Český hráč na lesnom rohu Radek Baborák, bývalý člen Berlínskych filharmonikov, sa predstavil v Bratislave v trojúlohe sólistu, dirigenta a autora uvádzaného diela.
Na dvojici marcových koncertov vo štvrtok 14. a v piatok 15. marca 2024 (recenzujeme prvý z dvojice koncertov), uviedol diela Brahmsa, jedinú symfóniu Césara Francka a vlastné autorské dielo – burlesku pre lesný roh a sláčiky s názvom L’Orangerie.
Baborák je hráčom, uznávaným nielen na domácej scéne, ale i v európskom meradle. Ako 12 ročný sa stal víťazom Concertina Praga, v 15-tich získal 3. cenu na Pražskom jare. Nasledovali mnohé súťaže, medzi nimi aj ocenenie Grammy Classic pre ČR. Ako 18-ročný sa stal najmladším prvým hráčom na lesnom rohu Českej filharmónie, po dvoch rokoch pôsobil ako sólohornista Mníchovskej filharmónie, neskôr sa stal členom spomínanej Berlínskej filharmónie.
Dirigentskej činnosti sa začal venovať v roku 2010. Ako dirigent debutoval v Teatro Colón v Buenos Aires či viedenskej Musikverein. Medzi jeho pamätné patria napríklad aj dirigentské koncerty – pod jeho taktovkou zazneli prvé dve časti Beethovenovej deviatej symfónie a posledné dve dirigoval nedávno zosnulý maestro Seiji Ozawa, pričom Baborák prešiel do orchestra. V úlohe dirigenta sa v Slovenskej filharmónii predstavil debutovo. Večer sa začal uvedením Akademickej slávnostnej predohry, op. 80 Johannesa Brahmsa.
Ide o z jednu dvojice kontrastných koncertných predohier – druhou je Tragická predohra op. 81, ktorú pred pár týždňami uviedol Symfonický orchester slovenského rozhlasu. Brahms skomponoval dielo počas leta 1880 ako odpoveď univerzite vo Vroclavi, ktorá mu oznámila, že mu udelí čestný doktorát filozofie. Bola to jemne ironická odpoveď skladateľa, od ktorého univerzita požadovala skladbu, neuspokojila sa s písomným poďakovaním Brahmsa.
Baborák je charizmatický typ dirigenta, no najmä, okamžite z neho ako divák pocítite jeho muzikalitu. To, že má dlhoročné hráčske skúsenosti, dokázal zúročiť – nielen z hudobného hľadiska, ale i ľudského. Od prvého momentu bolo zjavné, že orchestru Slovenská filharmónia sa pod jeho taktovkou hralo s chuťou. Štyri študentské pijanské piesne, ktoré Brahms v tejto predohre spracoval, mali v jeho podaní esprit a energiu. A pritom je to skladba pre veľký orchester s mimoriadne pestrou inštrumentáciou. Nielen pre dychové nástroje (pikola, kontrafagot, tuba, štyri lesné rohy, tri trombóny, tri trúbky), ale i bicie (basový bubon, triangel, činely, tympany) a samozrejme, sláčikové nástroje. U hudobníkov Slovenskej filharmónie mal Baborák prirodzený rešpekt a pritom hrali uvoľnene, s radosťou. To sa hneď na výsledku odrazí. Tempom vynikajúco nastavená prvá časť Allegro sa začala s ľahkými staccatami v pianissime. Zhudobnená, populárna pieseň Postavili sme honosný dom znela v sprievode s potrebnou ľahkosťou, rytmicky dobre dirigentom cítená. Klarinetové rapsodické motívy nechal vyspievať – jeho gestá boli presné, s precíznosťou ukázal každý jeden nástup. Téma v husliach znela spevne, členil ju pekným spomalením. Možno keby interpretoval v momente prvej gradácie výraznejší kontrast v dynamike, znela by ešte pôsobivejšie (neskôr už to dobre fungovalo aj kontrastmi). Rytmicky však fungoval orchester na výbornú. To, že je skvelý muzikant, sa prejavilo na jeho prácach s tempami. Aj keď sa občas stalo, že na úkor zrozumiteľnej artikulácie v niektorých motívoch, predsa dosiahol sviežosť a energickosť skladby. Slabosťou tohto orchestra je modelovanie piánových hladín dynamiky, no Baborákovi sa ju darilo dosiahnuť. Viedol hráčov ku kultivovanej zvukovosti a najmä piana prekvapili precítenosťou. Čo je na skladbe dôležité, je jej logická, premyslená výstavba. Dirigent ju mal dobre naštudovanú. Melodické línie orchester spieval v esteticky vkusných oblúkoch, od prvej, slávnostnej piesne, cez durovú, rytmicky výraznú Landesvater (Otec našej vlasti). Pekne vystavané boli legáta v sláčikoch v tretej – Čo prichádza zhora? A na záver znela najznámejšia pieseň zo všetkých – stredoveká študentská pieseň Gaudeamus igitur.
V dobre zostavenom, obsažnom bulletine (text: Mária Gavalová) sme sa o skladbe dirigenta a interpreta večera, Radka Baboráka dozvedeli o ďalšej skladbe večera, L’Orangerie: „krátka burleska, ktorá nie je žiadnym obrovským skladateľským počinom, bez ktorého by sa nedalo žiť. Je to skôr nejaký osobný, emočný záznam, ktorý som pretransformoval do niekoľkých nôt, ktoré sa tým stali akýmsi leitmotívom skladby,“ povedal o svojom diele jeho autor.
Počas večera sme počuli sólový part v interpretácii samotného autora, zároveň od horny dirigoval orchester. Je to mimoriadny muzikant, ktorý vo svojom diele prejavil schopnosti hráčske, tak aj bol schopný viesť orchester. Flexibilne, s potrebnými nádychmi a gestami, sa mu (okrem záverečného opakovania témy) darilo orchester udržať v rytmickej súhre. Štvordielna skladba začala zvukovou explóziou farieb, vynímala sa najmä bohatá paleta bicích nástrojov. Baborák nie je typ autora, ktorý by sa obracal späť smerom k tradícii, je moderný, súčasný, no zároveň nie príliš experimentálny. V skladbe dokázal nájsť „kompromis“ (a to určite nemyslíme v ponižujúcom zmysle). Melodická horna, ktorá striedala tento expresívny orchestrálny úvod, bola prekrásna. Mäkký, kultivovaný, čistý tón Baboráka bol nádherný. Počuli sme v téme fragmenty úvodu, no lesný roh nechal vyznieť v dlho držaných tónoch – bezchybných technicky a podmanivých výrazovo. V rytmickom sprievode bicích nástrojov využil nepravidelnosť – moment, kedy by ste očakávali, že sa ozvú na ťažkú dobu, bol prekvapujúcim, keďže zneli na ľahkú. Lesný roh v sóle sme však počuli aj v novej zvukovosti. To, v čom je skladateľ experimentálny, je moment farebnosti. Využíva rôzne polohy sólového hudobného nástroja, rovnako tak jeho farby, hraničiace s dirty notes. Napokon, ani od jazzu nemá ďaleko. Ďalší diel skladby bol jazzovo ladený. Hravá, chytľavá téma so synkopovaným rytmom niesla charakter tohto žánru. Spôsob, akým ich hornista hral, bol pôsobivý. Prirodzene muzikálny, bez kostrbatosti v synkopách, bolo okamžite zjavné, že je doma aj v jazze. Nacvičené synkopy bez cítenia ihneď spoznáte, na Baborákove mali v sebe spontánnosť a príťažlivú jazzovú rytmiku. Orchester sa držal dobre – ako rytmicky, tak i dynamikou, nechal sólový nástroj vyznieť, aby potom tému opakoval vo farebnej inštrumentácii, gradujúc ju. Sólový výstup lesného rohu s danou témou prešiel do improvizačného charakteru, bol to nepochybne jeden z najsilnejších momentov skladby. Atmosférou sme sa vrátili do doby, kedy skladatelia a muzikanti zároveň dokázali pred publikom vytvoriť spontánne, bez prípravy kadenciu. Jeho sólo malo presne tento charakter – voľný a spontánny. Lesný roh sme však počuli v rôznych polohách, Baborák predviedol rôzne možnosti tohto nástroja. Jazzovo zafarbeného, dramatického i nežného, intímneho. V krátkej, kontrapunktickej pasáži ešte orchester udržal rytmiku, no v závere, keď sa téma v rekapitulácii vrátila a sólista chcel finále modelovať so zmenami temp (logicky, s témou treba pracovať – je to hudobník, ktorý si je vedomý, že neprezentuje noty, ale hudbu), sprievodný sláčikový orchester, ani bicie nástroje neudržali rytmiku. Nepomohli ani gestá skladateľa, ktorý prácu s tempami zreteľne naznačoval, súhry sme sa nedočkali. No i tak to bol zážitok – sonórne a atmosférou nesmierne obohacujúci. Nie, že by bola Baborákova skladba jednoduchá na počúvanie, no skomponoval ju tak, že bola prístupná aj širšiemu publiku. Svedčil o tom i veľký potlesk v sále, akého sa spravidla súčasné kompozície nedočkajú.
Po prestávke nasledovalo veľkolepé dielo Césara Francka. Symfóniu d mol komponoval dva roky pred smrťou (1886 –1888) a je bezpochyby jedným z najkrajších symfonických prác 19. storočia. Založená na pevných základoch tradícií európskej hudby, no zároveň nekonvenčná – troma časťami symfónie. Je to atmosférou silné dielo, ktoré vás strhne už od úvodných taktov. Pomalý úvod Lento v hlbokých polohách bol nastavený v nepatrne rýchlejšom tempe, dynamikou prieraznejší, ako by sme mohli očakávať. Je to nálada, ktorá má poslucháča pripraviť na prvú vetu – najdlhšiu zo všetkých. V piane, postupne sa odvíjajúca z hlbokých tónov, aby sa k nej pripojili drevené dychy. Ak by bolo piano dôslednejšie zahraté, aj nepatrné zrýchlenie tempa by bolo akceptovateľné. Hráčom sa však podarilo vytiahnuť štvortaktovú tému, spájajúcu celú symfóniu do jedného mohutného celku, so spevnosťou. Rovnako tremolá viol a violončiel nemali to potrebné piano, začali zhurta, potom už bola hneď v gradácii nastavená dynamická hladina viac hlasito, ako je potrebné. Človek si kládol otázku, ako potom modelovať tie inštrumentálne bohatšie časti do gradácií. Občas tento problém s „prepálenou“ dynamikou aj nastal. Inak však dirigent pristupoval k symfónii s poctivou prípravou. Allegro non troppo už bolo presvedčivejšie, plné života a energie. Výborne bolo interpretované rozvedenie, v ktorom Franck s témou pracuje. Spoľahlivé boli sláčikové nástroje – nechýbala im vrúcnosť vo výraze. Kulminačné momenty viedol dirigent s potrebnou expresivitou, bola to symfónia plná života a vitality. Jeho zmysel pre budovanie kantilén sa prejavil v interpretácii počuteľne. Dal si záležať na romanticky vystavaných oblúkoch, orchester pod jeho vedením pekne držal homogénny zvuk. Rovnako tak sóla dychov zneli čisto, prinášajúc vo farebných obmenách dobre známu tému. Presvedčivé boli plechové dychové nástroje – tému hrali s majestátnosťou, Baborák umne tempo spomalil, aby vynikla v celej mohutnosti zvuku a farieb. Nezľahčoval si to tým, že sprievod utlmil do úplného piána, tak, aby bola faktúra priehľadnejšia. Naopak, nechal celé to zvukové bohatstvo vyniknúť a popri tom ste tému nemuseli hľadať. Niektoré sóla drevených dychov však rozhodne mohli byť lyrickejšie, najmä ich nástupy pôsobili pomerne výbušne.
Mimochodom, štvorica hráčov na lesné rohy, počas tohto večera špeciálne, viditeľne posadených pri ďalších plechových nástrojoch, si počínala veľmi dobre. Hrať pred takým špičkovým hráčom – to je tiež výzva. Na konci tejto časti hudba dosahuje svoj vrchol. Je to skladba bohatá na harmónie a farby, od úvodných, intímne ladených tónov sme sa dostali ku kontrastnému výrazovému materiálu – explozívnemu, dramatickému.
Kontrastná časť Allegreto má krásny, hravý úvod – pizzicata sláčikov a harfa ma nie príliš presvedčili akcentáciou, ktorá mohla byť výraznejšia. Zdôraznenie ľahkej doby je pre tento rytmus signifikatný, no v interpretácii zanikal. Sólo na anglickom rohu, ktoré je pilierom tejto časti, však bolo nádherné. Drevené dychy boli spoľahlivé, trošku chybovejšie v tejto časti na tom boli horny – chybu v prípade pizzicatového sprievodu počujete skrátka vypuklejšie. A pritom pizzicata mohli byť hrané ešte v intímnejšom piane. Sláčikové nástroje vyspievali kantilénu s prekrásnym výrazom. Súčasťou tejto časti je aj scherzo, od ktorého čakáte kontrastný materiál. Mohlo byť teda síce živšie, no rešpektujúc koncepciu dirigenta v zmysle kontinuity tejto vety, to bola pochopiteľná voľba. O to viac potom zvýraznil opakovanie témy. Dynamiku modeloval veľmi precízne. Pianové úseky a ticho, akou sa táto časť končí, bolo dychberúce.
Finále Allegro non troppo otvorili štyri takty v mohutnom fortissime, aby ich vzápätí striedala sladká melódia sólo fagotov. Sláčiky prevzali ľahkú, radostnú melódiu, aby sa v nej následne rozozvučal celý orchester. Efektne a čisto zneli aj sóla, Baborák zmysluplne členil jednotlivé úseky tejto vety a dosiahol zvukovo i výrazovo presvedčivé kontrasty medzi ľahšie stavanými, intímnymi a dramatickými. Prejavila sa najmä jeho schopnosť vystavať hudbu z piana do kulminácií a práce s tempami. Aj v polyfonických úsekoch mal orchester pod kontrolou, hráči pod jeho taktovkou hrali so zanietením. Najkrajšie boli momenty, keď sa z intímnych, no pekne vyspievaných sól, hudba postupne dramatizovala, až po nostalgickú codu. Tá bola prirodzeným vyústením finále. Jeho práce s tempami a schopnosť budovania postupnej gradácie boli zjavným zúročením dlhoročných hráčskych skúseností, prirodzenej muzikality a účinkovaním v popredných orchestroch. A bolo zjavné, že aj hráči orchestra sa pod jeho taktovkou cítili uvoľnene a vydali zo seba maximum, čo nie je vždy samozrejmým javom.
Zuzana Vachová
Foto: Ján Lukáš
