„Naše orchestre majú fantastický potenciál a sedia v nich skvelí, poctiví hudobníci. A keď pred nich príde dirigent a prinesie so sebou dobrú energiu a hudbu, vedia podať vynikajúci výkon,“ hovorí pre náš portál dirigentka Michaela Rózsa Růžičková.
Práve ste po skúške so Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu, ktorý budete dirigovať v rámci slávnostného galavečera storočnice SOZA. Bude to Vaša premiéra s týmto telesom? (rozhovor sme realizovali pred koncertom – 11. októbra 2022 – pozn.red.)
Áno, tento orchester som ešte nikdy predtým nedirigovala. O to viac sa z tejto spolupráce teším.
Ako reagujú rozhlasáci na Vás? Počúvajú Vás? Sú zdieľni tomu, čo im hovoríte, tvarujú podľa Vás hudbu? Ste s nimi spokojná?
Sú veľmi vnímaví a zlatí, pracuje sa nám spolu dobre. A krivka učenia ide strmo nahor, rozdiel medzi prvou a druhou skúškou je naozaj markantný. A to hráme aj niektoré komplikované diela klasického repertoáru, ako sú napríklad Metamorfózy Eugena Suchoňa. Energia na skúške je vyslovene pozitívna a na výsledku sa to odráža.
Spýtam sa teraz otázku, ktorú kladiem dirigentom často. Viem, že to nemožno generalizovať, no predsa – mnohí mi to potvrdili. Vieme veľmi dobre, že hudobníci na Slovensku majú nízke platové ohodnotenia, je to okolo 800 až 1400 eur, čo je v tomto kontexte nutné podotknúť, no je pravda, že často chodia na skúšky nepripravení, hrajú z listu. V zahraničných telesách sa toto nesmie stať, je tam prísna disciplína. Aké sú Vaše skúsenosti?
Tak samozrejme, že sa celkovo ľuďom pracuje lepšie a veselšie, keď je ich práca adekvátne finančne ohodnotená. Platy profesionálnych hudobníkov v slovenských profesionálnych hudobných telesách sú, obávam sa, od „adekvátneho“ na míle vzdialené.
Práca profesionálneho hudobníka v orchestri je náročná po všetkých stránkach – časovo náročná (bavíme sa tu o hodinách denne naviac k času, ktoré hudobník sedí na skúške alebo na koncerte), je emocionálne náročná, koncerty sú doslova adrenalínový zážitok a veľká zodpovednosť. Na to, aby túto prácu človek mohol vykonávať, treba nesmierne dlho a tvrdo študovať. Všetci sme začínali už v predškolskom veku a všetci budeme musieť denne cvičiť na svoj nástroj až do posledného dňa našej aktívnej kariéry. Hudobníci okrem toho vytvárajú pre spoločnosť niečo naozaj dôležité a hodnotné, hoci nehmotné. Videli sme sami počas pandémie, ako ťažko a smutno by bolo žiť bez umenia, pretože práve umenie bolo to, čo väčšinu ľudí držalo v tom ťažkom období nad vodou; hudba, knihy, hry, filmy a seriály.
Je preto veľmi zle, že naši najkvalitnejší hudobníci – lebo iba tí majú šancu stať sa súčasťou popredných orchestrov a súborov – za túto výnimočnú, super-špecializovanú prácu dostávajú plat, s ktorým sa doslova nedá uživiť rodinu. Je to šokujúce a smutné, že takmer všetci moji kolegovia musia mať okrem hrania v orchestri ešte minimálne jednu ďalšiu plnohodnotnú prácu.
Takže tým sa dostávame k vašej otázke: samozrejme, že hráči orchestra by mali prísť pripravení, je to každého osobná zodpovednosť, s akým pocitom ide na skúšku a ako si sadne za pult. Ale inak má šancu sa pripraviť hráč Berlínskej filharmónie, ktorého plat reflektuje jeho kvalitu a ktorý má doslova napísané v zmluve, že má svoj voľný čas využívať k príprave na koncerty a k relaxácii, a inak hráč z orchestra, ktorý má v ten deň ešte ďalšie dve skúšky, koncert a odučí 6 hodín v základnej umeleckej škole. Neznamená to však zďaleka, že by naši hráči chodili na skúšky nepripravení. Naše orchestre majú fantastický potenciál a sedia v nich skvelí, poctiví hudobníci. A keď príde isté k istému, keď pred nich príde dirigent a prinesie so sebou dobrú energiu a hudbu, vedia podať vynikajúci výkon.
Takže to vnímate ako hlavné poslanie dirigenta…
Samozrejme. Motivovať, inšpirovať. Ono v konečnom dôsledku, každý hudobník – či už člen tej Berlínskej filharmónie alebo malého regionálneho orchestra, sa rozhodol stať sa hudobníkom, pretože miluje hudbu. Všetci do jedného tak začínali, aj tí dnes najotrlejší, najviac životom znavení muzikanti. Hudbu sa totiž bez veľkej lásky k nej vyštudovať hádam ani nedá. Dlhé hodiny cvičenia, ktoré to štúdium už od útleho detstva denne vyžaduje, to sa pre „nemuzikanta“ vlastne rovná teroru. Keď poviete nehudobníkom, koľko cvičí na nástroj desaťročné dieťa – budúci hudobník, tak sa všetci zdesia: „Panebože, chúďatko decko! Netráp ho!“
Takto reaguje len amatér, ktorý o hudbe nevie nič…
Presne tak. Človek, pre ktorého nie je hudba životodarná. Ale keď muzikantskému dieťaťu zoberiete prístup k nástroju, tak reaguje podobne, ako keď mu zoberiete telefón, alebo hernú konzolu. U nás doma je slávna historka, ako môj otec na zimnej dovolenke v Tatrách išiel vybavovať do hotelového baru, aby ma v doobedňajších hodinách, keď je bar mimo prevádzku, pustili si hrať na barové pianíno, ktoré tam mali. Lebo som mu už po troch dňoch bez klavíra pišťala okolo uší, že mi chýba klavír a že idem domov.
No. Takže tým chcem povedať, že pre hudobníka sú tie dlhé hodiny denne strávené za nástrojom komfortné a normálne. Tak, ako vie gamer, milovník počítačových hier, pokojne sedieť sedem hodín v kuse pri dobrom RPGčku, alebo vášnivá cukrárka, ktorá sa tri dni piplá s jednou narodeninovou tortou. Mimochodom, oboje som ja. (smiech).
A hudobníci to museli počuť, že Vás to baví, lebo ich viete aj dôrazne upozorniť, keď ste im medzi rečou povedali – zajtra tam chcem počuť D Dur, lebo tak je to v notách napísané, tak to aj tak hrajte, páni, poprosím… Nemusíte mať absolútny sluch, aby ste to rozpoznali, no napriek tomu ste okamžite zachytili túto intonačnú nepresnosť.
(smiech) Veď na to som tam! Samozrejme, že aj treba vedieť, kedy na čo reagovať; „kiks je muzika“, ako sa u nás hovorieva, takže tie sa taktne prechádzajú. Celkové intonačné nepresnosti sa potom čistia a dolaďujú priebežne. Ale keď sa mi už druhý krát na tom istom mieste ozve z orchestra namiesto durového akordu molový, tak to už asi naozaj zdôrazniť treba. (smiech)
Pomáha spev dirigentom počas skúšok? Mnohým dirigentom, ktorí dokážu zaspievať svoje predstavy práve spev dokáže pomôcť a je veľký hendikep, keď to nedokážu…
No samozrejme. Spev je najprirodzenejší hudobný prejav – ako vo všeobecnosti, tak aj môj osobne. Ja spievam furt! (úsmev) Jednak som profesionálny spevák a po druhé, je to skrátka moja personalita. Zároveň to jednoznačne najefektívnejšia cesta, ako môžem kolegovi hudobníkovi vysvetliť, ako si to predstavujem. Než mu by som mu verbálne vysvetlila, že tuto by to chcelo ostrejšie staccato, tuto takto zviazať… Zaspievam mu raz, OK, vybavené.
Ale aj to fungovalo okamžite. Z Vašej strany bola zaujímavá aj komunikácia. Vždy takto otvorene a priateľsky komunikujete s hudobníkmi?
Neviem to inak. A to aj napriek tomu, že sa ma roky snažili pedagógovia usmerniť. Všeobecne totiž panuje názor (alebo aspoň to tak dlhé roky bolo), že dirigent by mal byť od orchestra detašovaná osobnosť, a nemal by sa „familiárne správať“, pretože tým stráca autoritu.
Mne osobne sa to až také familiárne nezdalo. Priateľské áno, no z Vašej strany bolo jasné usmernenie a aj výtky, vecné poznámky z Vašej strany, no spôsob, akým ste ich podali, bol úplne normálny, nie mentorský…
…pretože sa, božechráň, do role mentorky svojich skúsených kolegov, výborných hudobníkov, nepasujem. Môj názor na túto celú problematiku je jednoduchý: pokiaľ sa bavíme o autorite profesionálnej, tak v tom prípade by dirigentovi mala na jej získanie pred orchestrom stačiť kvalita jeho práce. Prísť stopercentne pripravený, pracovať efektívne, priniesť výsledky.
Ale akonáhle v tom začne byť podtext „Ja kráľ, hlava pomazaná, najlepší hudobník z vás všetkých, najväčší profesionál, najinteligentnejší a najkrajší človek široko –ďaleko, vás teraz idem naučiť, ako sa toto dielo má správne hrať“, tam to už nie je o hudbe ani o autorite, to už je čisté ego. A tak ja pracovať nechcem.
V takýchto prípadoch ani nemôže byť medzi dirigentom a hudobníkmi dobrá tvorivá atmosféra, nie?
Absolútne nie. Viete, ja som človek, čo sa pohybuje aj na druhej strane taktovky, teda na strane hudobníkov. Tento prístup zo strany dirigenta vždy totálne zabije celú energiu na skúške. Z môjho pohľadu je to nepochopiteľné: ja svoju prácu milujem, ale len vtedy, pokiaľ mám šancu byť súčasťou ansámblu, kreatívne vytvárať niečo krásne, po domácky povedané – tiež si chcem dobre zahrať! Veľmi by ma stresovalo, keby som mala s takou energiou chodiť denne pred ľudí. Chcem pred nich predstúpiť tak, že bude dobre, potykáme si, zahráme si a spoločne nájdeme spôsob, aby sme odohrali koncert čo najlepšie. Tak, aby sme si to užili my rovnako, ako ľudia v hľadisku.
K repertoáru sa ešte dostaneme, no neuniklo mi, že organizátori tohto večera Vás volajú dirigent, nie dirigentka. Všimli ste si to?
Nikdy som tomu genderovému prechyľovaniu nevenovala až takú pozornosť. Je to jednoducho profesia dirigent, aj ja sa tak nazývam.
Som síce „žena, ktorá pôsobí v mužskom obore“, ale myslím si, že v hudbe je to nepodstatné. Malo by to byť. Je predsa úplne jedno, či som žena alebo muž, poďme sa skôr baviť o správnom tempe tejto skladby, či má byť v tomto úseku viac forte, aké dlhé budeme hrať tieto staccatové noty. Či som pri tom Miška alebo Miško? Nobody cares. Povolanie sa skrátka volá dirigent a necítim potrebu nasilu tam tlačiť, že som dirigentka, veď všetci vidia. (smiech)
Pýtala som sa skôr preto, že žien v tejto profesii je skôr menej ako viac. Jedným z dôvodov sú aj fyzické dispozície na túto prácu. Máte za sebou trojhodinovú skúšku, ale nezdáte sa byť vyčerpaná, naopak…
Je to preto, lebo z nej mám radosť. Skúška, ktorá pred pár minútami skončila, bola výborná, dielo sa nám darí, dobre sme si zahrali. Samozrejme, že to od dirigenta vyžaduje veľký energetický výdaj, ale zároveň sa aj dobijem energiou od kolegov, alebo na koncerte od publika. Keď si ľudia spoločne užívajú hudbu, vzniká tam istý druh mágie, obrovský energetický prenos – to je to nezameniteľné ONO, kvôli ktorému ľudia chodia na živé koncerty.
Počas galavečera uvediete Suchoňove Metamorfózy, ktoré sú na interpretáciu náročné. Doposiaľ tie večery boli v komornom duchu, na oslavy storočnice SOZA zvolila úplne odlišnú dramaturgiu. Zaznejú aj úpravy Dusíkových piesní, ktoré ste aranžovali Vy s manželom. Dostali ste hotový program?
Áno, vedeli sme od začiatku, ako bude vyzerať celková tvár večera. Celý tento bohatý program zostavil vynikajúci dramaturg a znalec slovenskej hudby Juraj Čurný. Jeho zámerom bolo v programe nielen uviesť výnimočných slovenských autorov, ale zároveň ukázať čo najviac slovenských talentovaných interpretov. Aj preto sa za dirigentským pultom prestriedam na jednu skladbu s Adrianom Kokošom a na jednu skladbu s Antonom Popovičom.
Program bude repertoárovo pokrývať celých 100 rokov existencie Slovenského ochranného zväzu autorského. Začíname teda Eugenom Suchoňom – jedným zo zakladateľov SOZY, a cez Svetozára Stračinu, Gejzu Dusíka, Mira Žbirku, Paľa Hammela a Petra Lipu sa dostaneme až k súčasnej Katarzii.
K úprave skladieb od Gejzu Dusíka sme boli prizvaní my dvaja s manželom, čo si veľmi vážime a máme z toho veľkú radosť. Dusík bol pre nás veľká výzva.
K výzve sa ešte dostaneme, lebo Vy s manželom ste ako dvojica známi – aranžujete spolu, dobre sa vám robí, máte presne podelené v orchestrácii, čo kto spraví, nápady sú v symbióze rozdelené. Nie každý má k Dusíkovým skladbám pozitívny vzťah, pre niektorých mladých ľudí je to dokonca neznáme meno. Keď ste sa dozvedeli, že to budú Dusíkove piesne, aká bola Vaša reakcia? Dnes už túto éru chápeme trochu ako retro, no predsa, sú to nostalgické piesne…
Je to naozaj špecifická estetika – a ako všetky výrazne špecifické záležitosti, má svojich oddaných milovníkov, aj zarytých odporcov. My s manželom máme aranžérske výzvy veľmi radi a vyhľadávame ich, najmä ak máme pri práci možnosť vyskúšať nové techniky, objavovať do najdrobnejších detailov hudobné žánre, ktorými sa bežne nezaoberáme. Je pre nás ohromné, že záležitosti, ktoré doma vymyslíme pri klavíri máme možnosť hneď počuť v reálnom kontexte so živým ansámblom. Zároveň sme veľmi šťastní, že nám dramaturg a režisér tohto výnimočného galavečera obaja dôverujú a nechali nám pri aranžovaní voľné ruky. Mohli sme tým pádom byť kreatívni a pokúsiť sa s tými troma veľmi známymi Dusíkovými piesňami vymyslieť niečo nové – a zároveň k nim zostať úctiví a ponechať im ich výraz, emóciu a krásu.
Sadli sme si teda spolu za klavír a proste sme si ich slobodne spolu zahrali – na pulte sme si nechali iba text a harmonické značky – a hrali sme si ich tak, ako nám „huba narástla“. Chvíľu sme sa pohrávali s myšlienkou spojiť symfonický orchester s rockovou kapelou, ktorá bola pre tento večer k dispozícii, nakoniec sme sa ale rozhodli zostať v klasickom, čisto orchestrálnom šate.
Piesni „Ja som optimista“ sme ponechali jej svižný šmrnc a orchestráciou sme podčiarkli jej výborný sarkastický humor. Druhá pieseň, „Široká cestička“, je naopak veľmi krehká, dojemná a nežná. Je to výraz, ktorý s touto piesňou máme obaja pevne spojený, pretože jednou z jej interpretiek bola aj moja maminka, (Eva Biháryová – pozn.red), ktorá ju spievala naozaj nezameniteľne a prekrásne. A v poslednej z piesní, ktorou je notoricky známy „Rodný môj kraj”, sme opustili jej typický tangový rytmus v prospech širokého, nostalgického, romantického výrazu. Medley tak končí ako veľkolepé vyznanie lásky slovenskému kraju a poklona skladateľovi Gejzovi Dusíkovi.
Pred pár dňami sa objavili piesne Richarda Müllera, okrem štandardného rockového obsadenia keply v piesňach počujeme aj orchester pod vaším vedením. Už ste tento fusion naznačili tým, že ste ho chceli „implantovať“ aj do Dusíka. Baví Vás tento crossover? Čím je takáto orchestrálna práca iná? Predsa len, nie je to len sprievod pesničky…
Veľmi ma to baví, pretože človek má zrazu obrovský priestor pre kreativitu. Treba si dať pritom samozrejme dobrý pozor, aby sa človek nedostal do bodu, že vytvorí nevkusnú divočinu bez hlavy a päty – to sa pri fusion môže ľahko stať, pretože pevné pravidlá, ktoré platia v rámci jedného žánru, zrazu platiť prestávajú, respektíve, môžu platiť, ale nemusia. Ale ako som už povedala, my doma milujeme výzvy a milujeme sa učiť nové veci. Takže za mňa crossover super a s láskou kedykoľvek, ak je urobený muzikálne a vkusne.
Poďme však aj ku kariére speváčky – okrem dirigovania ste vyštudovali aj spev. Opäť ste sa k nemu vrátili po niekoľkých rokoch. Ako ste sa cítili na pódiu pre obecenstvom? Pri akej príležitosti to bolo? Čo ste interpretovali a s akým výsledkom?
Po dlhých rokoch odolávania som nakoniec kývla na ponuku dirigovať orchester a zároveň spievať sólový part. Bolo to minulý týždeň pri otváracom koncerte medzinárodného hudobného festivalu Talichův Beroun s vynikajúcim Českým symfonickým orchestrom, hrali sme koncertnú áriu od W. A. Mozarta „Vado, ma dove?“ a bol to neskutočne adrenalínový zážitok. Ja mám vždy na seba (a aj, priznám sa, na kolegov) v takýchto „neštandardných“ situáciách mimoriadne vysoké nároky na kvalitu, pretože, ako som už povedala, z hĺbky duše neschvaľujem egomaniacké predvádzanie sa a toto sú chvíle, kedy to do tejto polohy môže veľmi ľahko skĺznuť. Prevedenie teda musí byť bezchybné na oboch frontoch – dirigentskom i speváckom – inak to nemá zmysel robiť. Zároveň to bol môj prvý spevácky koncert od pôrodu druhého syna, takže, ako vidíte, tlak bol naozaj kvalitný. (smiech)
Chvalabohu ale, musím zaklopať na drevo, že sa tento môj husársky kúsok stretol s mimoriadne pozitívnou reakciou od kolegov aj od publika – a mne sa ohromne uľavilo! (smiech) A musím sa priznať, že sa mi aj veľmi dobre spievalo. To obrovské množstvo informácií, ktoré musí človek pri dirigovaní aktívne držať v hlave, mi z nej vytlačilo všetky zbytočnosti, ktoré inak človeku pri spievaní prekážajú – prílišné fixovanie sa na techniku, na to, ako gestikulujem, ako vyzerám, kam sa dívam.
Takže bol to super adrenalínový zážitok, taký skok z lietadla s padákom. Ešte to stále v duši dožívam, ale mám dojem, že tento typ adrenalínu je návykový. Tuším, že to teda nebolo naposledy (úsmev).
Ste koloratúrna sopranistka. V akej kondícii je dnes hlas? Myslíte si, že sa časom dostanete aj ku koloratúre? Mimochodom – je kombinácia operného spevu a dirigovania obvyklá? Ako správne „rozdeliť“ tie sily? Aj keď treba povedať, že energie máte aj na rozdávanie (úprimne, taký energeticky nabitý zjav som ešte nevidela… len v tom najlepšom, samozrejme)… Koketujete aj s tým, že sa spevu budete venovať viac ako dirigovaniu?
Ako som už spomenula, som momentálne po pôrode druhého syna, a tentokrát to s tým spievaním (a celkovo s tehotenstvom) nebolo také jednoduché, ako pred siedmimi rokmi. Ako hovoril pan Werich, „stárneme tak rychle, že v noci slyšíme, jak nám kornatějí tepny.“ Takže hlas bol viac než rok na nútenej dovolenke. K tomu ešte predtým pridajme gaučové koronavírové obdobie – a máte zhruba predstavu, ako ľahko mi idú koloratúry. (smiech)
Ale nie, hlas je na tom dobre. Po dieťatku farebnejší, trochu tmavší, spieva sa mi príjemne. Koloratúry – teda behy, skoky, staccata a ostatné akrobatické kúsky – tiež pomaly a postupne vraciam naspäť do formy. Teším sa, že zase začnem poriadne spievať, chýbalo mi to. Je to môj duševný wellness.
A či sa mu budem venovať viac, ako dirigovaniu? Nuž, toto sú veci, ktoré nedokážem plánovať. Keď ma zavolajú spievať, rada pôjdem. Keď dirigovať, taktiež. Som vďačná a šťastná za svoju prácu celkovo. To je ako vybrať si obľúbené dieťa, neviem to.
Na Slovensku Vás vídame málo, pritom ste Slovenka, pôsobiaca v Prahe. Ale zase, Česko až tak ďaleko nie je. Koncerty pod Vašou taktovkou sú vždy zážitkom. Čím to je, že sa u nás objavujete tak sporadicky?
Asi že som odišla zo Slovenska veľmi mladá. Profesionálne pracovať som začala až v Prahe, tam mám teda väčšinu svojich pracovných kontaktov. Ale na Slovensko chodím koncertovať veľmi, veľmi rada. Je to vždy nostalgický zážitok, v orchestroch mi sedia kamaráti z Konzervatória, známi, ktorých vždy stretnem po rokoch. Vždy sa ohromne poteším, keď príde pracovná ponuka zo Slovenska. Budeme teda dúfať, že ich v ďalších rokoch bude viac (smiech)
Zhovárala sa: Zuzana Vachová
Zdroj foto: Zdenko Hanout, archív Michaely Rózsa Růžičkovej
