„Talenty nám odchádzajú do zahraničia, lebo hrajú v dobrých orchestroch, spievajú v dobrých divadlách a majú to zaplatené tak, že žijú dôstojne aj so svojimi rodinami. Je to činiteľ, s ktorými treba počítať,“ hovorí pre náš portál odchádzajúci generálny riaditeľ Slovenskej filharmónie prof. Marian Lapšanský.
Post generálneho riaditeľa Slovenskej filharmónie ste vykonávali takmer 18 rokov. S akými víziami ste nastupovali do tejto inštitúcie, keď ste vtedy vyhrali konkurz? Aké boli vtedy Vaše ciele?
Keďže som interpret, už dlhé roky pred nástupom do Slovenskej filharmónie som sa snažil, aby sa interpretačné umenie stalo rešpektované a spoločensky viac uznané. Chcel som dosiahnuť, aby malo lepšie podmienky, bola možnosť porovnávať, učiť sa aj v zahraničí alebo so zahraničnými pedagógmi doma. Uvedomoval som si, že v porovnaní so zahraničím ešte pokrivkávame v mnohých oblastiach. Boli to kroky, ktoré viedli k väčšej ochrane interpretačného umenia. V tom období mal orchester Slovenskej filharmónie problémy s výberom šéfdirigenta, pán Bělohlávek sa, žiaľ, vzdal postu šéfdirigenta, takže hráči stratili motiváciu.
A to je asi to najhoršie, čo sa orchestru môže stať, takže asi ste nezačínali v najlepšom období…
Presne tak, je to pre umelcov najhoršie, čo môžu zažiť. Nevideli perspektívu jasne a do budúcna, hoci môj predchodca, pán Tkáčik bol vzdelaný človek, veľmi dobrý manažér, ktorého som si nechal ako technického riaditeľa. No po umeleckej stránke im v danom momente nedokázal pomôcť, keď prišli o šéfdirigenta. Prvou mojou úlohou teda bolo stabilizovať orchester a obsadiť tento post. Práve šéfdirigent základným spôsobom formuje orchester. Ak by sme mali len hosťujúcich dirigentov, štyri skúšobné dni sú príliš krátka doba na to, aby zanechali svoju vlastnú pečať na hudobnom telese či im dali zásadný impulz.
Prípadne by sa mohlo stať ešte niečo horšie, napríklad to, čo sledujeme aktuálne v orchestri Opery SND, ktorý je dlhodobo bez šéfdirigenta…
Napríklad. Preto bolo potrebné nájsť šéfdirigenta minimálne na osem týždňov v sezóne, ale aj viac, vždy záležalo na dohode. Uvedomoval som si, že by došlo ku katastrofe, veď je to rodinné striebro (úsmev).
Za Vašej éry však práve kvalitatívne vzrástol orchester. Nie je to len názor poslucháčov, ale aj odbornej verejnosti. Dosiahli ste to aj mnohými nepopulárnymi opatreniami?
Vždy musia byť aj nepopulárne. Mali sme tu napríklad komorné súbory, a to bol v tej dobe prežitok. Tak, akým boli aj sólisti, napokon, ja som bol jedným z nich a pochopil som, keď mi pani riaditeľka Rajterová oznámila, že končím, lebo zrušila tieto pozície. Skutočnosť, že vo filharmónii boli tri komorné súbory, bola neudržateľná. Bolo to nekorektné voči ostatným umelcom. Viem, že tento krok vnímali bolestivo, ale musel prísť a ukázalo sa, že mal význam, pretože zrazu začali vznikať ďalšie kvartetá a súbory. Okrem toho, ja som si povedal, že to mám v plate (úsmev). Ale fakt je, že dodnes vznikajú mnohé komorné súbory a tie, čo som v tom čase prepustil, hrajú dodnes. Prežila Musica Aeterna aj Moyzesovo kvarteto. Keď som ich vyčlenil, zaručil som im, že budú mať každoročne účinkovanie v komorných cykloch a to platí doteraz. Popri nich vznikli Solamente Naturali a ďalšie súbory. Nepopulárnym opatrením bolo aj vyčlenenie zopár hráčov zo Slovenského komorného, ktorí prešli do veľkého orchestra.
Prečo Vám vyčítali tento krok?
Uvedomoval som si, že tento súbor potrebuje rekonštrukciu. Komorný súbor v tej dobe na Slovensku mal šancu prežiť, aj prežil. Bola však otázka času, kedy by došlo k zániku komorného orchestra, a to by som nemohol dopustiť, už len z úcty k Bohdanovi Warchalovi, ktorý spravil neskutočnú prácu pre propagáciu Slovenska a slovenskej kultúry vo svete. To bol jeden aspekt. A ďalší bol, že komorný orchester môže priniesť komornú hudbu prakticky do všetkých regiónov v celej našej krajine. Je to mobilné teleso, kde aj za menej peňazí môže znieť profesionálne umenie. Stačí pódium, 14 ľudí a znie Vivaldi. V tomto zmysle je orchester dodnes užitočný, pretože vychováva publikum aj v malých mestách.
Ďalším Vaším krokom, ktorý ste realizovali na pôde Slovenskej filharmónie bolo, že ste ňou zastrešili Bratislavské hudobné slávnosti. Prečo ste sa tak rozhodli?
BHS tu majú najlepšie zázemie. Nemá predsa zmysel, aby si iná organizácia prenajímala Redutu, platila orchester Slovenská filharmónia a Slovenský filharmonický zbor, keď sú to štátne telesá. Celá logika bola postavená na hlavu.
Prečo Vám to niektorí vyčítajú? Dodnes má na Vás ťažké srdce napríklad hudobný skladateľ Vladimír Godár…
Pán Godár bol sám predseda festivalového výboru, no mal víziu, že BHS by mali v prevažnej miere zastrešovať slovenskú hudbu.
Neprezentuje sa slovenská hudba v dostatočnej miere na iných festivaloch? Napríklad na Novej slovenskej hudbe či ďalších podujatiach a koncertoch?
Určite áno. Odkedy pracujem vo verejnej sfére, ale aj keď som organizoval Majstrovské interpretačné kurzy v Piešťanoch, mi bolo jasné, že bojujem za interpretov. Nie za skladateľov. Z obdobia bývalého režimu som si vzal dojem, že skladatelia to nemali zase až také zlé (úsmev). Ani po ekonomickej stránke, ani finančnej. Samozrejme, bolo nepríjemné, ak museli byť v straníckej línii.
Určite, ale na druhej strane, ani kompozícia Červená zástava nemusela byť pre nich nič príjemné a tiež museli počúvať diktát. Mnohí mali aj zakázané komponovať, lebo boli považovaní za príliš progresívnych, ako napríklad Vladimír Bokes…
V archívoch by sa našlo všeličo z tých skladieb (úsmev). Interpreti mali aké-také možnosti, ale keď sa dávali odmeny alebo uznania, dostali ich jedine za interpretáciu slovenskej tvorby. Nie je to celkom v poriadku, lebo než sa umelec dostane k súčasnej tvorbe, musí si vybudovať určité základy remesla. Nie je pravda, že interpretácia súčasného diela zakryje určité nedostatky, ako sa to vo všeobecnosti tvrdí. Chyby predsa počuť okamžite. Keď napríklad hráte Ligetiho, každú chybu počuť…
Menovali ste ťažkého a krásneho autora…
(smiech)… áno a neviem, či v tomto prípade porovnania toho správneho. Ale také boli moje začiatky. Prišiel som sem ako interpret, ktorý ide pomôcť svojim kolegom – interpretom. Okrem toho, v orchestri bolo mnoho mojich spolužiakov.
V súčasnosti sa pri vrcholových postoch umeleckých profesií mnoho diskutuje, či majú byť obsadené umelcami alebo manažérmi, teda ľuďmi, ktorí nie sú z brandže, no sú to vzdelaním ekonómovia, právnici a majú dostatočné skúsenosti v oblasti manažmentu. Potom však hrozí, že nebudú rozumieť umeleckej zložke. Aký je Váš názor? Vy ako profesionálny interpret ste dokázali zvládnuť aj manažérsku pozíciu, dokonca prijať nepopulárne opatrenia. Je to vo sfére umenia jednoznačné?
Má to byť obsadené človekom, ktorý už má za sebou nejaké výsledky v manažérskej činnosti, a je jedno, či je to právnik, ekonóm alebo umelec. Mal by rozumieť hudbe, interpretačnému umeniu a potrebám umelcov. Samozrejme, v niektorých prípadoch veľmi dobre funguje manažér, ktorý je ekonóm. Stráži si, aby bol vyrovnaný výdaj s príjmom, nevznikli mu schodky, no ten musí mať umeleckého riaditeľa, na ktorého sa môže stopercentne spoľahnúť ohľadom kvality orchestra, zboru, dramaturgie, ale i bežných výdavkov, napríklad, ako je nákup nôt. Môže to teda byť aj človek mimo hudby, ktorý ukáže konkrétnu víziu a má za sebou konkrétne výsledky.
Koho ste mali Vy v Slovenskej filharmónii, na koho ste sa mohli stopercentne ako umelec vo vrcholovej manažérskej pozícii spoľahnúť?
Skôr by som povedal, že mojou školou boli Medzinárodné interpretačné kurzy v Piešťanoch. Chodilo mi tam 150 až 200 študentov, ktorých som musel niekde ubytovať, prestravovať, musel som im zabezpečiť učebne, prišlo tam zhruba 15 pedagógov a korepetítori. Mal som tam na krku okolo 250 ľudí, čo sa už nelíši od veľkého orchestra (úsmev). Musel som zabezpečiť peniaze a sponzora a všetko zorganizovať.
Aký veľký tím ľudí kurzy organizoval?
Prvé tri roky ja a Slávka Ferencová – moja najbližšia obeť (úsmev). Neskôr sa náš tím rozšíril, prišiel Marek Piaček a ďalší. Bol som po kurzoch unavený a robil by som ich aj ďalej, lebo boli veľmi úspešné v zahraničí, no organizoval som ich na úkor mojej koncertnej činnosti. No za celé tie roky ma naučili, ako pracovať s ľuďmi, usporiadaním vzťahov, organizáciou, štruktúrou. Dodnes si myslím, že mali veľký zmysel. Robil som ich aj preto, že slovenskí študenti nemali možnosť vycestovať na zahraničné kurzy, jedine ak mali veľa peňazí alebo si to vedeli vybaviť. Na Slovensku v tom čase neexistovala žiadna medzinárodná súťaž.
Dnes už máme Medzinárodnú klavírnu Hummelovu súťaž, ktorej jubilejný desiaty ročník sme mali pred pár týždňami. Veríte, že aj po Vašom odchode bude súťaž pokračovať?
Myslím si, že áno. Nie je to také drahé ani také prácne, aby sa nedala raz za tri roky usporiadať klavírna súťaž. Veľa sa tým dosiahne pre propagáciu Slovenska, ale najmä pre propagáciu Hummelovho diela. Mimochodom, práve Vlado Godár mi povedal, že vďaka mne je Hummel slovenským skladateľom, pretože Hummela pasujú vo svete za rakúskeho autora. Treba ho dať do spojitosti so Slovenskom, pretože tu sa narodil a tu boli jeho začiatky. Právom sa o Hummelovi hovorí, že jeho skladby sú mostom od klasiky k Chopinovi. Predznamenal Chopina až neuveriteľným spôsobom a hrať jeho skladby nie je žiadna hračka. Je to cenný skladateľ, jeho hudba je nádherná a zaslúži si pozornosť. Mnoho z laureátov zo súťaže dnes aktívne koncertuje, uplatnili sa na vysokých postoch, aj pedagogických, na prestížnych školách v zahraničí. Verím, že sa nájdu nadšenci, ktorí v súťaži budú pokračovať.
Keď sa však máme vrátiť k orchestru Slovenská filharmónia, dnes je kvalitatívne na vyššej úrovni, prešiel aj generačnou výmenou. Netvoria ho len slovenskí hráči, ale je v ňom aj mnoho zahraničných hudobníkov, čo nie je rarita, pretože orchestre na Slovensku majú zahraničných hráčov vďaka medzinárodným konkurzom. Ako sú nastavené kritériá výberu do orchestra? Máme na Slovensku dostatok talentovaných umelcov? Vy pôsobíte aj ako pedagóg. Ako je na tom v súčasnosti naše školstvo?
Kritériá výberu do orchestra musia byť nastavené vysoko, aj sú. Už keď som prišiel, boli tu výborní hráči. Možno malé percento si nechávalo na víkend nástroje tu, kdeže teraz! Dnes to nehrozí. To sa dalo veľmi rýchlo do poriadku s prvým šéfdirigentom, Válkom. Na Slovenku je dosť talentov, aj VŠMU aj Akadémia v Banskej Bystrici vychovali veľa hudobníkov, ale v súčasnosti majú ľudia veľa príležitostí uplatniť sa v zahraničí. V tomto prípade už narazíme na ekonomickú stránku uplatnenia interpretov a pedagógov v praxi. Honoráre, ktoré sme schopní na Slovensku platiť, sú smiešne malé. Hudobníci sem chodia preto, že je u nás dobrý orchester, výborná akustika a vrúcne publikum. Talenty nám odchádzajú do zahraničia, lebo hrajú v dobrých orchestroch, spievajú v dobrých divadlách a majú to zaplatené tak, že žijú dôstojne aj so svojimi rodinami. Je to činiteľ, s ktorými treba počítať. Tí, ktorí ostanú na Slovensku, majú málo príležitostí koncertovať. Zanikli u nás spolky priateľov hudby, ktoré podporoval štát prostredníctvom štátnej agentúry.
Nie je pravdou, že nám chýbajú aj zapálení ľudia, organizátori kultúrneho života?
Veľmi to cítiť, že chýbajú. Napríklad jedným z nich bol doktor Hafner. Kým bol v Humennom, bol tam prekvitajúci koncertný život. Neskôr odišiel a s ním aj hudobný život. Začal v Cíferi a zrazu tam vyrástol koncertný život, ako keď veľkolepá katedrála vyrastie na okraji dedinky. Ten človek neľutoval vlastnú osobnú námahu a bol natoľko zapálený pre hudbu, že začal organizovať koncerty. Štát akoby nemal dostatok ľudí, ktorí by takéto niečo dokázali.
Ako teda motivovať hráčov, aby podali čo najlepší výkon? Spomínali ste, že finančné kritériá oproti zahraničným krajinám nie sú až takou motiváciou, hoci hráči orchestra Slovenská filharmónia majú dnes vyššie platy ako ostatné orchestre…
Hráči sú ochotní pracovať na sebe, veď spojili svoj život s filharmóniou a bytostne im na tom záleží. Prvýkrát som zvýšil platy, už keď som prepustil komorné súbory, pretože ušetrené prostriedky som mohol prerozdeliť medzi hráčov.
Neskôr sa Vám podarilo opäť valorizovať platy na základe preloženého projektu…
Obrátil som sa na vtedajšieho ministra financií Petra Kažimíra a povedal som mu, že hráči orchestra Slovenská filharmónia hrajú prvú ligu a keď majú reprezentovať v zahraničí, celá ťarcha spočíva na orchestri a zbore, no platy sú stále také isté. Navrhol som, že po vzore Českej filharmónie vypracujem projekt udržania a ochrany umeleckej kvality orchestra Slovenská filharmónia. Dlhé mesiace sme pracovali na projekte, zvýšili sme záťaž orchestra, zvýšili sme počet nahrávok, zaručili sme médiám koncerty grátis. Doteraz však verejnoprávna televízia nevyužila ani jednu možnosť nasnímania a odvysielania koncertu.
To je neskutočné. Ako je možné, že sa takéto niečo deje? Nemá verejnoprávna televízia v zákone, že má svojho diváka edukovať a kultúrne vzdelávať?
Ani jediný koncert! Išlo o prenosy, ktoré sme núkali zadarmo. Tvrdia, že majú s tým náklad pristaviť techniku. Pre mňa je to nepochopiteľné. Už som do RTVS aj prestal osobne chodiť. Radšej vezmú každý rok z Viedne valčíky, veď ja uznávam, že je to výborný koncert, ale každý rok? Česká televízia sníma Českú filharmóniu, Maďarská televízia Budapeštiansku filharmóniu, Poľská Varšavskú, všetky štáty okolo vysielajú svoje orchestre, len my nie. Naša televízia žije zo záznamov BHS z 80-tych rokov.
Veľká vec, ktorá sa Vám podarila, je určite obnova nástrojového parku. Ako sa Vám podarilo získať finančné prostriedky na nové hudobné nástroje? Máme na Slovensku príklad orchestra, ktorému by sa to podarilo?
V takomto rozsahu sa to nikomu nepodarilo, v zahraničí postupne nakupujú hudobné nástroje, omladzujú orchestre, no na Slovensku sme to spravili ako jediný orchester. Vždy sa nájdu ľudia, ktorí sú kultúrni a ktorí majú radi hudbu. Túto situáciu o nástrojoch som spomenul vtedajšiemu ministrovi kultúry Maďaričovi, ktorý ma skontaktoval s vtedajším ministrom financií pánom Petrom Kažimírom. Je to človek, ktorý si vie vypočuť rozumné argumenty a vie sa zapáliť za dobrú vec. Tak, ako sa dnes ministerstvo financií vie zasadiť za lotériu, tak vtedy ministerstvo financií podporilo nákup vynikajúcich sláčikových nástrojov orchestru Slovenská filharmónia. Pán Kažimír v tom čase povedal, že peniaze ostávajú v štáte, keďže Slovenská filharmónia je štátna organizácia, všetky nové hudobné nástroje sú majetkom štátu. Nič iné neurobil, len obohatil majetok štátu o zbierku vzácnych hudobných nástrojov, ktoré nepodliehajú skaze, naopak, vekom získavajú na hodnote. Samozrejme, orchester má iný zvuk, hráči to oceňujú rovnako ako aj poslucháči.
Ako jediný orchester ste neostali zaskočený počas pandémie, pretože ste ihneď mohli streamovať koncerty bez publika. Počas jednej z Vašich zahraničných návštev ste sa inšpirovali a založili ste až tri štúdiá, z toho jedno je práve na nahrávanie a postprodukciu týchto koncertov. Ako vznikla táto myšlienka?
Bol som na návšteve vo Fínsku v Lahti, kde je výborný orchester a počas koncertu mi hovorili, že tento koncert si už môžu pozerať diváci na internete. Padla mi sánka, vysvetlili mi, ako to beží a vrátil som sa domov a rozmýšľal som, prečo to neskúsiť aj tu. Ostal som v kontakte s orchestrom z Lahti, ktorý bol v medzinárodnom projekte Saltarello. Bol to komerčný projekt, v ktorom boli zastúpené aj Bruselská filharmónia, Maďarská filharmónia a ďalšie telesá, takže behom roka som Slovenskú filharmóniu zapojil do tohto projektu. Po dvoch rokoch však projekt skrachoval. Začali sme teda vysielať pod svojou značkou a grátis, pretože kúpna sila na Slovensku nikdy nebola taká veľká, aby sme mohli konkurovať západným krajinám. Koniec koncov, kultúru si ľudia platia vo svojich daniach. Spolieham sa na internetové vysielanie aj teraz, keď sa odrazí inflácia na životnej úrovni obyvateľov. Práve online koncerty im zabezpečia kontakt s klasickou hudbou. Priemerná denná návštevnosť stránky je 3-tisíc ľudí. Dokonca aj v dňoch, keď len skúšame. Je to skutočne obrovské číslo a myslím si, že netreba sa ulakomiť na pár desiatok platiacich divákov. Skôr sa treba snažiť udržať si divákov, ktorých máme.
Určite by sme v rozhovore nemali opomenúť rekonštrukciu Reduty. Bolo to pre Vás náročné obdobie?
Veľmi nám na projekte záležalo a dôsledne sme dodržiavali časový harmonogram rekonštrukcie, aby sme ju stihli. Tlačili sme na dodávateľov a subdodávateľov, chceli sme, aby bola vykonaná v maximálnej možnej kvalite. Bola to strašná stavba a keď som to videl počas prvých mesiacov, neveril som, že to bude hotové. V niektorých častiach budovy ostali holé múry, neboli plafóny, videli sme o poschodie vyššie. Postupne sa to však podarilo, nebol problém s materiálom. Najmä sa to podarilo načas a bez škandálov. Budova dnes stojí v krajšej podobe, prvýkrát je v nej skutočné zlato, čo sa za vojny nedalo použiť. Akustika sa nezmenila, je vynikajúca a to bola naša priorita. Nič sa v tvarosloví ani použitých materiáloch nesmelo meniť. Kreslá boli drahé, no sú potiahnuté špeciálnym akustickým textilom, ktorý akustike napomáha, nepohlcuje ju. A orchestre sú nadšené, radi sa k nám vracajú, a nie to kvôli honorárom (úsmev). Vieme to z reakcií, keď vystupujú na BHS. Máme skvelú akustiku a senzačné publikum. Nadšenie dáva najavo skutočným nadšením.
Pre tento orchester ste toho spravili veľa a odísť po 18-tich rokoch je až nepredstaviteľné. Ako ste sa k tomuto rozhodnutiu dopracovali? Je to ťažké rozlúčiť sa s ním?
Táto pozícia je beh na dlhú trať. Za päť rokov by som tu veľa neurobil, myslím, že desať rokov je minimum. Maximum je takých pätnásť a neskôr to už prechádza do únavy vzťahov. Som človek, ktorý nikdy neskĺzol do rutiny, pretože som interpret. Stále hrám a koncertujem, takže viem, čo je stagnácia a rutina. To nám vo filharmónii nehrozí ani hroziť nebude. No ja som mal obavy, že niečo také by mohlo prísť a preto som dal najavo, že je načase skončiť.
Budete sa intenzívnejšie venovať koncertnej a pedagogickej činnosti?
Budem sa venovať koncertnej činnosti, ktorú mám veľmi rád a tiež pedagogickej. Teraz budem užitočný pre Akadémiu umení v Banskej Bystrici, takže sa teším. Vždy som dával priestor komornej hudbe, takže aj tej sa budem venovať viac. Podarili sa mi v minulých mesiacoch dva veľmi pekné večery, jeden s pánom Kocánom a ďalší so Slávkou Zámečníkovou. Piesňové večery v Bratislave skoro úplne vymizli aj z vedomia ľudí, no pre publikum je to vždy krásny zážitok. Máme dosť spevákov, aj vynikajúcich, takže sem-tam ich oslovím, či by nemali chuť na koncert a určite si zahrám.
Už z Vás opadol pracovný stres? Keď neustále žijete v určitom tempe a strese, zrazu príde ten moment, keď si uvedomíte, že už nie je prečo sa stresovať. Dostavil sa už?
Ešte nie. Nemôžem sa tváriť, že som sa odstrihol. Rád poradím aj svojmu nástupcovi.
Myslíte si, že to Váš nástupca bude mať ťažké?
Myslím, že nie. Slovenská filharmónia je dobre nastavená a skôr čo sa týka ľudí, treba ich dobre vedieť prečítať. Ja som si napríklad väčšinu ľudí z administratívy nechal, v orchestri došlo k prirodzenej generačnej výmene. A tiež som si vždy hovoril: máš to v plate… (úsmev).
Zhovárala sa: Zuzana Vachová
Zdroj foto: Peter Brenkus, A. Trizuljak, Ján Lukáš
