„Film Villa Lucia mal byť pôvodne môj debut“, hovorí pre náš portál režisér novej komédie Michal Kollár a vysvetľuje aj svoju priekopnícku povahu producenta: „Na Slovensku nikdy nie je na nič ten správny čas, až kým si ho sami nespravíte“.
Vy ste nielen režisérom, ale aj producentom filmu Villa Lucia. Ktorá z profesii pre vás tentoraz predstavovala väčšiu výzvu ?
Villa Lucia má dlhú históriu a dá sa povedať, že práve kvôli nej som sa stal producentom. Prakticky od 17-18 rokov si svoje veci produkujem viac-menej sám. Zháňal som si financie na projekty ešte v 90. rokoch, kedy kinematografia na Slovensku v podstate neexistovala. Nebolo to jednoduché, ale mal som isté zámery. Film Villa Lucia mal byť pôvodne môj debut. Svojho času som s týmto projektom šiel za mnohými producentami, ale bola to doba, kedy fičali iba sociálne drámy. Hoci scenár mal dobrú odozvu, nikto si nevedel úplne predstaviť tento projekt v jeho „hĺbke, šírke a výške“. Vtedy som si uvedomil, že sa krok za krokom budem musieť stať producentom ja sám. Veľa s tým ma spoločné môj prvý krátky film Prirodzená smrť (2004), ktorý som si zaplatil svojpomocne. Mimochodom, bola to moja prvá spolupráca s Vladom Černým, ktorý je jednou z hlavných postáv nového filmu. Boli to teda skúsenosti „na zaplatenie“ (smiech).
Zaujímali ste sa ako producent aj o iné projekty, nielen vaše vlastné?
Pred rokmi za mnou prišla Zuzka Liová s podobným problémom, ako som mal ja sám. Producentom sa jej scenár páčil, ale nestotožňovali sa s tým, že by si film mala aj sama režírovať. Možno je náhoda, že práve Dom sa stal prvým veľkým filmom, ktorý som produkoval. Nie žeby som tam chcel hľadať paralely s Villou (úsmev).
Takže celá vaša producentská púť smerovala k tomuto novému filmu? Šlo o celoživotný projekt?
Áno. Viaže sa mi k tomu jedno životné krédo, ktorým sa riadi Guillermo Del Toro, režisér Faunovho labyrintu. Ide v ňom o obavy z nenaplnenia vlastnej vízie. Nechcel by som si ako 60 ročný v budúcnosti povedať: „Dalo sa! Mohol som to vtedy urobiť. Bolo by to skvelé, keby to vyšlo!“. Toto by som sám na sebe nemohol spáchať.
Asi pred piatimi rokmi som mal možnosť čítať scenár k filmu Villa Lucia. Vtedy sa mi zdalo takmer nemožné, že by sa na Slovensku mohlo niečo také nakrútiť. Prešlo päť rokov a film je na svete.
Pred piatimi rokmi už na tom bol film pomerne dobre. Všetko bolo schválené. Pohlo sa to vstupom Jojky do projektu. Práve oni boli tí, ktorí konečne povedali áno.
Tam ste po prvý raz našli dôveru?
Dá sa to tak povedať. Som veľmi vďačný aj za podporu od Audiovizuálneho fondu, no treba dodať, že toto je prvá čistá komédia, ktorá bola fondom podporená. Chcem povedať, že podporu získali aj iné komédie, ale žánrovo to nie je to isté.
Čo myslíte tou čistou komédiou?
Myslím komédiu ako žáner. Čistá komédia, v ktorej sa vtipom nič nezakrýva. Nie je v nej žiadne moralizovanie, nemusíme sa pri nej pýtať, čo tým autor myslel. Je to komédia v pravom slova zmysle. Verím, že Villa Lucia je divácka komédia, ktorou niečo odštartujeme. Podobne, ako sa nám podarilo otvoriť dvere inému žánru filmom Červený kapitán. Až po ňom mohla prísť Čiara a ďalšie trilery. Dovtedy sa pri žánri iba prestupovalo na mieste a nikomu sa do toho nechcelo.
Kedy ste si povedali, že teraz je ten správny čas? Kedy ste cítili, že film bude podporený a bude možné ho nakrútiť?
Na Slovensku nie je nikdy na nič ten správny čas, až kým si ho sami nespravíte. Stalo sa nám aj vo verejnoprávnej televízii, že hoci sa kompetentní na našom scenári dobre bavili, odmietli ho s argumentáciou, že verejnoprávna televízia, ktorá musí vystupovať seriózne, nemôže podporiť takúto komédiu. To vám dá celkom dobrý obraz o tom, či sú okolnosti a doba naklonené vášmu nápadu. Potom sa mi podarilo naplniť dôveru v inej televízii skrze minisériu HOTEL. Bral som tento projekt ako výzvu, kedy som si povedal, že ak zvládnem za obmedzený rozpočet televízneho projektu nakrútiť komediálny – nie denný – seriál na Slovensku, tak musím zvládnuť aj Villu Luciu. Považoval som to za test a bola to súčasť procesu a prípravy na film.
Ako sa vám podarilo presvedčiť komisiu Audiovizuálneho fondu?
Museli sme ich presvedčiť o tom, že zdanlivo nerealizovateľné vizuálne poňatie filmu zvládneme urobiť. V zúfalstve sme si k tomu zvolili aj pomerne náročnú cestu. Keď si pozriete bonusové materiály na DVD Pána prsteňov, nájdete tam animatic – celý film ručne nakreslený a nadabovaný rozhlasovými hercami. To isté sme urobili aj my. Existuje 70 minútová animatic verzia filmu Villa Lucia so všetkými naháňačkami a akčnými scénami.
Bola to súčasť presvedčovacieho procesu. Zabralo to?
Áno, následne sme dostali niekoľko pozitívnych reakcií. Ľudia v komisii si blahosklonne prešli množstvo pripravených materiálov a zrejme si povedali: tak tento to myslí naozaj vážne, keď nám dodal materiály, ktoré sa bežne robia iba k animovaným filmom.
Tu sa pomaly dostávame k samotným efektom. Použili ste pri nakrúcaní technológie, s ktorými sa aj svetoví filmári ešte len učia pracovať. Mali ste s tým už nejaké skúsenosti?
Nemal. Bol to proces pokus-omyl. Veľmi dobrý príklad toho je skenovanie vily. V spolupráci so slovenskými štúdiami, ktoré sa venujú vizuálnym efektom sme dostali nápad neskenovať lokáciu Brnenskej vily v 3D. Bolo to efektívnejšie, ako iba dokresľovať jednotlivé zábery tak, ako sme to robili v kapitánovi. Podobne aj LED steny sme použili iba z číreho pragmatizmu. Je to v niečom omnoho jednoduchšie, ako klasický green screen (zelené pozadie). Green screen je omnoho prácnejší pri dorábaní detailov, ako sú odrazy svetla, reflexia v sklách a zrkadlách. Vždy dá veľa práce to všetko vychytať. Pri LED stenách tieto problémy odpadajú.
Tak, ako sme hľadali neustále nové technické riešenia, museli sme sa zaoberať aj komplikáciami v spojitosti s covidom. V jednej chvíli sme už pripravovali všetko potrebné na nakrúcanie naháňačky, a v tom nám padol rozpočet práve kvôli korone. „LEDKY“ boli veľmi príhodné aj v takýchto situáciách, keď sa nakrúcanie naťahovalo a museli sme letné scény nakrúcať v zime. Myslel som na to dopredu, a preto sme nakrútili letné pozadia, ktoré sme neskôr pri nakrúcaní využili ako projekcie na LED stenách.
Narazili ste na nejaké limity? Existujú scény, ktoré ste pre náročnosť realizácie museli vypustiť?
Automobilová naháňačka by bola asi o tretinu dlhšia, keby sme do nej dali všetko, čo bolo v pláne. No musím povedať, že príbehu to nijak neublížilo, možno mu to aj pomohlo, pretože zväčša šlo o menšie exhibičné fóry, ktoré by boli neprimerane drahé a pre film by nemali až tak dôležitý význam. Mimochodom, celú naháňačku sme nakrútili za jednu noc. Následná postprodukcia trvala oveľa dlhšie.
Pustili by ste sa ešte do takéhoto náročného nakrúcania?
Ja mám taký problém, že aj keď začnem niečo jednoducho a skromne, vždy to skončí veľmi komplikovane (smiech). Toho by som sa v budúcnosti rád vyvaroval. Stojí ma to veľmi veľa času a námahy. Ale zároveň považujem za povinnosť režiséra nebyť lenivý a nezľahčovať si prácu až príliš. Ako producent sa na to samozrejme dívam inak.
Nebije sa to vo vás? Keď si ako režisér chcete dopriať, ale ako producent si musíte odoprieť?
Mám ambíciu produkovať predovšetkým diela iných autorov. Pre autora je zasa ideálny stav vtedy, keď si nájde stálych producentov zvonka, ktorých presvedčí na dlhodobú spoluprácu. Tak to má napríklad Peter Bebjak. Myslím, že toto je v slovenských podmienkach najlepšia možnosť.
Pripravujete ďalšie projekty?
S Lukášom Sigmundom (spoluscenáristom filmu Villa Lucia) pracujeme na jeho autorskej minisérii, ktorá je vo vývoji zatiaľ v rukách českej televízie a našich. Nechcem zachádzať do detailov. Lepšie urobíte, ak sa na to spýtate priamo jeho. Môžem povedať len toľko, že je to veľmi zaujímavé a originálne krimi. Z môjho pohľadu je to až ľahko „nolanovské“ (podobné filmom Christophera Nolana, pozn.red.).
S ďalšou televíziou sa nám, pevne verím, podarí rozbehnúť minisériu podľa bestsellerov Václava Neuera. Získali sme práva na všetky knihy a plán je zatiaľ taký, že jedna kniha pripadá na jednu epizódu. Odvážim sa teda povedať, že to budú skoro až „menšie filmy“ – skutočná quality TV.
A čo tvorba mimo televízie?
Čo sa týka filmovej produkcie, bol by som rád, keby sa nám podarilo pohnúť s dielom Juraja Červenáka a jeho knižnou sériou Stein a Barbarič. Na adaptovaní pracoval scenárista Miro Šifra a projekt bol už veľmi blízko k financovaniu, ale stopla ho práve korona a premiešavanie rozpočtov.
Zhováral sa: Matúš Trišč
Zdroj foto: Moja kultúra SK
