„Nechcem, aby ľudia hovorili – teraz znieš ako Elvin Jones, teraz ako Tony Williams, nie, toto určite nie je moja méta. Chcem mať svoj vlastný sound,“ hovorí pre náš portál mladý, 19-ročný bubeník Mattia Müller, ktorý v Liptovskom Mikuláši prekvapil súčasným, experimentálnym zvukom, novátorskými postupmi a odvážnou free jazzovou koncepciou.
Na Liptovskom jazzovom festivale ste mali mimoriadne vnímavé publikum – hráte náročné kompozície, ktoré si vyžadujú vzdelané publikum, poslucháča, ktorý dokáže rozpoznať polyrytmy a dokáže sa orientovať vo voľnej forme. Registrovali ste to spolu s hráčmi?
Určite áno, aj som sa občas na ľudí pozeral, no v zásade som to vždy cítil, že obecenstvo veľmi vnímavo počúvalo, čo sme hrali. Hlavne prvú polovicu koncertu, ktorá bola náročnejšia, viac jazzová. Ten koncert bol zámerne vystavaný tak, že prvá polovica bola ťažšia, znela hudba, ktorú mám rád, nazval by som ju hraničná a ku koncu už znela aj odľahčenejšia. Teda repertoár, aby si ľudia mohli oddýchnuť.
Teda viac funk?
Áno, aj funk, aj r’n’b, jednoduchší groove, aby si oddýchli od náročnejších skladieb. Raz som videl koncert saxofonistu Kennyho Garretta v Bratislave a pamätám si, že prvú hodinu hrali asi najťažší jazz, aký som v živote počul. Nevedel som, kde je prvá doba (úsmev) a len som na to pozeral, samozrejme, bol som nadšený. Vravel som si, že je neuveriteľné, čo sa tu deje, no asi po 50-tich minútach som si hovoril, že to už začína byť príliš ťažké. Prišlo duo, Kenny mal sám 10-minútové sólo, skrátka strašné veci na pódiu (smiech). No zrazu po hodine došla celá kapela a zahrali ten najjednoduchší groove, takmer by som povedal, že až popový, Kenny začal povzbudzovať ľudí a zrazu boli všetci na nohách a začali to žiť.
Áno, spomínam si, bola som na tom koncerte. Zrazu tam prišla energia a všetci sa zrazu uvoľnili po tom ťažkom jazze, však?
Presne. A tak podobne som chcel ku koncertu pristúpiť aj ja.
Poďme však k tej náročnejšej časti koncertu – zrejme tá viac zaujala publikum na Liptove. Napokon aj mňa. Ste zjavne inšpirovaný free jazzom, čo bolo z Vášho vystúpenia cítiť. Ktorá vetva free jazzových muzikantov je Vám bližšia? Tú, ktorú vytvoril Ornette Coleman alebo neskoršia, s ktorou prišli bieli muzikanti, inšpirovaná európskou hudbou?
K free jazzu som sa dostal iba vlani v septembri. Keď som išiel študovať na Berklee College of Music do Bostonu, začal ma tam učiť kubánsky pedagóg Francisco Mela. Je to legendárny muzikant, ktorý hral 15 rokov s McCoy Tynerom, spolupracoval s Johnom Scofieldom, Chuchom Valdésom, Kennym Barronom, uznávajú ho nielen ako bubeníka, ale hlavne ako muzikanta.
Ako Vás viedol ako študenta?
Hneď na prvej hodine mi povedal, nech mu zahrám hocičo. Hneď povedal, že technicky to bolo skvelé, ale muzikantsky na tom musíme popracovať. Chcel zo mňa dostať to, aby som sám tvoril hudbu na hudobnom nástroji. Dostať zo mňa kreativitu v melodike. Sám mi zahral na bubny a keď si sadol, zahral asi troj-minútový, voľný úsek, ktorý nemal žiadny time. Samozrejme, odpadol som (úsmev). V živote som nikdy nikoho nepočul tak hrať. Akoby tie bubny zrazu spievali.
Melodické bicie. A je zrejmé, že Vy to robíte tiež. Aspoň na koncerte to bolo zreteľné…
Ja sa inšpirujem ním. Všetky informácie, ktoré mi odovzdáva, sa snažím spracovať. Myslím si, že žáner jazzu je pre hudobníka na celý život, zvlášť free jazz. Je to žáner, ktorý sa nedá obsiahnuť ani za jeden celý život. Je to obrovské množstvo možností a impulzov…
Ale poďme späť k tomu, ako ste sa Vy ako mladý, 19-ročný človek vôbec dostali k free jazzu. Nemali ste už asi veľa možností v modernom jazze, fusion je už celkom obohratá cesta – je pre Vás free jazz a jeho voľná forma v rytmoch, metre a v hudobnej forme tou cestou, akou sa dokážete vyjadriť?
Ešte predtým, ako som sa dostal k free jazzu a k Berklee, venoval som sa tradičnému jazzu. Počúval som staré nahrávky, Count Basie a spol. Zaujímal ma ten zvuk a to, ako to swingovalo. Riešil som to veľmi intenzívne a postupne som sa dostal až k modernému jazzu. Potom som mal pocit, že sa musím pohnúť ďalej a objavovať nové smery, aj keď viem, že ten pevný základ tam vždy musí byť. Keď mi Francisco Mela zahral obyčajný swing, zahral to spôsobom, ako nikto predtým a zrazu som vedel, prečo je potrebné poznať aj tradičný jazz.
Ono to asi nie je také jednoduché, ako si mnohí mysleli v čase vzniku free jazzu – keď Ornette Coleman hodinu voľne improvizoval, že to dokáže každý, však? Vo free jazze možno nájsť aj prvky mnohých štýlov tradičného jazzu a swingu aj moderného jazzu a dokonca vo voľnej forme existujú pravidlá…
Presne tak. Keď sa máme vrátiť k tomu, že ďalším rozmerom free jazzovej hudby je, že v Európe poznáme vetvu ovplyvnenú klasickou hudbou, kým v Amerike čierni muzikanti tvorili pod úplne odlišnými vplyvmi, ich tvorba je emocionálnejšia, spontánnejšia, práve tento smer mňa osobne dokáže najviac obohatiť. Free jazz mi dáva niečo naviac. Cítim v ňom niečo spirituálne, nie je to náhodné búchanie, má to svoj vývoj, svoju melódiu, chytí ma to za srdce a práve môj pedagóg dokáže na bicie hrať spôsobom, že ma to extrémne inšpiruje. Stále však hľadám formu, ktorou by som sa vyjadril ja sám, no práve free jazz mi najviac vyhovuje, pretože v ňom cítim spirit. Keď hrám a cítim, že sa tvorí energia navyše.
Napokon, bolo veľmi múdre od Vás, že ste si prešli aj tradičným jazzom a modernými smermi, lebo práve vo free jazze dokážete aj tieto prvky zužitkovať. To by som od mladého hráča nečakala. Zase, starý dobrý jazz nikdy nemôže byť zlý, však?
Práve free jazz je na využitie starého jazzu dobrý a ja som v tomto období v ňom najviac ponorený. Zatiaľ len skúmam, aké možnosti mi dokáže ponúknuť free jazz, tak isto, ako som pred rokmi intenzívne riešil hudbu Milesa Davisa. Počúvam veľa nahrávok, som v procese skúmania a tak, ako som hľadal rôzne interakcie vtedy, hľadám ich aj teraz. Ešte nie je jasné, kam sa dostanem, preto sa mi aj ťažko vyjadruje, kde dospejem.
Mám pocit, že dnes v jazze buď hrá každý post-bop alebo fusion alebo tanečný jazz, ktorý ja osobne volám diskotékový. Nepočula som zatiaľ žiadny novátorský projekt, no vo Vašej hudbe som ho konečne počula. Je to originálne, kreatívne a hlavne nové…
K tomuto by som len rád povedal, že som raz viedol rozhovor s mojím učiteľom Franciscom Melom a pýtal som sa ho na jednu freejazzovú nahrávku, ktorú mi pripomenula jedna skladba. On ma v tom momente zastavil a opravil ma – povedal mi, že to nevoláme free jazz, ale nová hudba. To, čo tvoríme, nie je free jazz, ale „new music“.
Istým spôsobom sa inšpirujete vo free jazze, ale nekopírujete, napokon, neboli by ste jazzmanom, keby ste kopírovali a preto to, čo vravel má logiku. Free jazz už skončil, preto aj Vaše kompozície sú iné a hlavne, sú súčasné.
Zatiaľ som asi veľmi mladý na to, aby som dokázal určiť, kam to všetko dospeje, no už teraz viem pomenovať, ako je extrémne dôležité stavať na tradícii a kombinovať ju s novou hudbou. Nehrám len jazz, ale aj rôzne iné smery, aj popovú hudbu a všetko ma baví. Hudba ma napĺňa už od malička. Začínal som ako rockový bubeník, keď som mal 12 rokov, hral som aj klasiku, no viem, že na to, aby som sa dostal k tomu najlepšiemu z free jazzu, musím ešte popracovať na tradičnom jazze a moderných smeroch. Čím viac si budem istý v týchto smeroch, tým viac budem vedieť pracovať v hudbe aj s filozofiou. Cítim, že sa v novej hudbe ešte hľadám – veľmi ma to baví, no určite to nie je ani desať percent z toho, čo by som chcel dosiahnuť. Napríklad za dvadsať rokov sa možno dostanem tam, kde by som možno chcel.
Musím sa priznať, že ste ma prekvapili aj v tom, aký progresívny sound máte a aký je Váš prístup k improvizácii. Pred rokmi, keď niekto prišiel z Berklee, človek hneď spoznal jeho rukopis. Je pre Vás táto škola inšpirujúca? V čom je progresívna?
Je pre mňa v mnohom inšpirujúca. Školy, ktoré sú v New Yorku, napríklad Juilliard, je zameraná výlučne na jazz, no na Berklee je to žánrovo pestré. Sú tam rôzne triedy, v ktorých sú žánrové špecializácie – stačí sa prejsť po škole a nájdete tam ansámble od metalového, cez free jazzový, be bop, hard bop, fusion, takže tam nie sú žiadne žánrové obmedzenia. Z tej školy cítim, naučí ma vlastnému soundu, a to ma žiadna iná škola nenaučí. Možno nebudem technicky najlepší, ale budem mať vlastný sound. Nechcem, aby ľudia hovorili – teraz znieš ako Elvin Jones, teraz ako Tony Williams, nie, toto určite nie je moja méta. Chcem mať svoj vlastný sound. Chcem čerpať zo všetkých tých muzikantov, lebo oni tu boli predo mnou, tvorili, našli tú cestu, hrali skvelú hudbu, ale zároveň chcem prinášať niečo svoje.
Autorské skladby, ktoré prinášate, sú na veľkých plochách – 12-15 minútové skladby, čo zase v jazze nie je výnimočná vec, skôr je zaujímavé, ako sú vystavané z hľadiska hudobnej formy. Držíte sa striktne témy? Väčšinu plôch ste improvizovali, no bolo zrejmé, že sa mnohé skladby odvíjali od príbehov. Ako komponujete?
Väčšinu skladieb som vytvoril na melodickom nástroji, buď na klavíri alebo gitare. Buď harmóniu alebo melodickú linku, to je prípad od prípadu, vždy sa to mení. Tému si nahrám, asi o týždeň si ju prehrám, keď si ju uležím a potom určím, či z nej bude skladba alebo nie. Týmto spôsobom som komponoval asi od mojich deviatich rokov, ale dnes už skladám trochu inak, lebo sa snažím do kompozícií vložiť aj hlbší odkaz. Keď sa napríklad niečo udeje v mojom živote, chcem preniesť emóciu, ktorú prežívam v tom momente, do hudby. Počas tohto turné sme hrali aj piesne, ktoré som komponoval ako 12-ročný. Vtedy som ešte skladal takým spôsobom, že som tam dával akordy, ktoré sa mi páčili, takže to bolo trochu prvoplánové alebo sa mi tá melódia páčila. Ale na Mikulášskom jazzovom festivale sme tieto skladby nehrali. Dnes už idem viac po sounde a emócii. Myslím, že je to najlepší spôsob komponovania, vychádzať z toho, čo prežívam.
Tie názvy skladieb boli výpovedné, človek vedel, čo si má za nimi predstaviť – je to ako programová hudba v jazze. Z tém bola tá nálada okamžite zjavná.
Uvedomujem si, že v inštrumentálnej hudbe, a teda aj v jazze, je ťažšie odovzdať emócie iba pomocou nástrojov, teda bez textu. Snažím sa preto každú novú skladbu vylepšovať. Bol by som rád, aby sa tá emócia odovzdala ľuďom – keď si napríklad zavolám trubkára, aby bol schopný ju publiku dať verne. Aj za bicími sa snažím nehrať technicky, ale s emóciou.
A v hudobníkoch, s ktorými hráte, ste našli spriaznenú dušu? Zrejme je to aj o asociatívnom vnímaní a kreovaní hudby, ktorá vzniká priamo na pódiu však?
Áno, funguje medzi nami neuveriteľná chémia. Aj preto som sa s nimi vybral na turné. Sú to moji blízki ľudia a dokonca pri mnohých príbehoch, ktoré sú zachytené v skladbách, boli. Takže aj preto ich vedia tak hrať, ako ich hrajú.
A posledná otázka: na pódiu ste povedali, že vďaka otcovi ste sa dostali k hudbe. Ako to teda bolo? V tomto rozhovore ste si už spomenuli na hudobné začiatky a zdalo sa, že to bolo pomerne neskoro…
Môj otec je amatérsky gitarista a hoci sa tým neživí, celý život hral na gitare a aj skladal hudbu. Odkedy som mal nula rokov, otec vždy púšťal hudbu alebo hral, takže som vlastne žil s hudbou od narodenia. Potom som začal robiť úplne inú sféru, ku ktorej ma tiež doviedol otec – to boli motokáry. Jazdil som na Majstrovstvách Slovenska, Majstrovstvách sveta, stal som sa vicemajstrom sveta a venoval som sa tejto sfére profesionálne, ale ukončil som ju v trinástich rokoch, lebo sa na Slovensku nenašli sponzori, aj keď som mal výborné výsledky. Okolo desiatich rokov som začal skladať hudbu a hrať na bicie nástroje. Od štrnástich som išiel na konzervatórium a povedal som si, že odteraz budem makať v hudbe. Chcel som sa dostať na Berklee, to som pochopil hneď, že musím, keď sa chcem niečo nové naučiť. Mnohí mi radili, aby som ostal v Európe, aby som šiel do Amsterdamu, ale ja viem, že v Amerike sa človek rýchlo dokáže učiť a vnímať jazz. Je to ich hudba, s ktorou sa narodili a cítiť to tam.
Zhovárala sa: Zuzana Vachová
Zdroj foto: Pavol Benčík
