Romantický repertoár zostavený prevažne z hudby 19. storočia, francúzski autori, svetský tanec aj hĺbavý chorál. Marek Vrábel predviedol v Slovenskom rozhlase repertoár, ktorý mal spoločného menovateľa.
Marek Vrábel patrí medzi najvýraznejšie osobnosti slovenského organového umenia, ako sólista vystupuje so Slovenskou filharmóniou, Štátnym komorným orchestrom Žilina, Štátnou filharmóniou Košice. Dnes má za sebou zhruba 200 recitálov – nielen na Slovensku, ale i v zahraničí. Od roku 1997 vychoval ako pedagóg na Cirkevnom konzervatóriu v Bratislave (kde od roku 2019 pôsobí ako riaditeľ) množstvo študentov, ktorí získali viacero zahraničných ocenení. Jeho aktivity sú rôznorodé, je preto vždy sviatkom, keď ho môžeme vidieť vystupovať na recitáli. V rámci Organových koncertov pod pyramídou, na ktorých účinkoval (16.6.2024) vo Veľkom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu, zvolil na nedeľné odpoludnie romantický program. Nielen však v romantický – koncert sa niesol v povzbudzujúcom, energickom duchu aj s presahom do hudby 20. storočia.
Louis Vierne a výber jeho Pieces en style libre op. 31 otvoril recitál Mareka Vrábela. Z rozsiahleho diela, trvajúceho približne hodinu a trištvrte, zvolil organista dovedna päť častí. Carillon má neustále sa opakujúcu figúru popri svietiacich, priam žiarivých akordoch. Interpret ich hral energicky, zdôraznil v nich jas a z opakujúcej sa figúry nespravil mechanické, technicky brilantné cvičenie, naopak. Nechal často melodiku dodýchať, frázy boli voľnejšie a tomuto tempu prispôsoboval aj ostinátny motív. Dvadsaťštyri kusov sa začína vážnou Preambulou – titulárny organista Chrámu Matky Božej v Paríži (od roku 1900 až do svojej smrti) bol majstrom kráľovského nástroja, tak i skladby. Mal záľubu v groteskných a bizarných prvkoch v hudbe a tento jeho kus najlepšie vyznie z hľadiska koloristických efektov len na veľkých nástrojoch. Marek Vrábel volil na úvod práve jednu z majestátnych častí – Carillon. Intímnejšie po veľkolepom úvode potom vyznela časť Prelude, v ktorej nádherne vyzneli molové modulácie. Mimochodom, skladateľ komponoval toto dielo nie náhodne ako 24-kusové. Je to pozdrav Bachovmu dobre temperovanému klavíru a jeho zbierka obsahuje rovnako, ako v prípade Bacha, všetky tóniny C dur, c mol, D dur atď. Zároveň je harmonicky brilantná – tie najjemnejšie postupy v harmónii tvaroval Marek Vrábel s obrovským citom a ponechal preludovaniu dostatočnú voľnosť. Len máloktorý interpret si dokáže uvedomiť skutočnosť, že ak skladateľ volí v postupe náhlu zmenu v harmonickom postupe, treba jej dať aj obsahový a estetický význam Marek Vrábel túto schopnosť má.
Ďalšiu časť – Cortège, hral takmer bez pauzy – po prvej časti diváci natešení tlieskali (stále tak premýšľam, na čo asi sú tie bulletiny, ktoré všetci dostávame, pravda). Po stíšení a pred ďalšou majestátnou skladbou by bolo zjavne nevhodné ich opätovne pustiť k tejto predčasnej vlne radosti. Tak, ako v iných 24 kusoch nachádzame rafinované postupy v harmónii, práve Carrillon a Cortège sú grandiózne, nezamerané na harmóniu, ale na výraz. Organista má dar zasvietiť s akordmi, ktoré sú mienené majestátne – zahrať ich tak, aby ste z pódia cítili ten príval energie, ktorý od hudby očakávate. Hral vo voľnej rytmickej štruktúre, ktorú aj v tomto prípade podriadil vyzneniu akordických sledov a následne sérii rozložených akordov, aby potom v ešte intenzívnejšom zvuku záverom vrátil skladbe majestátne vyznenie akordov.
Vierneho dielo je mimoriadne kontrastné a presne takto ho poňal aj Vrábel. V každej časti priniesol inú emóciu. Poznáte ten pocit, keď ešte vo vás rezonuje dozvuk posledných dramatických akordov, ktorý dokáže vytvoriť práve organ (respektíve interpret, ktorý na ňom hrá) a zrazu sa ozve ďalšia skladba – lyrická, akoby vytrhnutá z úplne iného sveta. Taká bola Lied, – „Pieseň“, ktorá nasledovala. Boli to všetko malé, spevné, krásne svety. Občas plné nehy, voľnosti, inokedy, naopak, dramatické, plné exponovaných emócií. Ústredná téma Piesne bola vyspievaná s krásou a čistotou. Nesie v sebe romantický charakter, ktorý zvádza k trochu afektovanému hraniu, no Marek Vrábel túto líniu neprekročil. Ponechal jej jednoduchosť a priezračnosť, aj keď v tomto prípade zreteľne počujeme progresívne postupy v harmónii, v akordoch, ktoré sa neustále rozvíjajú, aby sme sa s úľavou vrátili k jednoduchej téme intímneho charakteru. Divertissement uzavrela výber zo skladateľovho diela – záverom v nej organista predviedol svoje virtuózne schopnosti. Je vo výbornej forme, no nikdy technike nepodriaďuje hudbu samotnú. Aj to je dnes raritné poznanie, keďže v trende súčasnej interpretácie dominuje opak.
Po rozmanitých náladách každej skladby sme sa dostali k Mendelssohnovej Sonáte č. 6 d mol op. 65 – chorálový úvod mal v sebe povzbudivú silu, nebol zbytočne rozvláčny a depresívny, ako ho niektorí interpreti ponímajú. Bachov chorál Vater unser im Himmelreich BWV416 (Otče náš v kráľovstve nebeskom, hymnus Martina Luthera) v Sonáte predstavuje ústredný pilier a Mendelssohn v ňom predstavil svoje dokonalé umenie organovej textúry. Po päťdielnej harmonizácii chorálu vytvoril štyri variácie na chorál. Zreteľné členenie, duchovná hĺbka a jasná artikulácia charakterizovali ich interpretáciu. Po uvedení chorálu nasledovala časť Andante sostenuto, v ktorej zvolil dobré tempo, neuponáhľal túto časť. Skladateľ postupne pridáva na virtuozite diela, ktorá sa prejavila aj v rýchlej časti Allegro molto, bola zahraná jasne, čisto a vyvážene. Zreteľné členenia a pochopenie duchovnej podstaty tohto diela – napriek zložitosti niektorých pasáží ju hral zrozumiteľne.
Za mňa emočne a výrazovo najintenzívnejšia bola Fúga. Skladateľ v nej kombinuje kontrapunkt s duchovným odkazom, predpisuje v nej Sostenuto e legato. Najväčšou chybou je, ak sa uponáhľa a spraví sa z nej virtuóznejší kus, než v skutočnosti predstavuje. Marek Vrábel však dbal na duchovný odkaz (nielen) tejto časti – nechal melodické línie vyznieť v ich krásach a intimite, blížil sa skôr k moderatu ako rýchlejším tempám. Práve vtedy nastáva priestor, kedy sa poslucháč môže stíšiť aj v koncertnej sále. Piano a dolce v tempe Andante otvorilo záverečnú časť Finale. Bola to tichá religiozita na záver – konzervatívna bodka, ktorá tomuto dielu nesmierne svedčí. Aj preto nie je vhodné, aby sa ponímalo (vrátane fúgy) ako veľkolepý kus, v ktorom sa interpret môže prezentovať. Práve tento odkaz poslal divákom aj organista.
Program pokračoval druhou časťou Symfónie č. 5 f mol, op. 42 Charlesa Marie-Widora, Allegro cantabile. Spravidla organisti hrajú piatu časť, Toccatu s organizovaním pretekov, kto ju zahrá ešte rýchlejšie, aj na úkor zrozumiteľnosti. Nie je prekvapením, že aj Marek Vrábel má toto „kultové“ dielo organovej literatúry v repertoári. V kontexte tohto recitálu ani nebolo prekvapením, že si vybral inú časť, ako tú hitovú. Nie je exponovaná, svojou striedmosťou a hĺbkou sa blíži k Bachovmu dielu. V rámci dramaturgickej línie koncertu to bola voľba, ktorá jasne tento kruh uzatvárala ďalším stíšením. Keďže spravidla sa uvádza „rocková“ verzia Toccaty, človek si ani nestihne uvedomiť, aká krása je v celom tomto diele – zvlášť v tejto časti. A pritom by bolo ľahšou voľbou zahrať pre publikum presne tú známu časť v rýchlom tempe, aby zanechal dojem.
Claude Debussy a jeho Tanec – Danse (Tarantelle styrienne) v organovej transkripcii Thierryho Hirscha priniesol hudobný materiál, ktorým sme sa vzdialili od duchovnej tvorby, od romantickej línie koncertu k farebnosti impresionizmu. Pestrý, svieži, farebne pestrý je Debussyho Tanec, ktorý vydali v roku 1891 a v roku 1903 ju prepracoval samotný skladateľ pod novým názvom Danse (po Debussyho smrti ju upravil Maurice Ravel pre orchester). Vrábel vniesol do tancov eleganciu v pomalších častiach a prvky spontánnosti v rýchlych. Dôsledná registrácia, farebnosť, pestrosť, kontrastnosť diela a brilantný interpretačný výkon, ktorý by dokonca mohol byť umocnený charakteristickými impresionistickými postupmi v odlišnom prostredí (a s iným hudobným nástrojom – napríklad v Paríži v kostole Saint-Eustache). Je to úžasný svet, ktorý Debussy predstavuje – každý jeden drobný fragment predstavil v rozmanitých farbách. Keď túto skladbu počujete na organe, zrazu máte pocit, že hravo obsiahne farby celého orchestra.
Koncert sa končil ďalším dielom francúzskeho autora – Alexandre Pierre François Boëlyho a jeho Veľkonočným offertóriom (Offertoire pour le Jour de Paques). Úvod diela bol majestátny – vo fortissime, jasné d mol, štvrťová nota, po ktorej nasledovalo predĺženie a kaskádový beh na d, tentoraz o oktávu nižšie, pričom jasne naznačil charakter skladby. Francúzski autori sú očarujúci v pohyblivosti melodiky a v rapsodickosti. Ak ich hráte otrocky presne, ten efekt sa nedostaví. Ak však máte vnútornú pulzáciu rytmu ako interpret tohto nedeľného odpoludnia v Slovenskom rozhlase, okamžite si vás táto hudba získa svojou eleganciou a spontaneitou. Nie prísny Bach, no majestátnosť kombinovaná s voľnosťou a hravosťou. Tak ako mal úvod svoj improvizačný charakter, rovnako boli voľné, muzikálne a prirodzené bodkované rytmy, ktoré nasledovali v akordickej pasáži. Súmerné trilky, no s neustálou rytmickou sllobodou, zreteľným členením hudby, krásnym frázovaním, kontrastmi v dynamike a pomalým dielom, po ktorom nasledoval kontrapunktický úsek s pohyblivými šestnástinami a mohutný záver v tempe Adagio v 3/8 metre.
Záver koncertu patril ďalšiemu francúzskemu autorovi. Alexandre Guilmant a jeho Sonáta č. 1 d mol, z ktorej znela v podaní Mareka Vrábela časť Finále. Samotný Guilmant mal v obľube toto svoje dielo, ktorého finále je frenetické, plné energie. Technicky náročný prvý diel v rýchlom tempe hral organista sebaisto, pričom je to náročné hranie, keďže v šestnástinách je ukrytá aj melódia. Tento diel striedal slávnostný chorál, tvoriaci kontrast k prvému dielu. Vrábel je interpret, ktorý sa nebojí rozozvučiť tento kráľovský hudobný nástroj – napriek štúdiovej akustike sa mu podarilo v chorálovej časti dosiahnuť neuveriteľný, priam všeobjímajúci dozvuk. Dielo vyvrcholilo opäť rýchlou časťou – interpret ju poňal majestátne. Takéto povzbudenie sme v dnešnej dobe vyslovene potrebovali.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: archív Mareka Vrábela
