Otvárací koncert festivalu Viva Musica! priniesol publiku nielen výnimočné interpretačné výkony v podaní českých a slovenských umelcov, ale najmä podnetnú dramaturgiu.
Hoci na festivaloch zvykne byť úvodom program zostavený z populárneho alebo ľahko vnímateľného repertoáru, počas otváracieho večera Viva Musica! (29.6.2023) vo Veľkom evanjelickom kostole, si organizátori zvolili diela poukazujúce na previazanosť hudobných kultúr Česka a Slovenska. Dvoma leitmotívmi tejto dramaturgie boli 30. výročie vzniku Slovenskej republiky a zároveň rovnaký čas, ktorý uplynul od rozdelenia Československa. Na pódiu sa teda stretli naši a českí umelci, ktorí interpretovali diela slovenských a českých autorov. Dôraz pritom bol kladený na reflexiu vzájomných vplyvov, ktorá tiež symbolizovala prepojenie našich krajín.
Večer otvoril a skladba Variácie na slovenskú ľudovú pieseň pre violončelo a klavír, H.378 Bohuslava Martinů – s pôvodným francúzskym názvom Variations sur le théme slovaque, ktorá je jednou z posledných skladieb autora. Skomponoval ju v roku, keď zomrel. Podnetom na vznik Variácií bola slovenská ľudová pieseň, trávnica z Novohradu Keby ja vedela, ktorú Martinů objavil v zbierke 1000 Slovenských ľudových piesní slovenského hudobného skladateľa a folkloristu Viliama Figuša-Bystrého.
Publiku skladbu predstavili český violončelista Jiří Bárta a klavirista Marian Lapšanský. To, čo skladateľ vo variáciách podčiarkol v zmysle charakteristického slovenského ľudového prvku, bolo zosobnené v ich interpretácii. Melodika skladby je lyrická, trávnicového charakteru s typickou metrorytmikou, rubatovo voľnou a bola zrejmá už z úvodnej klavírnej introdukcie. Len na ploche niekoľkých taktov dokázal skladateľ vyjadriť prejav ľudového hudobného myslenia. Klavirista začal vo fortissime, introdukciu charakterom a technikou hry pripomínajúcu cimbalové sólo ukončil v mezzoforte, aby nastúpilo vrúcne, nádherne zafarbené violončelo s témou, označenou tempom Poco Andante, rubato. Violončelo Bártu znelo sýto, intonačne presne so zmyslom pre kantabilnosť. Pre spracovanie trávnice použil skladateľ modálne prvky, takže špecifická zvukovosť tejto skladby – harmónie na prvé počutie identifikovateľné so slovenským folklórom, boli presne tým prvkom, ktorý podporoval dramaturgia koncertu. Klavírny sprievod však nebol autorom napísaný „otrocky“, skôr sú preňho typické dlhé zadržiavané akordy, ktoré podporujú harmóniu skladby. Violončelová téma sa tak popri interpretácii klaviristu mohla dostatočne niesť – a priala jej aj akustika kostola. Český violončelista vynikajúco stvárnil recitatívny charakter trávnice a veľmi citlivým, pozorným partnerom a hráčskou oporou mu v sóle bol klavirista. Dýchal spoločne s violončelistom, Marián Lapšanský pozorne sledoval jeho frázovania, každému spomaleniu prispôsobil sprievod.
Prvá variácia je metricky variabilná, pričom v pravej ruke klavíra sme jasne počuli náznaky melódie trávnice, druhá má prvky toccaty, je v rýchlejšom tempe – ukázala sa v nich rytmická súhra oboch hráčov. Či už bola ústredná téma skrytá vo violončele alebo klavíri, interpreti ju nechali vždy vyniknúť. Samozrejme, štylizácia hudby je ovplyvnená hudbou 20. storočia – počuli sme v nej vplyvy rôznych žánrov, jazzovú rytmiku nevynímajúc. Aj v tretej variácii sa autor inšpiruje cimbalom – svedčia o tom ostináta kvintakordov alebo bohato obsadené arpeggiá. Práve klavír v mnohom pomohol vyniknúť tejto poetike, tak aj tanečnému charakteru ďalšej variácie – Scherzo. Dynamicky a rytmicky najvýraznejšia bola piata variácia, v ktorej využil skladateľ polyrytmus. Aj vďaka súhre oboch umelcov sa nám dostalo nielen rytmicky precíznej, ale najmä výrazovo sugestívnej interpretácie záverečnej variácie.
V národním tónu, op. 73 Antonína Dvořáka je cyklus piesní na ľudové texty pre vysoký hlas a klavír. Cyklus obsahuje štyri piesne, ktoré sú pestré výrazom a je náročné odhadnúť, akú expresiu použiť. Majú v sebe totiž úžasnú vyváženosť, tri z nich sú úpravy slovenských ľudových piesní, jedna v českom jazyku. Piesne sme počuli v interpretácii mezzosopranistky Jany Kurucovej a klavírnom sprievode Mariana Lapšanského.
Prvá pieseň Dobrú noc je pieseň plná nehy, ide o ľúbostnú pieseň, v ktorej cítiť sentiment (tritónus v melodike je charakteristický prvok, ktorý okamžite poukáže na ľudový element piesne). Kurucová zvolila expresívnejší prejav – v miestach, kde by ste očakávali lyrickejší výraz, volila objemnejší tón. S dynamikou pracovala rovnako expresívne, uprednostňovala aj v miestach, kde iné speváčky preferujú nehu a piáno, dramatickejší prejav. Jej frázy boli celistvé, kým spodné a stredné polohy boli presvedčivo znelé, vo vyšších bolo počuť forsírovaný, expresívny tón a text bol interpretovaný na úkor zrozumiteľnosti. Jej naturelu a výrazu viac pristala ďalšia pieseň – temperamentnejšia Žalo dievča, žalo trávu, v ktorej dokázala odľahčiť tóny od operných expresií. Jediná skladba v češtine Ach, není, není tu, co by mě těšilo – trudný, lyrický part v klavír sa krásne niesol v chráme v nádherne vláčnom tempe, naša mezzosopranistka disponovala pekne zaguľateným tónom a táto pieseň jej rozhodne viac pristala ako prvá z cyklu. Opäť namiesto kontemplácie volila výrazovo dramatickejší prejav, okrem záveru skladby. Ej mám ja koňa faku je záverečná pieseň cyklu, ktorú speváčka s klaviristom vystupňovali aj vďaka zmenám v tempách a temperamentnej rytmickej akcentácii.
Prvú časť večera ukončila známa Suchoňova Sonatína pre husle a klavír, op. 11 (ES57), v ktorej sa predstavili český huslista Pavel Šporcl a Marian Lapšanský. Konečne teda dielo slovenského skladateľa počas tohto večera (aj keď previazanosť českých autorov na slovenskú hudbu je zrejmá). Suchoň mal svoj vlastný, moderný kompozičný jazyk, vďaka ktorému je právom považovaný za európskeho skladateľa. Sonatína pre husle a klavír si vyžaduje aktívne počúvanie, prvá časť je v rýchlom tempe Allegretto con agitazione, v ktorej Šporcl vyhral všetky detaily a Suchoňovej skladby sa chopil so sugestívnym výrazom, technicky náročné časti zneli s absolútnou sebaistotou, lyrické precítene. Klavír bol plnohodnotným hudobným nástrojom – skladateľ ho poňal farebne a rovnako sú naň kladené vysoké technické a výrazové nároky. Objavil sa aj vo veľkom, plnohodnotnom sólovom parte, v ktorom sa Marian Lapšanský ukázal vo vynikajúcej kondícii. Aj husle sme počuli sólovo, aby po druhej, pomalej časti Largo, sostenuto dielo vyvrcholilo záverečnou virtuóznou pasážou vo finále Allegro assai. V podaní týchto umelcov však nešlo o samoúčelnú, len technicky vycibrenú virtuozitu, no snúbila sa s ňou obrovská dávka muzikality.
Po prestávke nasledovala Janáčkova Sonáta pre klavír 1. X. 1905 es mol – za mňa osobne vrchol programu. Marian Lapšanský hral tento kus s mimoriadnou precítenosťou, spevnosťou fráz, vrúcne, s prirodzenou dávkou agogiky. Opäť sa ukázalo, že v Janáčkovej hudbe je veľká sila. Táto sonáta je štandardným repertoárom svetových klaviristov, jej spevnosť (vychádzajúca z moravského folklóru), expresivita, špecifická melodickosť a prekvapujúca výrazová drsnosť miesiaca sa s hlbokým lyrizmom, z nej robia obľúbený kus – často i výzvu, najmä z pohľadu výrazu. Skladateľ bol svedkom vraždy mladého českého demonštranta a bezprostredne po tomto zážitku dielo napísal, je v ňom teda rozhorčenie a trpkosť v podobe pohybu a divokosti. V notovej predlohe často vidno kontrasty medzi extrémnymi dynamickými polohami – fff a ppp. Tie dodržal klavirista s veľkou precíznosťou. Po pokojnom úvode dvojčasťovej skladby (1. Predtucha, 2. Smrť), v ktorej nechal s obdivuhodnou citlivosťou vyniknúť ústredný, spevný motív, typicky „janáčkovský“, nastáva búrlivý, nepokojný „boj“ medzi pravou a ľavou rukou. Sú to až násilné kontrasty prvej časti. Tento dialóg Marián Lapšanský znázornil s intenzitou a veľkými emóciami. To, čo mnohí klaviristi z tejto skladby robia – nechajú vyniknúť len lyrizmus, no druhý protipól, strohosť, búrlivosť a nepokoj, im často unikajú, Lapšanský neopomenul. Táto sonáta nepredstavovala v jeho ponímaní „Lístek odvanutý“, ale stala sa spaľujúcou, zlou predtuchou so zlým koncom. Po pianissime ukončenej prvej časti s pokojným záverom (a potleskom nášho publika medzi jednotlivými časťami – asi sa to nikdy nenaučíme, že každé dielo končí až posledným tónom, nie po jeho prvej časti) nasledovalo tragické Adagio – Smrť. Začínajúce v tichu, s rytmickou štruktúrou, ktorá sa javí byť voľná, no Janáček všetko do predlohy dômyselne zapísal. Aj v tom možno hľadať prvky slobody, ktoré toto dielo poskytuje klaviristom. Je to voľnosť frázovania, odvíjajúca sa od pocitovej roviny a práca s rytmom. Bodkovaný rytmus ústredného motívu smrti, ktorý sa neustále vracia, či už oprostený alebo v v mohutnej, akordickej podobe, vo veľkých forte úsekoch, hral Marian Lapšanský intenzívne, nechal ho vyniknúť vo všetkých jeho dynamických hladinách. Evidentné boli jeho prednesové prvky plynúce z obsahu – členil tieto úseky tak, aby každý jeden vyznel. Bola to výnimočná interpretácia Janáčkovho diela.
Po tomto diele zaznel Mikuláš Schneider-Trnavský – výber z cyklu piesní Drobné kvety v podaní mezzosopranistky Jany Kurucovej a klavírnym sprievodom Mariana Lapšanského. Kurucová pekne klenula melódiu pomalých piesní, bola výrazovo presvedčivá, jej mezzosoprán znel plasticky a vrúcne. V tretej piesni, začínajúcej vo vysokých tónoch dokázala v úvode nasadiť výšky presvedčivo, no vzápätí s dramatickým výrazom, neustále vo vysokých polohách, v pomalom tempe, bol jej prejav intonačne nestabilný. Dramaturgicky vhodne bola zvolená záverečná pieseň v rýchlom tempe.
Večer sa zavŕšil Klavírnym triom č. 4 e mol „Dumky“, op. 90 Antonína Dvořáka. Trio Šporcl, Bárta Lapšanský – to sú presne interpreti, ktorí dokážu k dielu pristúpiť s úctou a rešpektom, no pritom neopomenúť muzikalitu, ktorá je taká podstatná pre dielo tohto autora. Skladateľ na svojom šiestom klavírnom triu s podtitulom „Dumky“ začal Dvořák pracovať hneď po dokončení svojho Requiem v novembri 1890. Napísanie tria mu trvalo necelé tri mesiace. Dumky prinášajú štýl hudby, vďaka ktorému sa dielo stalo ihneď populárnym. Dvořák ako skvelý melodik vedel presne, ako osloviť ľudí. Dielo strieda na malej ploche melancholické, zádumčivé nálady, ale vzápätí – už v prvej časti, ich Dvořák mení na rezkú, tanečnú polohu. Dumky, napriek tomu, že patria medzi najobľúbenejšie skladby autora, sú však mimoriadne kompozične prepracovaným dielom. Táto kombinácia možno zvádza niektorých interpretov o nové prístupy, v prípade otváracieho koncertu festivalu, sme však počuli štýlovo čistý prístup bez novátorských tendencií. Presne tento prístup si skladateľovo trio vyžaduje – bez farieb navyše a bez silených zmien v tempe. Dumky boli v podaní interpretov klasické a štýlovo čisté. Hudobníci k nim pristúpili dôsledne – každý detail v partitúre ostal zachovaný, všetkým nástrojom pridelil Dvořák plnohodnotné party a vďaka precíznemu prístupu k interpretácii sa vždy podarilo vyniesť témy, ale i tak kľúčové dialógy jednotlivých nástrojov. Bola to rýdza muzikalita, ktorá podporila skladateľovu hudbu, plnú vášní, tanečných častí, ale i lyricky vrúcnych častí.
Trio sa síce hodnotí v súvislosti s jeho popularitou ako dielo s ľahkým štýlom, no kladie nielen zásadné technické nároky na hráčov, ale aj výrazové. Citlivo vyspievaný klavírny úvod v tretej vete Andante v spevnom piáne, téma ktorého sa vrátila, aby uvoľnila následne priestor pre prekrásne a tónom nosné husle potvrdila schopnosť muzikantov interpretovať zvukovo a štýlovo čisté dielo. Nezanedbali pritom ani jedinú nuansu – či už zaznel charakteristický motív v klavíri, husliach alebo violončele, vždy s dôrazom, bez uponáhľania a s podstatným dýchaním fráz. Vďaka muzikantskej súhre bola pre interpretácia Dvořákovho diela ozajstným zážitkom.
Zuzana Vachová
Foto: Zdenko Hanout
