Diela amerických avantgardistov otvorili 16. ročník festivalu súčasnej hudby Melos-Étos. Festival stále trvá a koncerty sú určené pre publikum, ktoré túži objavovať novú, nepoznanú hudbu.
Festival Melos-Étos sa teší počas svojho 16. ročníka mimoriadnej pozornosti. Už otvárací koncert, ktorý sa uskutočnil 8.11. 2022 vo Veľkom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu, privítal v hľadisku odbornú verejnosť – v hľadisku sme zazreli množstvo klaviristov, keďže na programe bol renomovaný belgický klavirista Daan Vandewalle, nechýbali zástupcovia akademickej obce, ale ani študenti umeleckých škôl. Napokon, tak to vždy aj býva – nečakajme, že tieto typy festivalov budú lákať širokú verejnosť zvyknutú na Čajkovského b mol, aj keď je to často škoda, že sa naše publikum ostýcha otvoriť sa súčasnej hudbe. Často preto, že sa necíti byť dostatočne vzdelané, inokedy pre mnohé predsudky, že práve súčasná klasická hudba je niečo „odstrašujúce“ nemelodické, atonálne, nebodaj je to improvizácia – no práve spomínaný prvok improvizácie tvoril aj na otváracom koncerte festivalu to najzaujímavejšie, čo vôbec živý koncert môže poskytnúť. Dostal sa totiž na úroveň performance a poskytol sólovému interpretovi, klaviristovi Vandewallovi možnosti pre kadencie, aké naposledy tvorili veľkí majstri v starej hudbe či klasicizme. Prípadne sú skôr dominanciou iných žánrov.
Zrejme ešte nejaký čas potrvá, kým sa slovenské publikum otvorí „neklasicky“ znejúcemu repertoáru, ktoré až tak dôverne nepozná, navyše, v období, ktoré nepraje kultúre. Je fakt, že po covide sme vyčerpaní vojnou, jej dôsledkami v podobe socio-ekonomickej krízy, no je to práve kultúra, ktorá by mala ľudí spájať, kultivovať a posilňovať morálny kódex v nás, tak ako poznamenala úvodom večera Slávka Ferencová, vedúca Koncertného a festivalového oddelenia Hudobného centra. Krátky, no o to údernejší prejav naznačoval, že aj organizátori sú si vedomí, ako sa dnes pristupuje ku kultúre – a postoj verejnosti už je len následok.
Otvárací koncert – to boli dve diela odlišných poetík: A Dog’s Life (Psí život) Frederica Rzewskeho a Neither (Ani) Mortona Feldmana pod taktovkou švajčiarskeho dirigenta Larsa Mlekuscha. Ešte pred ich samotným hodnotením, azda pár slov o americkej hudbe. Ťažko asi hovoriť o tradícii, na ktorej by mohli stavať americkí skladatelia rovnako, ako napríklad poľská škola súčasných autorov či nemeckí skladatelia, ktorí majú taký mohutný vplyv. Kolíska jazzu to má preto pomerne náročné, hoci jej reprezentanti dokázali vytvoriť pozoruhodné prúdy – avantgardné, inšpirované európskymi smermi, ale aj minimal music s duchovným základom v mimoeurópskej hudbe, nevynímajúc sa prvkom improvizácie, pričom pri takejto kombinácii vznikli pozoruhodné diela.
A to je aj prípad Frederica Rzewskeho, ktorého domov je v Amerike, narodil sa rodičom poľského a židovského pôvodu. Na klavíri začal hrať vo veku 5 rokov a navštevoval Phillips Academy, Harvard a Princeton, v roku 1960 odišiel do Talianska, kde získal Fulbrightovo štipendium. Práve tieto štúdiá formovali jeho budúci spôsob komponovania, no nielen v zmysle kompozície, ale i interpretácie. Vyrástol z neho klavírny virtuóz, ktorý bol schopný svoje diela interpretovať sám – aj preto v nich počujeme prvky improvizácie, aj preto ich formálne možno označovať za klavírne koncerty, rovnako ako aj A Dog’s Life (Psí život).
Tým jeho pôsobenie v Európe nekončí – v roku 1977 sa Rzewski stal profesorom kompozície na Conservatoire Royal de Musique v belgickom Liège, vyučoval na školách a univerzitách nielen po Spojených štátoch, ale aj v Európe.
Mnohé Rzewskeho diela reflektujú spoločensko-historické témy, ale aj politické a nájdeme v nich mnoho prvkov improvizácie. Medzi jeho známejšie diela patrí The People United Will Never Be Defeated! (36 variácií na pieseň Sergia Ortegu „El pueblo unido jamás será vencido“), Coming Together, súbor listov od Sama Melvilla, väzňa v štátnej väznici Attica, v čase nepokojov (1972), v niektorých neskorších dielach používa aj grafickú notáciu, na svetovej premiére svojho diela Cadenca con o senza Beethoven (2003) hral klavírny part sám skladateľ.
Sólistovi večera, belgickému klaviristovi Daan Vandewallemu bolo dielo A Dog’s Life venované, taktiež súboru Asko/ Schönberg. Išlo o slovenskú premiéru, na ktorej sa s belgickým klaviristom predstavili hráči Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu.
Skladateľ označil jednotlivé časti trojčasťovej kompozície ako Prelude: Endless War, 25 Scents a záverečnú Air Dogs. Pri svetovej premiére diela sa uvádzalo, že ho inšpirovala Kafkova poviedka Forschungen eines Hundes („Vyšetrovanie psa“ Kafka poviedku napísal v roku 1922 a vyšla posmrtne, neskôr aj v anglickom preklade), v ktorej filozofický pes kladie otázky o správaní jemu podobných. Rôzne druhy psov uvádzané v poviedke si vraj všetky našli do diela skladateľa cestu – hudobné, športové, vzdušné.
Aj takýto obraz sa javí ako pravdepodobný, hoci v bulletine autor Robert Kolář uvádza, odvolávajúc sa na slová samotného skladateľa, že „ideou diela bolo priblížiť sa pocitom psa, ktorý po tom, čo bol celý deň zavretý doma, vybehne do prírody, skúma rôzne pachy, pobehuje z miesta na miesto, pričom jednotlivé vnemy nemusia navzájom akokoľvek súvisieť…“
Oba obrazy zodpovedajú hudobnému dianiu (aj keď inšpirácia Kafkovou poviedkou dodáva dielu možno sofistikovanejší ráz), ktoré otvára pestrá paleta bicích nástrojov. V rozhlase síce nezneli s presnými nástupmi – z tohto pohľadu sa javila špecifická práca dirigenta Larsa Mlekuscha. Tak exaktný rytmus, ktorému jeho gestá nezodpovedali, boli dôsledkom nejednotnosti hudobníkov v úvode skladby.
Najzaujímavejší bol však part klavíra. Autor ako virtuózny klavirista necháva tento nástroj znieť v rôznych polohách: klavír, ktorý akoby zápasil s orchestrálnymi hráčmi, sa neskôr zaskvie v sólo partoch, ktoré zneli často bez sprievodu. Hosťujúci klavirista a jeho koncentrácia na notovú predlohu, v ktorej bol precízny a koncentrovaný, má bohatý part. Raz vyspieval hudobný nástroj až do impresionistických polôh, inokedy len vyzdvihol spodné registre, no najväčším zážitkom bola nepochybne jeho improvizácia. Skladateľ ako klavirista dokázal prostredníctvom nástroja zosobniť históriu európskej hudby vypovedanú súčasným jazykom – boli to rozmanité alúzie klasickej a romantickej hudby, ktoré sa vzápätí menili na úctyhodný, virtuózne poňatý, no štýlovo zodpovedajúci improvizačný part koketujúci s jazzom.
Interpretačne náročné dielo preverilo aj kvality orchestrálnych hráčov – Rzewski často využíva kontrastné plochy, nielen v klavíri, ale aj v orchestri, kombináciemi melodicky vedených úsekov v sláčikových nástrojoch, sledom nesúvisiacich motívov, rozbitím tonality a komplikovanou metrorytmickou štruktúrou dokázal dosiahnuť napätie, gradáciu a pridaním perkusií znepokojivú náladu. Pritom začal v nevinnom pianissime, často vychádzajúc z jediného tónu. Často v kompozičnej reči využíva techniku kontrapunktu, ktorá skladbu nesmierne obohacovala – už tak zaujímavá kombinácia nástrojov sa dostala do pomyselného konfliktu. Má však karikatúrny, hravý, svižný charakter – je to obraz 25 vôní, pod ktorým sme si mohli predstaviť všetky tie vnemy, ktoré dokáže mať zviera pri vnímaní vonkajšieho sveta.
Po najdramatickejšej druhej časti sme počuli zmierlivú interakciu medzi klavírom a dychovými nástrojmi. Air Dogs je časť, kedy sa pes a jeho pán dostávajú do súladu, nie však harmonického. Rozložené akordy klaviristu sú podnetom pre dychové nástroje, ktoré znejú ako ozveny a tvoria tak súlad – no nielen tie. Tak ako v úvode, počuli sme z orchestra aj pískanie. Udržať túto intonáciu nemusí byť jednoduché, no v Slovenskom rozhlase znela sebaisto, rovnako ako výkony hráčov. Dog´s Life bolo v prevedení hudobníkov SOSR a sólistu Daan Vandewalleho dielo plné energie, života, ktoré dokázalo podnieť fantáziu poslucháčov.
Dve náročné skladby si zvolili organizátori tohtoročného festivalu na otvárací koncert – ani ďalšia kompozícia, rovnako uvedená v slovenskej premiére, nedala poslucháčovi vydýchnuť. Hosťom diela Neither Mortona Feldmana bola Juliet Fraser z Veľkej Británie.
Morton Feldman bol americký minimalista, no čerpal z avantgardných hnutí. Bol blízkym priateľom Johna Cagea, ktorý ho zoznámil s ďalšími dôležitými postavami newyorskej umeleckej scény: Jacksonom Pollockom, Philipom Gustonom, Frankom O’Harom a Samuelom Beckettom. Jeho dielo Neither by sme mohli chápať ako operu v jednom dejstve, no len veľmi vzdialene. Jediná speváčka, žiadne kulisy či kostýmy, ústredná protagonistka nehrá žiadnu rolu v zmysle drámy, nesledujeme žiaden príbeh. Pritom je to všetko práve na sopranistke, ako dokáže svojím prejavom vyvolať u poslucháča mimohudobné obsahy.
Dokonca aj pri Feldmanovi samotnom je to neobvyklé dielo – napísané na slová Samuela Becketta, pričom paradoxom je, že skladateľ, rovnako ani Beckett priam nemohli vystáť (!!!) operu. Na výsledku je to počuj: ide o akúsi postapokalyptickú, temnú víziu Feldmana, ktorá sa odráža v hudbe aj v parte sopránu. Hudba je doslova desivá, temná a žáner opery poslucháč spochybňuje od prvých tónov, ktoré speváčka spieva. Vyše 50-minút v objatí ľadovej atmosféry, ktorá doslova straší, je depresívna – Morton Feldman je aj dnes tak hrozivo aktuálny, to si musel pomyslieť každý, keď počul prvých pár taktov.
Autor využil ľudský hlas ako ďalší nástroj. Je to pritom všetko jeden dlhý, súvislý, lineárny pohyb, ktorý v tomto robustnom diele síce plynie, no pritom ste mali stále pocit, že spolu s ním stojíte na mieste. Veličina čas v prípade Feldmana prestáva existovať. Nedostáva sa vám žiadneho pohybu, nádychu, postrádali ste akýkoľvek hudobný tok (len ruky dirigenta vás presvedčili, že to tak nie je a hudba má svoju štruktúru). Slová uvedené v bulletine spievala Juliet Fraser v duchu tohto ľadovo sa vinúceho pohybu v pomalom tempe. Zneli ako jedna veľká, neidentifikovateľná samohláska, ktorá v konečnom výsledku stratila význam. Jej pôsobivý výkon, ako dokázala súznieť s líniou orchestra, prispôsobiť sa farbou jednotlivým hudobným nástrojom, bol jedinečný. A napokon, vytváral aj celú veľkú meditáciu nad súčasnosťou – text spievaný na slabiky, s absolútne minimalistickými patternmi, odvíjajúci sa v slede buniek, znel, akoby sme postupne kráčali k samotnému koncu sveta.
Dobrým partnerom bol speváčke aj orchester, ktorému sa podarilo držať jednotnú dynamickú hladinu – práve ten temný harmonický súzvuk, jednotné tempo, skrytá krokovosť v zdanlivo voľnej forme bez dynamických odtieňov, táto kombinácia najviac drásala nervy (doslova!). Absolútna koncentrácia sopranistky v spojitosti s orchestrom pod vedením dirigenta Mlekuscha vytvárala podmanivo homogénny celok, ktorý akoby nemal konca kraja. Takmer hodinový výkon, ktorý sa doslova zarýval do šedej kôry mozgovej – kládol naliehavé otázky. To je spôsob, keď kompozícia dokáže priniesť reflexiu doby.
Šokujúci, hodný pozornosti, súčasný a najmä aktuálny – taký bol otvárací koncert festivalu Melos-Étos, ktorý určite nebol určený pre nenáročné obecenstvo, no, pre vnímavých ľudí, ktorí sa dokážu pozrieť aj ďalej ako na špičku svojho nosa.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Anton Sládek
