V máji 2017 vystúpila v Moskve v klube 16 ton dcéra baleríny Kirovského divadla a leningradského inžiniera z Toronta, neskôr v Gruzínsku, Poľsku, Česku, Grécku, Dánsku a iných krajinách. Michelle Gurevich je speváčka, skladateľka, známa najmä vo východnej Európe, ktorá čerpá z ruskej etnickej hudby, ale odvoláva sa aj na ruskú pop music, ruskú romancu, šansón, slowcore rock, lo-fi pop a gothic rock. Kanadská umelkyňa nám porozprávala o svojej hudbe.
Tvoj príbeh je veľmi inšpiratívny. Nechodila si na hodiny hudby, len si ju začala skladať a všetko dopadlo výborne! Čo by si poradila tým, ktorí ešte len začínajú? Koniec koncov, máš veľa fanúšikov po celom svete. Napríklad, na koncerte som stretol pár ľudí z Kodane…
Michelle: Och, vážne? Wow!
Áno, a dokonca aj z Gruzínska!
M: Skvelé! Milujem Gruzínsko.
Čo teda môžeš poradiť začínajúcim hudobníkom?
M: Môj priateľ mi raz povedal – pozri, dnes sú všetci profesionáli amatéri. Spravidla tvoriví ľudia, ktorí robia hudbu, nemajú hudobné vzdelanie. Schopnosť vytvárať dobrú hudbu nezávisí od toho, či ste dobrý klavirista alebo nie. Ak nájdete spôsob, ako nájsť svoj vlastný prístup, potom experimentujete a nič viac nepotrebujete. Máte notebook, mikrofón a lacné klávesy. V skutočnosti toho dnes po technickej stránke veľa nepotrebujete. Môžete len skúšať a prísť na to, čo môžete robiť. Nie je potrebné príjemne spievať alebo majstrovsky hrať, je dôležité nájsť si vlastnú cestu. Myslím si, že toto teraz robí veľa ľudí. Nemusíte byť dobrý vokalista alebo klavirista, stačí si nájsť vlastný prístup.
Spomenula si klávesy. Na tomto turné si nepoužila bicie, namiesto toho sú tu iba tri syntetizátory, basa a gitary. Prečo práve tento výber nástrojov?
M: Toto je moje prvé turné, ktoré som sa rozhodla spraviť v tomto obsadení. Robin, ktorý dnes hrá na gitare, bol bubeníkom. Toto obsadenie som si vybrala, pretože perkusie v istom zmysle priťahujú pozornosť z piesne na seba. Urobila som to tak, ako to bolo aj na nahrávke, ani tam nie sú živé bicie. Ale myslím si, že budúcu sezónu bubny vrátim do projektu. Treba len nájsť správneho bubeníka. Vieš, robím to už 6 rokov, ale stále sa snažím nájsť správny prístup. Ten proces vyzerá asi tak, že vždy niečo skúšam, pridávam, či to bude stačiť a stále sa snažím prísť na to, ako to bude znieť najlepšie. Myslím, že keby som už na to prišla, začalo by to byť nudné.
Dopadlo to aj tak celkom dobre…
M: A Tebe nakoniec tie bubny nechýbali?
Nie, myslel som tým, že aj bez nich všetko fungovalo výborne…
M: Takže, nevadil ti ten bicí automat?
Vôbec nie. Ale rád by som sa spýtal niečo iné. Našiel som článok nemeckej novinárky Hildy Hoyovej, v ktorom Ťa obviňuje z rasizmu pre pseudonym Chinawoman. Bol to dôvod, pre ktorý si upustila od pseudonymu a začala si vystupovať pod svojím menom?
M: Áno, presne to bol ten dôvod.
Naozaj?
M: Áno, hoci najprv som si myslela, že to len dakto príliš dramaticky reaguje. Ale ona nebola prvou, kto mi o tom napísal. Bola jednou z prvých. Potom som nad tým začala rozmýšľať a dlho som to zvažovala, čo spraviť. A koniec koncov, súhlasím s ňou.
Prečo?
M: Chápem, že veľa ľudí mi neverí a nepodporuje moje rozhodnutie. To je ťažko pochopiteľné v kultúrach krajín, ako je východná Európa. Tam to nemá význam. Napríklad v Rusku existujú urážlivé slová, ale dajú sa pochopiť, iba ak ste Rusi. A ak ste Japonec, potom toto slovo pre vás nebude nič znamenať. Slovo Chinawoman môže byť tiež v angličtine pre niektorých ľudí urážlivé. Preto som si zmenila meno.
Dobre, vráťme sa k hudbe. Ak porovnám tvoju prácu s kinematografiou, potom mi napadne kultový film Káva a cigarety a ešte ďalší film – neviem, či si ho videla, Čierne a biele a sex…
M: Nie, ten druhý som nevidela, povedz mi o ňom…
Je to komorný film o tom, ako sa natáča dokument o prostitútke. Herečky sa neustále menia, ale stále je to rovnaká postava. Film je založený na dialógu medzi prostitútkou a režisérom. Neexistuje žiadna akcia, ale napätie je neustále vo vzduchu…
M: Budem si musieť pozrieť ten film, Čierne a biele a sex…
A ak máme analyzovať hudbu, potom z nej cítiť fúziu Leonarda Cohena, Nicka Cavea a vydávaš energiu, ktorá pripomína Jima Morrisona…
M: Chcela by som byť Jimom Morrisonom! Nemyslím si, že by som ním mohla byť, ale naozaj by som chcela…
Radšej nie, bol to génius, ale skončil tak, že ľudia stále nedokážu pochopiť, na čo zomrel. Ale vážne, niektoré skladby priamo pripomínajú The End a People are Strange. Bol to z Tvojej strany zámer?
M: Lovers are strangers („názov skladby z albumu Mishcelle Gurevich – Party Girl“ – poznámka redakcie), OK…
Takže je tam určitý zámer!
M: Nie, možno to nebol zámer. Ale skoro som trafila (úsmev).
Mnoho ďalších ruských novinárov tvrdí, že v Tvojej hudbe počujú Allu Pugačevu…
M: Zbožňujem Allu Pugačevu!
Ja tiež! Milióny, milióny šarlátových ruží… Tú pieseň musí mať predsa každý rád! Ale podobnosť s Tvojou tvorbou tam nepočujem. Možno nie som až taký dobrý muzikant (úsmev)…
M: Nepočuješ? Ale Pugačevu naozaj milujem, pretože v niektorých piesňach, ktoré píšem, sa trochu snažím zachytiť jej vibe. Je jednou z tých herečiek, speváčok, ale aj „fucked up“ ľudí. Myslím, že aj tá jej špecifická otvorenosť je dôvod, prečo je taká populárna. Nepovedala by som, že chcem jej prácu opakovať na 100%, ale väčšina mojich dramatických monologických piesní bola napísaná pod jej vplyvom.
A teraz trochu o tvojich skladbách. Existujú rôzne definície tvojho žánru od sadcore po alternatívny šansón. Toto je pomerne veľký rozptyl...
M: Áno, viem, je dosť ťažké definovať konkrétny štýl.
Dovolím si tvrdiť, že keď píšeš hudbu, nesleduješ žáner…
M: Áno, jednoducho nemám na výber! (smiech)
V akom zmysle? Len píšeš hudbu bez toho, aby si vedela, ako to dopadne?
M: Presne tak, aj keby som chcela, aby to pripomínalo niečo iné, jednoducho by sa mi to nedalo konkretizovať.
Keby si si však mala vymyslieť názov pre tento žáner, čo by to bolo?
M: To je presne hudba, ktorá je na albume New-Decadence (album z roku 2016 – pozn. red.). Nie je to naozaj len new-wave, je to aj melodráma aj glamour.
Podľa mňa to vyšlo ako taký pekelný mix všetkého…
M: Áno, myslím si, že New-Decadence bol vynikajúci spôsob, ako vysvetliť všetko: nové meno, nový album – dať akúsi pečiatku.
To znamená, že ak by si mala žáner pomenovať, nazvala by si ho New-Decadence?
M: Presne tak, ale neprišla som na to ja.
Kto potom?
M: Neviem. Niekto z ruskej tlače napísal: Nová Dekadencia. V tom článku ma priradili k tejto novej Dekadencii a pomyslela som si, že som súčasťou tejto myšlienky. Veď je to niečo nové, ale zároveň sa vracia aj niečo staré.
Zhováral sa: Artem Terentyev
Zdroj foto: Artem Terentyev
