Slovenská kinematografia má pomerne veľa zástupcov novodobej politickej drámy. Doposiaľ sa autori a autorky trilerov ako je Sviňa, Únos, ale aj Amnestie či Ostrým nožom inšpirovali bohatou predlohou, ktorú im poskytla slovenská realita. Niekedy stačilo len prehodiť pár písmen v priezviskách alebo anonymizovať pomocou germánskych priezvisk (Wagner vo Svini, Lambert a Müller v Kandidátovi, Berger a Steiner práve vo filme MOC), poistiť sa na úvod titulkom, ktorý popiera akúkoľvek spojitosť so skutočnosťou a priama kritika mafiánskeho štátu bola na svete. Opakovane sme dostali zjednodušený obraz o tom, ako to v slovenskej politike chodí (vedeli by sme to aj bez toho) a ako je na tom (ne)spravodlivosť v našej krajine.
Kým sa svet delil na dobrých a zlých, boj o spravodlivosť mal jasne určené pravidlá. No už aj slovenskí filmári si uvedomujú, že hoci pravda je vždy len jedna, nemožno si ju zakaždým priznať a správne rozhodnutie je často niekde uprostred, medzi čiernou a bielou, aj keď málokomu sa to páči.
Film MOC režiséra Mátyása Priklera a spoluscenáristu Mareka Leščáka sa pýta dôležité otázky, ktoré nám doteraz unikali, lebo sme si mysleli, že hra, ktorú hráme, je oveľa jednoduchšia. Boj o dobro je však náročný, lebo spravodlivosť si musí zachovať čistotu bez kompromisov. Už z princípu nemá právo využiť zlo vo svoj prospech, ani keby išlo o ten najušľachtilejší zámer. Odsúdeniahodné zlo si však môže dovoliť zneužiť dobrotu kedykoľvek a akokoľvek, odsúdiť ho za to ešte viac je už nemožné.
Leščák a Prikler nechávajú svojich hrdinov inšpirovať sa temnou stranou našej spoločnosti a osvojiť si jej nečisté praktiky, lebo je to cesta lákavo schodná a spôsob účinný. Nikto sa nenarodí s krivým charakterom, darebáka oveľa častejšie robia vábivé nemorálne príležitosti a životná nutnosť ich za každú cenu využiť. Naopak hrdina, ten sa musí riadiť pravidlami a neraz ho to obmedzuje a spomaľuje.
Dáva viera v správnosť konania nekonečnú právomoc využiť akékoľvek prostriedky? Svätí účel tieto prostriedky bezvýhradne? Zvykli sme si, že zločin si dláždi cesty podvodmi a vyhrážkami, ale aby tieto spôsoby využívali tí, ktorým veríme, len aby nás nesklamali, to je konštrukt, nad akým sa nezamyslíme každý deň.
Príbeh o slušnom človeku, ktorý stojí pred najväčšou dilemou svojho života, prišiel do kín v dobe opätovne rastúcich vášní z blížiacich sa volieb, no na veľké prekvapenie si miesto apelu sype popol na hlavu a aj demokraticky zmýšľajúcich divákov a diváčky privádza k uvažovaniu nad vlastným presvedčením.
Snímka vysiela nepríjemnú pravdu o tom, že moc nech príde odkiaľkoľvek, funguje stále rovnako – najlepšie v skrytosti a bez vedomia voličov: Keď bude po všetkom, predhodíme im imitáciu pravdy, tú predsa strávia oveľa jednoduchšie, robíme to pre ich dobro. Sčasti aj naša potreba nevedieť, udržať samých seba v sladkej nevedomosti dodáva odvahu tým, ktorým udeľujeme právo vládnuť. Film MOC sa nesnaží zneistiť iba jednu stranu, ale všetky.
Tajná služba v nemenovanej krajine sa snaží zahladiť stopy po neúmyselnom zabití, ktoré vykonal populárny minister životného prostredia. Všadeprítomný nedostatok pitnej vody sa ťahá ako niť celým príbehom a pripomína nutnosť čím skôr zakročiť proti kolabujúcemu ekosystému. Minister má šancu niečo zmeniť. Odsúdiť ho znamená, stratiť nádej.
Aby autori obhájili konanie hlavných aj vedľajších postáv, nechali ich sledovať vlastné ciele vedúce až na hranu života a smrti. Právo vykonať či nevykonať zločin je v príbehu vysoko relativizované a každý z nás sa pri tom môže pýtať sám seba, či by za rovnakých podmienok dovolil alebo zamietol postavám ich činnosť. Jednotlivec má často pod vplyvom okolností pocit, že ak by mu okolie dostatočne rozumelo, nik by mu nebránil urobiť to, čo je potrebné, hoci ide proti zákonu.
Svet, v ktorom sa postavy pohybujú, evokuje prostredie strednej Európy, avšak nesie v sebe tajomnú deformáciu našej reality. Viac než našu skutočnosť pripomína dystopickú krajinu, v ktorej pretrvali symboly minulosti a miešajú sa s výdobytkami modernej doby. V jednom filme tak môžete vidieť pohlavára tajnej služby voziaceho sa na papalášskej limuzíne Tatre 603 a novinárku s laptopom a smartfónom v rukách. Dianie nepretkávajú žiadne zábery na panorámy Bratislavy, či iné slovenské reálie, naopak, vďaka vizuálu by ste si film ľahko mohli popliesť s hociktorou severskou detektívkou. Navyše, postavy hovoria hneď niekoľkými jazykmi, a tak geografická a časová neurčitosť dodávajú filmu na prispôsobivosti a univerzálnosti.
V dlhých a netradične vykrojených záberoch sa to podstatné odohráva tesne za okrajom objektívu. Často sa tak dívame na výsek priestoru, akoby cez kľúčovú dierku a musíme zapojiť všetky ostatné zmysly, aby sme s príbehom udržali krok. Skutočne nejednoduchá úloha. Scenár v zásadných chvíľach nevedie publikum za ruku a to podstatné často nepovie nahlas. V niektorých prípadoch sa však doslovnosti nevyhol. Ukážka moci a jej ťahania za nitky je už tradične žiacky jednoduchá a niektorí predstavitelia štátnych funkcionárov sú tak rozkošne nadšení zo svojej úlohy, že zabudli do postavy vložiť viac, než len známe tézy a očakávané herecké minimum. Zodpovedné sú za to v každom prípade výkladové dialógy, ktorými sa postavy navzájom poučujú o veciach, ktoré by im mali byť dávno jasné. Isteže divákovi jasné byť nemusia, a preto je pochopiteľná prítomnosť informatívnych telefonátov a závažných mítingov, ktoré prebiehajú úplne neutajene len tak na chodbe administratívnej budovy, aj keď z toho lezie smutná nutnosť slovne vysvetľovať a stále kazí celkový dojem. Nič z toho však neplatí pre samotného politika, okolo ktorého sa točí celý konflikt. Herec Jan Kačer v roli ministra s neuveriteľnou hĺbkou prezentuje emócie previnilého dobráka, ktorý obetoval príliš veľa svojim cieľom, a preto aj so zásadným zlomom vo svojej duši sa musí naučiť žiť, aby poslúžil svetu. V tom sa ešte môže skrývať spása tohto hrdinu.
Otázna je opodstatnenosť niektorých scén a vedľajších postáv. Aj keď každá aspoň trochu zapadá do celku, ich prítomnosť často krát nesie len čiastočný emocionálny náboj a dej filmu takmer vôbec neposúvajú dopredu. Na druhej strane, to najdôležitejšie je často ukázane v jednom či dvoch na seba strihnutých záberoch, ktoré problém vyriešia rafinovane a možno ešte rýchlejšie, akoby to filmári potrebovali. Schopnosť efektívne vyrozprávať hlavný konflikt v obrazových skratkách paradoxne prinútila autorov vyplniť zvyšný priestor hluchým obsahom, ktorému síce rozumieme, ale vidieť ani počuť ho netreba. Aj 88 minút sa preto zdá byť pre film veľa.
Artová, netradične funkčná kompozícia záberov, dvíhanie kamery do extrémnych rakurzov a najmä nadmerná dĺžka trvania polodetailov a detailov vyvolávajú stiesnenosť a chlad. Ak by utajenie závažného zločinu malo pomôcť všetkým zúčastneným urobiť z takéhoto priestoru lepšie miesto pre život, nemajú inú šancu, iba seriózne zvážiť túto možnosť. Je demokracia ešte demokraciou, keď na svoje udržanie využíva nedemokratické prostriedky?
„S Marekom sme hneď vedeli, že náš politik musí byť inteligentný a slušný človek. Keby nebol inteligentný a slušný, potom by náš film skončil už po pár minútach. Prečo robiť film o skorumpovanom mafiánovi, ktorý to všetko zaplatí a ide ďalej? To pre mňa nie je film.“ Zo slov samotného režiséra vyplýva uvedomenie si, že mýliť sa môže každý. Zlo neprebýva iba v tých, ktorí sú proti nám, ale zmocniť sa môže úplne každého. Je to reflexia, ktorá filmárom po dlhú dobu chýbala. Po tomto filme si už nikto z nás nemôže byť istý, do koho vložiť svoju dôveru, keď všetci rovnako podliehame strachu a slabostiam. Zvykli sme si, že za vraždou musí stáť zlý človek. Dokázali by sme prijať fakt, že by za ňou môže byť niekto dobrý?
Matúš Trišč
Zdroj foto: MPhilms, Filmtopia
