Počas Febiofestu si mohli diváci v premiére pozrieť film Chvilky režisérky Beaty Parkanovej, ktorá do vedľajšej úlohy muzikanta, obsadila aj slovenského herca Mareka Geišberga. O jeho úlohe v tejto okúzľujúcej snímke, o divadle, o slovenskom filme Casino.sk a o ďalších veciach sme sa s ním priamo pred premiérou pozhovárali.
Režisérka Beata Parkanová nerobila na film Chvilky veľký kasting a napriamo Vás oslovila. Prečo ste sa rozhodli jej ponuku prijať?
Musím sa priznať, že si to len matne pamätám, lebo to už bolo dosť dávno, keď sme to nakrúcali. Pre mňa však bola zaujímavá tá postava muzikanta v tom, že je to vlastne úplný opak mňa.
Keď ste čítali scenár, získali ste obraz o hlavnej postave – Anežke?
Na scenári ma najviac oslovilo, že je to náhľad do duše dievčaťa a sám neviem, ako to celé nakrúcanie dopadlo a aký je film, lebo teraz sme pred premiérou a ja to po prvýkrát uvidím. Hoci som film nevidel, predpokladám, že bude veľmi pekný a dúfam, že aj diváci si z neho niečo príjemné odnesú. Tá samotná spolupráca bola veľmi príjemná, takže keď aj výsledok bude taký, budem veľmi rád.
Vo filme stvárňujete sebavedomého muzikanta, pomerne arogantného človeka. Vyspíme sa spolu, žiaden vzťah, ide len o chemické procesy, bodka… dovidenia. Čiže táto postava je enormne kontrastná s Vašimi hodnotami a vôbec – hrali ste už niekedy podobnú charakterovú rolu?
Je to úloha herca – vžiť sa do postavy, aj keď mu tá úloha nie je práve po chuti a nie je odrazom jeho vlastnej osobnosti, takže je to zase istým spôsobom skúška herca, či sa do charakteru postavy dokáže dostať. A v tomto prípade ide o úplný opak mňa, nikdy by som k ženám takýmto spôsobom nevystupoval. A to, či sa mi to podarilo, už musia povedať samotní diváci.
Tak na Vašu obhajobu postavy muzikanta treba povedať, že nebol k hlavnej hrdinke až taký zlý ani hrubý, nesporne sú aj horší… Hlavne muzikanti…
Určite, určite (smiech). Mne takíto ľudia po chuti nie sú, ale zase na druhej strane, bola to celkom príjemná herecká výzva aj zo strany Beaty Parkanovej aj z mojej strany, že som sa pokúsil zahrať takého debila, alebo ako inak by som ho už nazval.
Tak keď už používate ten slovník, na Vašu obhajobu treba priznať, že ten debil zase vyzerá veľmi dôveryhodne a sympaticky…
(Smiech) ďakujem za kompliment.
Poďme však na inú tému, a to sú filmy, ktoré vznikajú v česko-slovenskej koprodukcii. Je ich čoraz viac, čo sa ukázalo napríklad aj na odovzdávaní cien Český lev. Je to fenomén a vzniká množstvo kvalitných filmov. Kvitujete to ako herec?
Ja sa musím priznať, že od istého času nevlastním televízor a do kina chodím výhradne na rozprávky, nakoľko mám dve malé deti, čiže absolútne som sa prestal od istého času orientovať v kinematografii. Keď už niečo vidím, o nejakých cenách a nomináciách ani nie je aktuálne hovoriť, pretože tie filmy majú už osem – deväť rokov, takže v novinkách sa neorientujem. Myslím si však, že je veľmi dobré, že Česi a Slováci sa pri tvorbe filmov spájajú a snažia sa robiť veci spoločne, pretože Česi majú niečo, čo my nemáme a Slováci majú niečo, čo zase Česi nemajú. V tomto smere sa veľmi dobre dopĺňame.
Ak by ste to mali konkretizovať, čo by to bolo?
To je ako s divadlom. Napríklad v českom divadle akoby absentoval intenzívny prežitok alebo ak by som to mal nazvať presnejšie, uveriteľný prežitok, čím, samozrejme, našich bratov vôbec nechcem uraziť. Ale to je zase to, čo chýba nám Slovákom. Nevieme ten film jednoducho uchopiť za pačesy tak, aby bol do tej miery zaujímavý, aby v nás zachoval nejaký presah. A v tomto prípade je výborná tá kombinácia. Zatiaľ ešte neviem, ako to dopadlo pri tejto snímke, ale myslím si, že filmy ako napríklad Revival a mnohé ďalšie, dopadli výborne. A myslím si, že je to veľmi dobre, lebo tie dve krajiny si pomáhajú. Bodaj by to tak bolo aj naďalej, to by bolo veľmi príjemné.
Obsadzujú Vás prevažne do českých filmov, ale iste ste nezanevreli ani na Slovenské komorné divadlo v Martine…
Teraz hrám v Martine v divadle, kde mám stále angažmán už 15-tu sezónu a sem-tam sa mi podarí niekde hosťovať. Napríklad od septembra idem do Košíc a potom do toho sa ešte pletú nejaké filmy.
Čo plánujte v divadle v Košiciach?
Idem robiť s Martinom Čičvákom predstavenie s názvom Pygmalion. Idem to skúsiť, ale láka ma aj film. Paradoxne, čo sa týka filmu, v poslednej dobe mám viac šťastia v Čechách ako na Slovensku, neviem prečo je to tak, ale za posledné dva roky točím len v Čechách. Napríklad aj televízne seriály, nakrúcal som aj český seriál Topinku…
Musím povedať, že celkom vydarený televízny seriál, ja na rozdiel od Vás pozerám aj televízne seriály…
Ja som to nevidel, priznám sa (smiech). Ale aby som sa vrátil k filmom, tak práve teraz idem nakrúcať film so Zdeňkom Jiráským Kryštof (Tri úteky) a myslím si, že to je tiež česko-slovenská koprodukcia. Okrem toho aj Beata Parkanová sa chystá nakrúcať nový film, ale to by malo byť až v lete niekedy na budúci rok, takže nechám sa prekvapiť aj ja, lebo ešte neviem o čo vlastne ide.
Vráťme sa ešte na chvíľu do súčasnosti, pretože v roku 2019 má byť na Slovensku premiéra filmu Casino.sk a pokiaľ viem, aj tam ste hrali. Dokonca novinára…
No vidíte a na to som zabudol (smiech). To bude z úplne iného súdka tento film. Má to ambíciu byť moderný film, príbeh vyrozprávaný dnešným pohľadom na svet. Je to taká zvláštna okolnosť, lebo ja v tomto filme hrám novinára, ktorému hrozí, že príde o život. Má to také prepojenie na Janka Kuciaka a zvláštne na tom bolo to, že scenár bol napísaný skôr ako sa udiala táto tragická udalosť na Slovensku. Sám som veľmi zvedavý, ako si to ľudia a diváci spoja. Celý nápad bol vymyslený a zrealizovaný skôr, ako sa udiala táto tragédia, takže veľmi som zvedavý, ako to ľudia budú chápať. Neviem povedať, či je to dobré alebo zlé. Viem však, že aj cez film sa dajú povedať isté veci a neviem, či je to také priamočiare, ale svoj význam to určite má.
Chvíľu som mala pocit, že smerujete k filmu Čiara…
Nie, lebo som ho nevidel (smiech). Ale je dobré, ak film ukazuje zrkadlo spoločnosti, rovnako ako divadlo. Ak sa to podarí a je to čitateľné a zrejmé a ľudia si z filmu alebo divadla odnesú nejaký zážitok, ktorý vedia konfrontovať s tým, čo žijú sami v živote, v spoločnosti, tak to potom spĺňa svoj účel. A tak to asi má byť.
A v dnešnej dobe tobôž…
V dnešnej dobe tobôž a o to ťažšie sa dnes ukazujú tie veci, lebo je to brutál. Dejú sa také hrozné veci, ktoré keby ste pravdivo nakrútili a prídu si ich pozrieť napríklad ľudia z Nemecka, tí si určite povedia, že to nie je pravda, že to musí byť vymyslené. Lebo je to až neuveriteľné. Je to síce paradoxné, ale všetky tie okolnosti, ktoré sa dejú, dávajú strašne dobrú pôdu na to, aby vznikali takéto diela. Tie témy sú proste šialené.
Veď napokon, herci sa vždy výrazne angažovali do spoločenského diania. Napríklad teraz spravila herečka Zuzana Fialová k premiére Ruské denníky video, či študenti majú právo spraviť revolúciu…
Určite, ale je to nepriama povinnosť každého z nás, angažovať sa v tom, aby spoločnosť fungovala správne. Takže my ako divadelníci na to môžeme poukazovať cez divadlo, študenti cez protesty, novinári cez svoje články a všetci ostatní tým, že prídu na to námestie. Je to úplne normálne a myslím si, že tak by to aj malo byť.
Zdroj foto: ASFK, Peter Jurík Rebuy Stars
