou, ktoré zvukovo dokážu obohatiť skladbu a dať jej nový rozmer: obyčajný rozložený akord a nad ním prekrásna melódia, dômyselne popretkávaná v aranžmáne medzi jednotlivými nástrojmi, s citom vygradovaná, aby sa uzavrela v tajuplnom pianissime – presne v tom bolo to čaro, prečo dokázala opäť zaujať.
Dramaturgia koncertu striedala pomalé skladby s rýchlymi, po slaďáku opäť nasledoval hit, ktorý roztlieskal publikum. To žilinské bolo srdečné a vďačné. Počas večera vystúpil aj Matej Arendárik s violončelistkou Klaudiou Remencovou – Labuť z Karnevalu zvierat francúzskeho skladateľa Camilla Saint-Saënsa znela v jej podaní spevne, bola plná muzikality, precítenej dynamiky a elegancie.
Adventure Strings si trúfli aj na Bohemian Rhapsody, ktorá doslova zmenila svet, vnímanie populárnej hudby a hoci spočiatku bola verejnosťou i kritikou vnímaná rozpačito, stala sa najhranejšou piesňou 20. storočia. Je štruktúrou zložitá – je nutné vystavať ju interpretačne tak, aby sa poslucháč nenudil, navyše, je to natoľko známa vec, že presne si vieme k nej synchrónne v publiku spievať (odporúča sa radšej v duchu, pravda – niektorí to v publiku nedodržali a bolo to vcelku utrpenie). Harmonicky zložitá, formálne jedinečná, metricky zaujímavá – pustiť sa do nej môže len skúsený muzikant. V podaní kvarteta mala intímnu náladu (s výnimkou prechodnej časti v rýchlom tempe) a najhoršie, čo človek môže spraviť, je porovnávať ju s originálom. Ten je v tomto prípade vždy len jeden. No muzikanti si so skladbou poradili so cťou.
Nechýbali ani medley – piesne venované Kájovi Gottovi a Mekymu Žbirkovi. V oboch sa ukázala interaktívnosť hudobníkov, zapojili do spievania aj publikum, ktoré si atmosféru koncertu aj angažovanosť užívalo.
Za mňa osobne bol jedným z vrcholov programu tango skladateľky Su Jin Kim s názvom B Rosette, ktoré sa (akoby náhodne, padnúc z neba) ocitlo aj na albume. Jeho čistota a krása, vnútorný smútok, vášnivá rytmika – s hosťom, klaviristom Matejom Arendárikom, malo nezameniteľnú atmosféru. Cítite v ňom jasný odkaz Piazzollu, no zároveň aj jednoduchší, jasnejší a priamočiarejší odkaz.
Na záver muzikanti predviedli číslo, ktoré doslova iskrilo humorom: je to niečo, čo nedokáže každý hudobník, odchovaný na klasickej hudbe. Kombinovali počas jedného bloku rôzne žánre (dokonca s pohybovými kreáciami) a bolo až neuveriteľné, ako vedia do jedného uceleného bloku dostať filmovú hudbu z Posledného mohykána, Mozarta, Smetanu, celkom plynulo prejsť k Ave Maria či motívu Osudovej symfónii Beethovena, kankánu, čardášu, ani neviete ako, zrazu počujete melódiu Singing in the Rain alebo Summertime, následne rokenrol, pesničku Pretty Woman, zrazu Hey Jude, Bee Gees Stain´Alive, následne hit Money od skupiny ABBA, ale aj Michaela Jacksona s jeho tancom moon walking.
Dostať vtip do interpretácie vôbec nie je také jednoduché, ako sa zdá. Navyše, Adventure Strings nepracujú s lacnými prvkami varieté, no artificiálnou hudbou, spájajú rozmanité žánre v interpretácii, natoľko dômyselne a prirodzene – bez afektu, že publikum sa s nimi vždy cíti dobre. Či už je to klasická, filmová, metalová hudba – na žánri nezáleží.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Matúš Maderič
