„Človek nikdy nevie, keď niekoho niekde stretne, kam ho to dovedie. Medziľudské vzťahy a osobný kontakt sú úplne kľúčové,“ hovorí v rozhovore Júlia Kozáková.
Júlia Kozáková je speváčka známa predovšetkým vďaka debutovému albumu Manuša (2022), ktorý získal cenu Radio_Head Award ako „Najlepší slovenský world music album“. Taktiež získala nomináciu na cenu „Best new talent award“ európskej platformy Upbeat a aktuálnu nomináciu na ocenenie Roma Spirit za kultúru. Cestu k rómskej hudbe si osvojila vďaka spolupráci s Idou Kelarovou ako dlhoročná členka jej rómskeho zboru Čhavorenge. Študovala na SOAS University of London a momentálne pokračuje v štúdiu džezového spevu na Janáčkovej akadémii múzických umení. Môžete ju tiež poznať z kapely o Gadže Bašaven a Sole. Na albume Manuša interpretuje rómske ľudové piesne z rôznych regiónov Slovenska v sprievode cimbalovej muziky v obsadení Viliam Didiáš (husle), Vojtech „Bélu“ Botoš (viola) a Ján Rigo (kontrabas). Okrem aktuálneho úspešného účinkovania na najväčšom svetovom veľtrhu world music WOMEX (Worldwide Music Expo) v španielskom meste A Coruña má za sebou Manuša úspešné zahraničné letné turné v Británii, Belgicku, Taliansku a Estónsku. My sme sa s Julkou porozprávali najmä o zážitkoch z troch anglických koncertov.
Čo všetko bolo potrebné urobiť pre to, aby ste mohli ako slovenská kapela koncertovať v zahraničí? Aké kroky si musela podniknúť?
Naša cesta do Anglicka bola krásnym dôkazom toho, že človek, keď niekoho stretne, nikdy nevie, kam ho toto stretnutie zavedie. Každý z našich troch koncertov bol výsledkom rôznych od seba sa odvíjajúcich udalostí a pozvania prišli na základe predošlého osobného vzťahu s ľuďmi, ktorí nás pozvali. Celkovo to malo dve linky. Jednak konkrétni ľudia na daných miestach, ktorí vás musia pozvať, a potom produkčná stránka. Pri kapelách, ktoré sú vnímané v zahraničí ako „emerging artist“, to podľa mňa stojí najmä na práci, ktorú veľmi nevidno. Je to o tom, čo je umelec ochotný urobiť okrem toho, že ide na pódium podať výkon. Nie je to tak, že vás niekto objaví a vám sa zosype z neba na tanier európske turné. Pre mňa to znamenalo veľmi veľa času stráveného za počítačom a riešením praktickej logistiky, ktorá začína získaním financií na vycestovanie. Na všetky naše letné cesty sme získali dotácie od Fondu na podporu umenia a už len to samo osebe je pre jedného človeka veľká administratívna práca. Ďalej nasledovala niekoľkomesačná komunikácia o tom, ako to bude prebiehať na miestach konkrétnych koncertov, kde si požičiame cimbal, ako sa dopravíme, kto nás bude rozvážať, kde budeme bývať atď.
Kto vám s tým ešte pomáhal? S kým ste spolupracovali?
Veľmi mi pomohli ľudia, ktorí sa venujú na Slovensku exportovaniu domácej world music do zahraničia. S komunikáciou mi tento rok pomáhala Belinda Rašner z platformy WOMUSK (The World Music from Slovakia). Prepojila ma s ňou Jarka Vlčková, ktorá organizuje World Music Festival. Práve ony zorganizovali video call, počas ktorého povzbudzovali umelcov, aby si podali granty na medzinárodné mobility.
Išlo teda o agentúrnu pomoc. Aké sú na Slovensku možnosti? S čím vám pomohli?
Belinda Rašner mi pomáhala s celou komunikáciou. Pomohla mi kúpiť letenky či odpisovať na rôzne emaily zo zahraničia a bola podporou v celom procese prípravy. Aj napriek tomu mám pocit, že obe sme toho mali veľa. Nie je to o tom, že človek to niekomu celé prenechá a nebude musieť nič urobiť, len prísť na koncerty. Je však potrebné povedať, že pomoc, ktorá nám bola poskytnutá zo strany World Music From Slovakia, bola pre mňa veľmi významná. Už len pocit, že niekto tam je, kto je v tom so mnou, bol pre mňa veľmi dôležitý. Pozvania na koncerty v Anglicku išli cez moje kontakty a vzťahy, ale na festivaly v iných krajinách sme dostali pozvania vďaka účinkovaniu na World Music Festivale v Bratislave. Pozývacie listy boli sprostredkované práve cez Jarku Vlčkovú a jej agentúru.
Júlia Kozáková uvádza do života projekt Manuša
Zamerajme sa na vašu cestu do Anglicka. Ako prebiehala príprava? V kapele máte cimbalistu Ľubomíra Gašpara. Aké sú možnosti v zahraničí v prípade, keď je potrebné zohnať taký netypický nástroj ako cimbal?
Kapely, ktoré majú cimbal a chcú hrať inde ako doma, vedia, že to je náročná otázka. Ja som vedela, že v Anglicku sú dva cimbaly. Teda možno ich je aj viac, ale ja viem o dvoch. Zhodou okolností má jeden v osobnom vlastníctve moja známa z Čiech, ktorá hráva na cimbal a má ho doma, a tak sme sa dohodli, že nám ho požičia. Bolo treba vyriešiť, kto ho vyzdvihne a dopraví nám ho. Sú to veci, ktoré nám festivaly nezabezpečovali. Musela som zohnať človeka, ktorý nám nielen dovezie cimbal, ale bude nás rozvážať aj na miesta koncertov, ktoré boli v troch rôznych mestách. Mám vďaka tomu super kontakt na Roadieho Steva, ktorý to celé s nami absolvoval vrátane vyzdvihnutia a odovzdania cimbalu. Ak by nejaká kapela potrebovala v Británii takéhoto človeka, ozvite sa.
Dopočuli sme sa, že váš príchod do Anglicka bol trochu adrenalínovým zážitkom. Ako to celé prebehlo?
Áno, v pondelok v noci sme prileteli do Birminghamu a po desiatich hodinách cesty nás Steve dopravil do finálnej stanice – Clun. Je to dedinka, ktorá má asi 700 obyvateľov a nachádza sa v oblasti Shropshire. Okrem toho, že sme boli poriadne unavení, malo to ešte jeden háčik. Hneď, ako sme prileteli, mi prišiel email, že naše kufre nie sú vo finálnej destinácii. Mali sme prestupný let a nestihli ich preložiť. Je to jedna z vecí, ktorú, keď človek nezažije, tak mu nedôjde, že sa také niečo môže naozaj stať a aká je to veľká komplikácia. Prišli sme teda bez kufrov a na druhý deň sme mali hrať v Clune v miestnom kostole (St. George’s Clun). Je to malá dedinka, kde nebol priestor na nákup vecí na koncert. Šťastie bolo, že sme mali nástroje.
K jazzu patrí aj krása: Na Liptove budú kraľovať ženy
Prišli ste teda bez batožiny a mali ste hrať koncert. Znamenalo to, že ste nemali nič, iba to, čo ste mali oblečené na sebe a príručnú batožinu. Ako ste to vyriešili?
Bolo to nakoniec veľmi pekné. Ja som bola z toho celá v napätí a neustále som sa snažila dovolať na letisko a informovať sa, kde sú naše kufre, pričom stále to vyzeralo, že už prídu, no nakoniec nám ich nedoručili 3 dni. Cítili sme však veľkú podporu zo strany manželského páru Sid Peacock a Ruth Angel, ktorí nás na koncert pozvali. Spoznali sme ich na našom koncerte v Birminghame pred rokom. Ruth mi kázala, nech jej spíšem, čo nutne potrebujeme na koncert, a osobne obiehala miestnych ľudí a všetko nám to vybavila. Dokonca ma zobrala domov k jej susede, ktorá je klasická speváčka, a povedala nech si vyberiem, čo len chcem. Bolo milé, že keď sme išli po dedine alebo sme sedeli na obede, tak nás ľudia okolo zdravili a hovorili, že nám napríklad zháňajú sako. Tým, že tam je tak málo obyvateľov, bol náš koncert miestnou udalosťou. Na každom druhom dome bol plagát a ľudia na ulici nás spoznávali a pýtali sa: „Aha, to ste vy. Už vám prišli tie kufre?“
A ako dopadol samotný koncert?
V niečom to bolo až filmové. Po tom, ako som bola najprv v strese z tej nepríjemnej situácie, mi prišlo neuveriteľné, ako zrazu tí zlatí ľudia robili všetko pre to, aby sme boli ok. Bolo to veľmi pekné. Na koncert prišlo stopäťdesiat ľudí, čo bola na také malé mestečko veľmi slušná účasť. Neskôr som sa dopočula, že tam prišli aj ľudia zo vzdialenejších miest, ktorí kvôli koncertu cestovali. Záleží na tom, kto kapelu pozve, aké promo tomu urobí. Tu bolo vidno, že oni sa tomu naozaj venovali. Bola to pre nich veľká vec. Je to krásny pocit, keď človek niekam príde a je plné hľadisko. Bola radosť vidieť, že tí ľudia nás tam chceli, tešili sa na nás a propagácia koncertu bola veľmi dobre zvládnutá. Počas koncertu som ich vyzvala, nech zdvihnú ruku všetci, ktorí majú teraz na javisku nejakú časť svojho šatníka. Úplnou čerešničkou na torte bola jedna staršia dáma, ktorá mi po koncerte dala obálku s nápisom “With love“, v ktorej boli nohavičky.
V Clune ste odohrali prvý z troch koncertov. Ako prebiehali ďalšie?
Druhý koncert sme mali nasledujúci večer vo Walese na festivale v mestečku Machynlleth. Pozval nás klasický klavirista Julius Drake, ktorého som spoznala tak, že som mala prenajatú izbu v jeho dome počas môjho prvého roka v Londýne a žila som teda s jeho rodinou. Koncert sme hrali v Tabernacle Auditorium v MOMA – múzeu moderného umenia. Išlo o halu, ktorá je dizajnovaná primárne pre klasickú hudbu. Preto sme hrali takmer úplne akusticky. Bola to veľmi zaujímavá skúsenosť. Taká nečakaná. Chalani museli inak hrať, bol to iný pocit. Aj takéto situácie sa môžu stať vďaka menším nedorozumeniam. Prišli sme na set-up a ja som sa opýtala, kde je zvukár, avšak zvukára tam nemali a nakoniec vysvitlo, že sme o tom vôbec nekomunikovali. Brala som to úplne automaticky, že na všetkých festivaloch, kde sme doteraz hrali, je zabezpečené ozvučenie. Pre nich však bolo prirodzené hrať v tej hale bez zvukára, keďže išlo o festival klasickej hudby. Bol to pre nás dosť prekvapivý moment.
Ako ste to vyriešili?
Vyskúšali sme to bez ozvučenia. Jedine ja som bola jemne prizvučená, lebo ľudia na hornom poschodí by ma inak dobre nepočuli. Nemám techniku klasického spevu a tá práca s akustikou a priestorom je v tomto prípade naozaj iná. Chalani však hrali úplne bez ozvučenia a fungovalo to.
V Anglicku ste teda odohrali tri koncerty.
Prvý bol v Clun, potom v Machynlleth a tretí v Birminghame v Midlands Arts Centre. Cestou na posledný koncert sme si vyzdvihli naše kufre z letiska. Predkapelu nám robila Karolina Wegrzyn, speváčka z Poľska, ktorá žije v Birminghame. Stretla som ju už druhýkrát. Venuje sa najmä tradičným piesňam, ale aj vlastnej tvorbe. Tento koncert bol špeciálny tým, že nás hosťoval jeden pán menom Alan s rodinou, a to bolo jedno krásne srdečné stretnutie. Spolupracuje s ľuďmi z Celebrating Sanctuary. Ide o organizáciu, ktorá podporuje umenie a hudbu ľudí, ktorí pochádzajú z iných krajín alebo sa prisťahovali do Anglicka. Nepodporujú iba Slovákov, ale akékoľvek kultúry, ktoré žijú v Anglicku. Organizátori sú Briti a pozývajú si kapely, ktoré hrajú tradičnú etnickú hudbu z rôznych kútov sveta.
Otvorili sa vám vďaka týmto koncertom nejaké ďalšie spolupráce? Myslíš si, že sa do Anglicka ešte vrátite?
Dostali sme veľmi peknú spätnú väzbu. Briti sú úžasní v tom, že sa veľa pýtajú. V prestávkach počas koncertov sa pýtali na veci, čo by vám ani nenapadlo, že by mohli nevedieť. Keď človek robí hudbu, ktorá pochádza z inej krajiny a pre dané publikum je neznáma, je potrebné na program nazerať inou optikou. Nebolo im napríklad jasné, v akom jazyku spievam, nechápali, že ide o rómsku hudbu. Oni poznajú inú rómsku hudbu. Bolo potrebné odmoderovať to inak ako pre slovenského poslucháča, pre ktorého sú niektoré veci oveľa očividnejšie. Verím, že sa do Británie ešte vrátime. Dostávam sa k tomu, čo som hovorila na začiatku. Človek nikdy nevie, keď niekoho niekde stretne, kam ho to dovedie. Medziľudské vzťahy a osobný kontakt sú úplne kľúčové. Človek zistí, že možnosti sa mu postupne otvárajú a treba byť len proaktívny. V hudobnom svete to funguje rovnako ako v každom inom biznisovom svete.
Rozhovor pripravila Saša Pastorková
Foto: titulná: Robert Bošeľa
