Herec, pedagóg a mím svetového formátu Milan Sládek, ktorý slovenskú kultúru a divadelníctvo preslávil vo svete, oslávi 23. februára 85. narodeniny na Slovensku. Diváci ho budú môcť vidieť v sugestívnom predstavení Krížová cesta, ktorého inšpiráciou bola hudba Marcela Dupré. Sládek o ňom hovorí ako o všeľudskom príbehu a prízvukuje, že nejde o žiadnu manipuláciu s citmi. Pri príležitosti uvedenia tejto inscenácie sme sa s ním rozprávali o rôznych témach. Umelec, s neuveriteľným zmyslom pre humor, láskavosťou, šarmom, nadhľadom, nevyčerpateľnou kreativitou, ktorý svoj vek nerieši, hovorí, okrem iného, pre náš portál: „Myslím, že divadlo prináša bohatstvo. A to je dôležité. Keď sa dívam na predstavenie cez video, nie je ten zážitok taký silný. Je to snaha o komunikáciu, o medziľudské porozumenie, zažiť spoločne s niekým spoločné myšlienky, určité situácie. Umenie je všeobecne akýmsi zrkadlom národa. Je zároveň predstaviteľom národa. Cez umenie nadväzujeme styky s národmi, s inými kultúrami, je to najintenzívnejšie, čo môžeme ponúknuť tomu druhému. Mám pocit, že u nás sa na to trošku zabúda.“
Pán Sládek, už o pár dní Vás opäť uvidíme na Slovensku. Krížová cesta bude pri príležitosti Vašich 85. narodenín 25. februára uvedená v Slovenskom rozhlase. Tešíte sa na slovenských divákov a na organ, ktorý zaznie vo Veľkom koncertnom štúdiu?
Samozrejme, som vždy rád, keď sa môžem vrátiť domov a keď môžem predstaviť niektoré z mojich inscenácií. Krížová cesta j jedna z mojich špeciálnych inscenácií, ku vzniku ktorej ma inšpirovala hudba Marcela Dupré, preto som vždy rád, keď je ju môžem uviesť so živým organom. V Slovenskom rozhlase je výnimočný, kvalitný organ, ktorý je vo veľmi dobrom stave, čo sa nedá povedať o každom organe, o to väčšiu radosť mám. Sám som zvedavý, ako to bude znieť. A teším sa veľmi aj na fanúšikov, je to pre mňa vždy inšpiratívne stretnúť sa s nimi.
Stvárňujete na javisku štrnástich zastavení, ktoré vypovedajú o posledných chvíľach Ježiša Krista. Je téma obety Ježiša dnes aktuálna alebo je živá stále?
Mám taký pocit, že je to nadčasová téma. V histórii ľudstva sa vždy našli takí, ktorí prišli s niečím pozitívnym a mali problém to presadiť. Vidím túto tému nielen z náboženskej stránky, no keď som objavoval podobizne prostredníctvom hudby Marcela Dupré, zrazu som videl obrazy, ktoré poznám z televízie. Napríklad jeden z nich bol, keď boli irackí vojaci znevažovaní a trápení americkými vojakmi. Ten obraz mi ostal v hlave, videl som na kope nehybné telá vojakov, nad ktorými stáli americkí vojaci a znevažovali ich. Bol som vo veľkom šoku. Keď som si postupne skladal jednotlivé scény, práve tento obraz sa mi vynoril. Tak, ako sa žoldnieri bavili na Ježišovi. Keďže som si jednotlivé okamihy zhmotnil so súčasnosťou, stal sa pre ten obraz presvedčivejší a pravdivejší. Celkovo, keď som prechádzal hudbou a štrnástimi zastaveniami, veľkú úlohu hrala ľudskosť.
A teraz keď v inscenácii prežívate spolu s divákom každé zo štrnástich zastavení, stále máte tie obrazy pred očami?
Sú to emocionálne poryvy, ktoré sú základom predstavenia. Znovu sa to objavuje. Je to vnútorný monológ, ktorý si počas skúšok vybudujem na základe ktorého hrám jednotlivé obrazy.
Aké ďalšie sú ešte tie zhmotnené obrazy?
Ide o matku, ktorá stráca svojho syna. Matka sa lúči so synom, ktorý sa možno ani nevráti. Všetky tie obrazy sú plné ľudských, buď pozitívnych alebo aj negatívnych znakov našich charakterov. Ide o sprítomnenie všetkých obrazov, aj vnútorné. To, čo mi tie scény ponúkali, som nachádzal aj v živote. A obdobné situácie sú vo výraze, ktorý je pre divákov presvedčivý a zrozumiteľný.
Už ste naznačili, že prvotným impulzom bola hudba, no ako Vám napadlo zobraziť posledné chvíle Ježiša Krista v tejto forme inscenácie?
Bol som oslovený jedným organistom z Düsseldorfu, ktorý ma presvedčil, že sa to dá spraviť. A hudba mi napovedala sama, bolo to veľmi organické spojenie mojich pocitov s hudbou, ktorú pán Dupré stvoril na základe istých improvizácií.
Keď ste uviedli Krížovú cestu v Johanneskirche v nemeckom Düsseldorfe v apríli 2007 napísal denník Rheinische Post: Keď Milan Sládek nesie svoj kríž na Golgotu, tak človek priam vidí ako jeho na bielo namaľovaná tvár potí kvapky krvi a vody. Keď sa mu pod ťarchou imaginárneho kríža podlamujú kolená a nakoniec padá, je priam počuť prašťanie jeho kostí…
To je práve fantastické na umení pantomímy! Človek nemôže povrchne veci popisovať. Nedávame informácie pohybmi, ale to, čo sa vo mne deje počas predstavenia, sa naraz deje aj v divákovi. Divák je teda spolutvorcom predstavenia. Je to vždy, nielen počas tohto predstavenia, ale vždy. Predstavenia nevznikajú na javisku, ale vznikajú medzi divákom a hercom. Keď sa mi diváka podarí získať ako spolutvorcu, je to ten najlepší výsledok, aký môžem ukázať.
Napokon, v každom umení to funguje, viac či menej. Keď mali hudobníci hrať počas lockdownu bez publika, bola to pre mnohých nočná mora, alebo činoherci hrali pred prázdnym publikom – žiadny potlesk, žiadna výmena energií, spätná väzba, mnohí dokonca nedokázali podať kvalitné interpretačné výkony…
Je to skoro v každom umení, len v pantomíme je to odlišné. Keď som prišiel do Nemecka, závidel som hovoriacim hercom, ktorí sa vyjadrujú verbálne. Potom však prišiel záujem o reč tela a uvedomil som si, že konverzácia sa deje nielen verbálne, ale aj nonverbálne. Psychológovia tvrdia, že len 30 až 40 percent je verbálna komunikácia a až 60 – či 70% percent je nonverbálna, čo ma potešilo. Dočítal som sa o tzv. zrkadlovom neuróne. Deti sa učia od rodičov. Pozorujú ich mimiku, gestá, konanie. To, čo nie je verbálne vyslovené, divák má možnosť vypozorovať od míma – je to špeciálne. Samozrejme, medzi umelcom a divákom je vždy špeciálna komunikácia. Vždy chceme niečo zdieľať, ale pri pantomíme to má ešte tento špeciálny moment, keďže nepoužívame slová.
Pantomíma nemá jazykovú bariéru, napokon, aj s Krížovou cestou ste boli v rôznych krajinách a všade mala úspech… Kde ste ju uviedli?
Na Slovensku a v Nemecku, dve – tri predstavenia som hral aj v Indonézii. Boli tam aj kresťania a moslimovia. Veľmi som sa tešil, že všade, kde som s týmto predstavením prišiel, bolo nesmierne pozitívne prijaté.
Ako zhodnotila Krížovú cestu česká divadelná teoretička Dr. Ladislava Petišková, diváci pri tejto inscenácii plačú… Aké emócie ňou vyvolávate? Stretli ste sa s divákmi? Čo Vám k tejto inscenácii povedali?
Keď som to hral v Düsseldorfe, povedal som si, že touto témou nebudem zarábať peniaze. V mojej rodnej dedinke v Streženiciach som to robil dvakrát a ten kostolík bol naplnený do posledného miesta. Pán farár ďakoval a plakal. Reakcia divákov bola fantastická. Krížová cesta sa končí tragicky, ale ľudia odchádzajú uspokojení a niekedy sa aj usmievajú. Ľudia vnímajú tento príbeh osobne, ten zážitok je silnejší a konkrétnejší, zostanú v nich nadlho tie obrázky, ktoré vidia, vnímajú ich a najmä prežívajú. Po jednom predstavení sa mi stalo, že prišli za mnou rádové sestričky a priniesli mi ponožky, ktoré samé uplietli, aby som neprechladol, lebo hrám bosý (úsmev). Aj na to rád spomínam. Povedal by som však, že tento príbeh je všeľudský a nie je to žiadna manipulácia s citmi.
Ako vnímate funkciu divadla a vo všeobecnosti, umenia Vy? Čo je jeho primárna úloha? Mnohí ľudia sa chodia do divadla zabávať, iní hľadajú intelektuálny rozmer. Ako by ste ju definovali Vy?
Myslím, že divadlo prináša bohatstvo. A to je dôležité. Keď sa dívam na predstavenie cez video, nie je ten zážitok taký silný. Je to snaha o komunikáciu, o medziľudské porozumenie, zažiť spoločne s niekým spoločné myšlienky, určité situácie. Umenie je všeobecne akýmsi zrkadlom národa. Je zároveň predstaviteľom národa. Cez umenie nadväzujeme styky s národmi, s inými kultúrami, je to najintenzívnejšie, čo môžeme ponúknuť tomu druhému. Mám pocit, že u nás sa na to trošku zabúda.
Žiaľ, u nás úloha umenia nemá až takú úlohu. Keď som prišiel do Nemecka, začal som byť populárny s mojím malým divadlom, oslovil ma Goetheho inštitút. Navrhli mi, spoluprácu a prvé bolo turné po Južnej Amerike, kde som hral som 42 predstavení v rôznych mestách, vo veľkých divadlách. Boli to 500 až 2000 miestne divadlá. Účinkoval som napríklad v Buenos Aires, ktoré má 2000 miest a bolo plné. Každý, kto si myslí, že pantomíma je pre malé divadlo, nie je to pravda. Táto spolupráca trvala skoro 25 rokov.
Chodil som po rôznych kútoch sveta, lebo si uvedomovali, že umenie je niečo, čo sprostredkováva kontakty medzi ľuďmi a národmi. U nás sa to zanedbáva, napriek tomu, že máme skutočne vynikajúcich umelcov.
Pôsobili ste mnoho rokov v zahraničí, ale aj u nás. Viete teda porovnávať. Kde myslíte, že sa stala chyba, že sa mladá generácia u nás nejaví záujem o umenie? V divadlách a koncertných sálach je publikum, ktoré má v priemere 50 a viac rokov. Prečo chýbajú mladí?
Trošku to dávam vinu aj umelcom samotným, že nedokážu dostať mladých do divadiel. Poviem to na mojom príklade. Pantomíma má zvláštnu situáciu – istá generácia ma vôbec nepozná, lebo som mal obdobie, keď som nevlastnil divadlo. Keď som raz prišiel pred mladých ľudí s predstavením, s pomaľovanou bielou tvárou, strašne sa bavili, smiali, bolo to pre nich niečo úplne nové, lebo nikdy predstavenie pantomímy nevideli. A nakoniec sa im to veľmi páčilo. Umelci sa musia starať o to, ako si vychovať svojich divákov. Herci mi hovorievali, že len zlí umelci hrajú pre deti, povedal som im, a kto ich bude vychovávať?
Keď som prišiel do Kolína, začal som chodiť po školách a začal som robiť predstavenia pantomímy. Mesto Kolín kúpilo odo mňa 10 predstavení a keď som otvoril moje malé divadlo, snažil som sa o to, aby tam vždy boli aj mladí ľudia. A vždy som mal plné divadlo. Bolo to možno aj preto, že cítili istú úprimnosť. No vždy bolo plné aj mladých ľudí a vždy prichádzali ďalší a radi.
Ako ste ich do divadla dostali? Je spôsob, ako dnešnú generáciu mladých ľudí prilákať do divadla?
Nerobiť to mentorským spôsobom, len ich informovať o podstate a kráse umenia. V divadle Aréna sme robili krásne školské predstavenia, ktoré mali úžasný ohlas u mladých ľudí. Niektoré témy boli aj uvoľnenejšie a učiteľky boli pohoršené. (úsmev)
A aké to boli témy, keď boli pohoršené? (smiech)
Samson a Dalila, ktorá mu ostrihala vlasy. Ja som nedal Samsonovi odstrihnúť vlasy, ale niečo iné… Táto pantomíma vznikla v Nemecku, keď sa zintenzívnil zápas o emancipáciu žien. (úsmev) Ale mládež sa bavila. Repertoárom som sa nikdy nesnažil mladých ľudí primitívnym spôsobom získať na svoju stranu, to by ma vôbec nebavilo. No vždy ma bavilo to, že sa na mňa napojili a sledovali ma cez inscenácie, ktoré vznikali.
Venovali ste sa mnoho rokov aj pedagogickej činnosti. Čo ste sa snažili odovzdať mladým ľuďom?
Keď som sa vrátil z prahy do Bratislavy, pozvali ma vyučovať pohybovú výchovu na VŠMU. Mal som štramákov ako Dančiak a Labuda. Mnohí mi povedali, že nemajú záujem. Pri pohybovom umení som sa snažil prepojiť štylizovaný text so štylizovaným pohybom, aj na základe tohto princípu vznikla v roku 1963 úspešná inscenácia Kyrmezerovej „Komedie o Bohatci a Lazarovi“, s ktorou sme vyhrávali ceny na svetových festivaloch. Už vtedy to bol dobrý príklad toho, že nie iba improvizáciou, ale vedomým budovaním môžete dosiahnuť vypovedanie myšlienky.
Keď som otvoril moje divadlo v Kolíne nad Rýnom pretože nikto sa pantomíme nevenoval. Pozval som si mímov z Francúzska, ktorí boli navigovaní svojimi školami iba jedným smerom. No ja som potreboval univerzálnych hercov.
Dostal som ponuku viesť oddelenie pantomímy štátnej nemecko-francúzskej organizácie pre mládež, založenú Charlesom De Gaullom a Konradom Adenauerom. Pôsobil som aj ako pedagóg pantomímy na Folkwang Hochschule v Essene, skrátka, vždy som mal blízko k mladým ľudom, ale nechcel som vychovávať moje kópie. Vždy som sa im snažil vysvetliť, že umenie sa dá robiť inak, nielen cez to verbálne.
O pár dní oslávite 85 rokov, prídete na Slovensko. V Bratislave okrem Krížovej cesty pripravujete pre Umelku špeciálny projekt, kde bude výstava, inscenácie – čo všetko tam budú môcť vidieť a zažiť návštevníci?
Na ten sa veľmi teším! Od 18. apríla do 14. mája bude v v bratislavskej Umelke výstava mojich obrazov, masiek, bábok a uvediem tam aj inscenácie. Pred dvomi rokmi jeden známy nemecký režisér prepracoval Kráľa Leara – je to verbálne spojenie s pohybovým. Okrem toho tam uvedieme predstavenie The Magic Four – s hudobníkom, ktorý si sám vyrába nástroje z rôznych materiálov a budeme z toho performance. Ďalšou akciou bude tá, na ktorú sa tiež veľmi teším: výtvarník Luka Brasse spoločne so mnou budeme maľovať obraz 4×4, k tomu nás bude hudobne doprevádzať Sisa Michalidesová. Možno to znie trochu strelene, ale už teraz mám radosť, pretože všetko to budú ľudia, ktorí sa medzi sebou navzájom vážia. Je veľké napätie, čo tam vôbec vznikne, no verím tomu, že to môže byť zaujímavé. Budú tam vystupovať aj slovenskí mímovia. Takže skoro celý mesiac strávim v Bratislave, medzitým budem mať prednášku v Nitre, no celý ten mesiac bude naplnený veľkou intenzitou.
Zdá sa, že umenie Vás nabíja energiou, stále je vo Vás veľa tvorivosti, tak ako je kyslík pre človeka dôležitý, pre Vás je to umenie…
Už som sa radil s jedným psychológom, ako zastaviť tú kreativitu, čo ma stále ženie dopredu. (Smiech) Mňa zaujímajú rôzne veci, pantomíma, hudba, literatúra a práve pantomíma ju spája. Vždy ma dokáže niečím prekvapiť. Nepremýšľam nad mojím vekom, to skôr viac tí druhí premýšľajú…
Zhovárala sa: Zuzana Vachová
Zdroj foto: Wolfgang Weimer, Ctibor Bachratý, archív Milana Sládka
Tento projekt sa uskutočnil vďaka podpore Nadačného fondu Baumit pri Nadácii Centra pre filantropiu.
