„Umelec bez javiska, to je ako človek bez chleba a vody. To je reálne tak. Človek, ktorý nezažije javisko, nevie, čo to je,“ hovorí pre náš portál Marek Mokoš, dramaturg Opery SND.
Zdá sa, že ani jeden zo súborov SND počas korona krízy nezaháľal. Práve sme mali možnosť vidieť online premiéru projektu CARMEN. Aké bolo zákulisie vzniku tohto projektu? Aký bol ten prvotný impulz? Čím práve titul Carmen spája Činohru, Balet a Operu Slovenského národného divadla?
Ak by som mal začať familiárne, celý projekt vznikol v Libresse na kávičke (smiech). Sedeli sme s Mirkou Kičiňovou a hovorili sme spolu o tom, že by bolo dobré vymyslieť niečo nové, jedinečné, niečo, čo ešte nikto nemal. Bolo to už v období, keď bolo natočených veľa domácich videí v čase karantény, umelci doma hrali, spievali, tancovali a dospeli sme do štádia, že už to chcelo nejaký nový nápad.
Na druhej strane, treba uznať, mnohí umelci spravili kus dobrej práce, aj naši, aj svetoví, keď spomenieme napríklad Parížsku operu, ale aj SND či SĽUK mal originálne videá…
Videl som veľa videí, ktoré uverejnili svetové operné domy a je pravda, že mnohé z nich boli kreatívne a originálne, predsa len, my sme si povedali, že tým, že oslavujeme storočnicu, máme snahu budovať to, že SND tvoria tri súbory a je tam jednota. Veľmi nám záležalo na tom, aby sa medzi súbormi vytvorili priateľské vzťahy tým, že sa ľudia medzi sebou spoznajú, aj preto bola spolupráca medzi všetkými troma súbormi počas celého roka dôležitá. A o tom je aj projekt Carmen, spája všetky tri súbory.
Napokon, spájaním troch súborov ste v marci začali oslavovať storočnicu…
A o tom je aj tento projekt, ale zároveň sme chceli jednotiaci prvok, ktorým je práve Carmen. Prišli sme s nápadom urobiť Suitu Carmen, a pri konzultácii s hudobníkmi, hlavne s Katkou Zajacovou, vznikla idea urobiť túto známu suitu s violončelovým sextetom, ktorú poznajú takmer všetci. Je vhodná nielen pre hudobníkov, spevákov, ale aj tanečníkov a Mirka Kičiňová prišla s úžasným nápadom, textami poetky Rupi Kaur – Mlieko a med. Keď mi o tom rozprávala, okamžite som si zobral tú knihu, do 25 minút som to mal prečítané. Musím sa priznať, že tú knihu som zhltol ako oškvarkový chlieb! Ihneď som volal Mirke, že do tohto ideme, pretože presne tieto texty pasujú do Carmen.
Takže Carmen vznikala ešte v čase zatvorených divadiel alebo to bolo už v čase prvých uvoľnení?
V prvom rade, od marca to bol pre nás obrovský šok, pretože sme mali všetko krásne naplánované. Nikto netušil, čo sa deje a zrazu sme dostali facku od života a nevedeli, čo bude. Po zasadnutí krízového štábu sme spoločne s dramaturgmi ostatných súborov dospeli k rozhodnutiu, že musíme začať niečo robiť. Od klasických aktivít ako online činoherných inscenácií, krátkych koncertov našich hudobníkov z orchestra Opery SND, rovnako aj balet mal svoje aktivity a sme dospeli do ďalšej fázy. Po dvoch-troch týždňoch sme si totiž povedali, že už to pre diváka nie je zaujímavé, že v rámci druhej fázy musíme priniesť niečo nové. Začali sme pripravovať diskusie Národné klebety, kde sme ako dramaturgovia (Marek Mokoš spoločne s Miriam Kičiňovou – dramaturgičkou Činohry SND a Evou Gajdošovou – dramaturgičkou Baletu SND – pozn.red.) diskutovali populárnou formou o tituloch všetkých troch súborov. Súčasťou boli aj ukážky titulov, ktoré boli síce natočené v obmedzených priestoroch, ale aspoň nejaké boli. V spolupráci s RTVS sme pripravili veľký projekt Ďakujeme Slovensko, učený najmä pre tých, ktorí stáli počas pandémie v prvej línii. Stále sa nám to však zdalo málo, preto sme si povedali, že spravíme tento projekt. Naplánovali sme si tri projekty, okrem Carmen to bol projekt Impresia s predstavením impresionistických diel. Už sme začali diskutovať s tanečnicou a choreografkou Violou Mariner, aby pripravila krátke tanečné diela a mali sme v pláne nakrúcať to na streche. Tretím projektom, ktorý sme mali pripravený, bola Slovenská moderna aj s hudbou Eugena Suchoňa. Tiež to mali byť fúzie všetkých troch súborov, žiaľ, technické možnosti a hlavne časové možnosti, aké máme, nám neumožnili zrealizovať ich.
Takže tieto ďalšie dva projekty v podstate teraz už ani nemajú zmysel, keďže sa viažu skôr na určité obdobie…
Skôr je tam problém vo finalizácii projektov, pretože aj Carmen sme vymysleli a zrealizovali do dvoch týždňov. Ale nemáme na to filmárov profesionálov ani profesionálnu techniku. A áno, aj v tom, že dnes už je iná situácia. Ale nevylučujeme, že tieto projekty alebo iné podobné nebudú. Budeme sa snažiť prísť s takýmito fúziami aj v budúcnosti.
Tak ale Carmen bola nakrútená minimálne na tri-štyri kamery a sú tam použité aj prelínačky, kvalitný strih na hudbu, veľmi dobrý, profesionálny zvuk, takže to nie je nič amatérske…
Ale musím Vám povedať, že tento projekt je na dizertačnú prácu (úsmev). Jednak, celá príprava, pretože sme to celé robili v podstate na kolene, ako sa postupne formovali tie vzťahy a prepojenia, v strižni sme vymýšľali, ako to prepojiť a keď to mám otvorene povedať, doteraz nevieme pomenovať, aký je to žáner. Film to nie je, ani divadlo. Nie je to ani inscenácia, ktorá je natočená, každopádne, je to niečo nové, čo v takejto forme nikde nebolo.
Tiež ma ten neobvyklý, hybridný útvar trápil, kam ho žánrovo zaradiť, ale zatiaľ som na rozumnejšie pomenovanie ako korona divadlo neprišla…
Je to v podstate príbeh troch Carmen a troch súborov, ktoré sú zachytené v pestrých, farebných obrázkoch cez kameru.
Aká bola reakcia umelcov, keď ste ich oslovili na tento projekt? Mnohí totiž fungovali doma, niektorým ten komfort karantény vyhovoval, lebo si konečne mohli oddýchnuť, iným, samozrejme divadlo chýbalo. Stretli ste sa s pozitívnymi ohlasmi?
Všetci boli nadšení a okamžite súhlasili, bez zaváhania povedali, že do toho idú. Umelec bez javiska, to je ako človek bez chleba a vody. To je reálne tak. Človek, ktorý nezažije javisko, nevie, čo to je. My sme sa v marci báli, že koľko to koronové obdobie potrvá, pretože pre umelca je to likvidačné. To je zničujúce. Ako keď prestanete jesť. Človek začne zomierať. To sa deje aj v umení. Je to citlivá, vnútorná vec, duševná vec, ako to vplýva na psyché, je to nesmierne náročné. Takže tá reakcia zo strany umelcov bola okamžite pozitívna.
Činohru, teda hercov – Táňu Pauhofovú a Alexandra Bártu, zastrešovala Miriam Kičiňová, Balet – tanečníkov choreograf Igor Holováč a dramaturgička Eva Gajdošová a Vy ste komunikovali za Operu SND. Ako ste realizovali logistiku? Vedeli ste dať umelcov dokopy v takom krátkom čase?
Výhodou pre nás všetkých v tomto období bolo, že väčšinou boli všetci umelci doma a neboli vyťažení žiadnymi ďalšími aktivitami, preto sme sa aj vedeli rýchlo zorganizovať. Nestáva sa často, že všetci sú po ruke okamžite, to jednoducho nie je reálne.
Veľmi podstatnú zložku tohto nového útvaru, ktorý nevieme pomenovať, tvorí hudba. Je to Bizetova Suita pre šesť violončiel, ktorá je výrazovo veľmi náročná. Ako padol výber práve na ňu? A okrem toho, oproti predlohe nastali aj určité zmeny…
Katka Zajacová, naša prvá violončelistka z Orchestra Opery SND a dirigent Ondrej Olos, ktorí počas celého korona obdobia s nami spolupracovali, dávali dokopy kvartetá a pre mňa bola práve Katka tým styčným náčelníkom, s ktorým som počas celého tohto projektu spolupracoval za orchester, takže práve ju som ohľadom suity aj kontaktoval. Navrhla mi, že má doma noty Carmen Suitu pre šesť violončiel, čo ma ihneď oslovilo. Hudobníci to začali nacvičovať a hudobným supervízorom tohto projektu bol dirigent Martin Leginus. Spravil som tam ešte dramaturgické zásahy, napríklad namiesto árie Micaely, ktorá je v 5-časťovej suite, som tam dal známu Kvetinovú áriu don Josého. Zaranžoval ju náš člen orchestra Milan Adamec pre šesť violončiel. Pozmenil som aj Habanéru, aby to hudobne sedelo. Musím povedať, že tá Suita je veľmi náročná a nakrúcali sme to veľmi rýchlo, takže tam vznikli aj nejaké chyby, niekedy vznikli aj určité galiby, pretože sme museli veľa vecí riešiť za pochodu, napríklad v súvislosti s tancom či zvukom. Za štandardných okolností by takýto projekt určite trval asi pol roka a my sme naň mali asi dva-tri týždne.
Čiže Carmen mala byť pôvodne premiérovaná v skoršom termíne?
Pôvodne sme ju chceli premiérovať 20. júna. Trošku sme doplatili na tie technické záležitosti. Povedali sme si, že termín presunieme, lebo to nestihneme, pretože sa dolaďovali práve technické veci. Ďalší termín sme si stanovili po úplnom ukončení sezóny po open air koncerte Divadlo pred divadlom, začiatkom júla, ale ani tento termín nám nevyšiel. Nakoniec sa nám zdal tento termín, 16. augusta, teda vlastne ukončenie sezóny, vhodný, pretože ďalším dňom už začíname v SND novú sezónu. Je to akoby odrazový mostík do nového obdobia SND.
Už mi je jasný tím projektu, ale stále mi tam chýba ruka režiséra. Kto bol režisérom projektu Carmen?
No… (smiech). Som vyštudovaný režisér aj ma tu tak berú. Možno sme spravili na začiatku chybu a nepomenovali sme si presne, kto je režisérom. Na začiatku sme si s Mirkou mysleli, že nejako to uhráme. Potom sme v priebehu natáčania začali zisťovať, že musí to mať svojho veliteľa. Prirodzene vyplynulo, že nejaký styčný človek projektu musí byť. Bol som to ja spoločne s Mirkou plus náš hlavný kameraman Jaroslav Mackov, s ktorým sme konzultovali jednotlivé zábery a celkovú estetiku projektu.
Poetika obrazu má v prípade Carmen divácky zaujímavé momenty, spomeniem len jeden, využitie prelínania obrazov, keď tanečnica vstupuje do interpretácie violončelového sexteta…
Priznám sa, to mi napadlo v sprche (smiech).
A na čo ste konkrétne v tej sprche mysleli? (smiech)…
(smiech) To skôr súvisí s tým, že my pracujeme 24 hodín denne. Za pochodu sme to režírovali, strihali, spracovávali a takto sa mi potom zjavovali rôzne veci, ako by to mohlo byť ešte zaujímavejšie. Jednoducho, aby tam neboli nejaké palmy alebo nejaké prázdne miesta.
Zároveň ste s divákom nemanipulovali, pretože ste priznali prázdne hľadisko, ktoré sa v záberoch ukázali niekoľkokrát…
Áno, bol to zámer. A zároveň je tam aj aréna z Carmen, určitá interaktivita z divákmi, takže sme nevynechali ani ten druhý plán. Vo výsledku sa mi to páči, hlavne preto, v akom rýchlom časovom horizonte sme to dávali dokopy. Oceňujem technický personál, ktorý toto dielo dal dokopy – svetlá Jozef Miklós, zvuk Marián Džubák, kameramani Jaroslav Mackov, Viktor Petráš, Ivan Ölvecký, strih Jaroslav Mackov a technická supervízia Viliam Švarda, Karol Jurický a Patrik Pačes. Chcem im v mene svojom, Mirkinom i Evičkinom poďakovať, lebo na nich celý ten výsledok stál. Bolo to počas obdobia korony, ľudia boli na dovolenkách či OČR-kách, ale oni ochotne prišli do práce, bez jediného problému. A čo je dôležité, tých ľudí to bavilo.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Peter Brenkus, Rastislav Štúr, Nora & Jakub Čaprnka
